ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

O návratoch aj o nefunkčných rodinách

KVlogo2019 resizeNa Medzinárodný filmový festival Karlove Vary som sa vrátil po piatich rokoch a ukázalo sa, že na základných istotách, ktoré tam novinár i každý účastník má, sa takmer nič nezmenilo. V programe sem-tam nejaká sekcia ubudla a nejaká pribudla, ale jeho základná kostra s troma súťažami, stabilnými ťažiskovými sekciami, ktorými sú Horizonty a Inýpohľad, a obmieňajúcimi sa poctami (tohto roku patrila pocta egyptskému režisérovi Júsufovi Šahínovi, 1926 – 2008), tematickými prehliadkami a retrospektívami, zostala rovnaká.

Naďalej sa oceňujú osobnosti svetovej i českej kinematografie – a naďalej platí, že osobnosťami svetovej kinematografie akoby boli len americkí herci, čo je síce pochopiteľné z hľadiska publicity (lebo záujem médií umelo neovplyvníte, záujem bulváru už vôbec nie), ale nie je to ani objektívne, ani spravodlivé. Na druhej strane treba povedať, že voľba Julianne Moore a Patricie Clarkson ako nositeliek Ceny za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii bola prijateľným riešením: ani jedna z nich nepatrí medzi prvoplánové hollywoodske hviezdy – venujú sa skôr nezávislým filmom a úlohy si starostlivo vyberajú. O filme Po svadbe, ktorý režíroval Bart Freundlich, manžel Ocarenie resizeJulianne Moore, uvedenom ako otvárací film festivalu v súvislosti s ocenením herečky, sa síce nehovorilo práve v superlatívoch, ale kto si v programe – v tematickej sekcii Ľudia odvedľa, venovanej filmom, ktorých protagonisti majú nejaký fyzický hendikep – našiel film Todda Haynesa Očarenie, určite neoľutoval. Príbeh nakrútený podľa rovnomenného románu Briana Selznicka (Wonderstruck) sa odohráva v dvoch časových rovinách: v roku 1927 utečie z domu nepočujúce dievčatko Rose, aby v New Yorku vyhľadalo svoj idol, obľúbenú herečku z nemých filmov. O päťdesiat rokov neskôr urobí niečo podobné Ben, chlapec, ktorý prišiel o sluch pri nehode, ktorý sa vyberie pátrať po neznámom otcovi. Dve zdanlivo nesúvisiace dejové línie sa v závere spoja, aby z filmu, vyznačujúceho sa snovou atmosférou i presným vystihnutím dobových kulís, urobili oslavu mystéria rodinných pút. Je sympatické, že Julianne Moore v tomto filme prijala vedľajšiu úlohu (vlastne dvojúlohu) – prím totiž hrajú obaja detskí protagonisti –, navyše stvárnila s prispením maskérov ženu o dosť staršiu, než je jej fyzický vek.

V hlavných úlohách deti

Čoraz viac obdivujem detských a tínedžerských predstaviteľov filmových postáv, ktorí – nutne neherci – dokážu pod vedením režisérov podávať neuveriteľné herecké výkony, ktorým popri „profesionalite“ vdýchnu aj čaro prirodzenosti a skutočného oduševnenia. Popri oboch detských predstaviteľoch z Očarenia to platí aj o Jaedenovi Martellovi (v titulkoch filmu ako Jaeden Lieberher), ktorý stvárnil titulnú postavu vo filme Podivuhodné dobrodružstvá Paula Harkera. Ide o celovečerný debut Martina Krejčího, českého režiséra žijúceho v Los Angeles (je aj autorom niektorých festivalových zvučiek, v ktorých vystupujú herci a režiséri ocenení v Karlových Varoch za umelecký prínos svetovej alebo Podivuhodnedobrodruzstva resizečeskej kinematografii). Protagonistom príbehu je trinásťročný Paul, ktorý žije iba s otcom a má skutočne ťažký život – trpí genetickým ochorením zvaným hypertrichóza, takže má celú tvár i telo od narodenia pokryté hustým ochlpením, čo ho nielen vyčleňuje z kolektívu ostatných detí, ale robí z neho priamo objekt šikany zo strany spolužiakov. V deň svojich trinástych narodenín chlapec utečie z domu a vydá sa na základe neistej indície hľadať svoju matku. Cestou stretáva svojich rovesníkov, svojrázne osobnosti, ktoré ho bez akýchkoľvek problémov akceptujú takého, aký je. „Výlet“ sa neskončí celkom podľa Paulových predstáv, ale za pomoci otca sa mu napokon predsa len podarí stretnúť s matkou. Otázkou zostáva, či to splnilo jeho očakávania... Príbeh Paula Harkera sa odohráva v súčasných kulisách, ale zároveň je štylizovaný ako dobový jarmočný príbeh, vyrozprávaný po jednotlivých kapitolách, čo podporuje aj výtvarná zložka filmu. Film kolíše medzi realizmom a štylizovanosťou; scenáristke Olivii Dufault slúži ku cti, že neukončuje príbeh happy endom – tu zostávame skôr v realistickej rovine. Krejčího debut je prekvapujúco zrelý – a obdivuhodné je, že sa mu ako debutantovi podarilo získať Johna Turturra do úlohy jarmočného zabávača Mr. Silka a hviezdu amerických nezávislých filmov Chloë Sevigny do úlohy Paulovej matky. Myslím si, že je to film, ktorý by sa „uživil“ aj v našich kinách.

Ak sme spomínali tri súťaže, musíme zároveň konštatovať, že nie je v silách jedného človeka sledovať všetky. Popri hlavnej súťaži, o ktorej na stránkach filmpress.sk podrobne referovalo, sme stihli vidieť aj niekoľko filmov zo súťaže Na východ od Západu, ktorá sa popri krajinách bývalého východného bloku zameriava už aj na Grécko, Turecko a krajiny Blízkeho východu. A ak sme spomínali detských hercov, tak výborne zahral aj malý Avgoustos Lamprou-Negrepontis v gréckom filme Zizotek (zmysel tohto slova sa vo filme nikdy nevysvetlí; v skutočnosti ide o neexistujúce slovko, ktoré raz zamrmlala režisérova manželka v spánku) režiséra Vardisa Marinakisa. Jeho hrdina Jason je deväťročný chlapec Zizotek resizežijúci so svojou matkou, ktorá má evidentne nejaký psychický problém: je letargická, odmieta potravu, fajčí jednu cigaretu za druhou, chlapca nechá tak akosi napospas osudu – napokon doslova, keď ho vezme na „výlet“, počas ktorého ho zanechá samého vo virvare akejsi vidieckej folklórnej slávnosti. Vyspelý chlapec je síce vystrašený, ale nepodľahne panike a nájde si útočisko v čudesnom lesnom príbytku, ktorý, ako sa ukáže, obýva nemý (?) muž menom Minas. Tí dvaja si padnú do nôty – Minas poskytne chlapcovi nielen základnú starostlivosť, ale stáva sa mu aj náhradou za chýbajúceho otca (ktorého Jason „veľmi dávno nevidel“), nenútene ho oboznamuje s čarom prírody. Chlapcovi sa tento spôsob života tak zapáči, že neskôr by radšej dal prednosť životu s Minasom než so svojou starou mamou. Minas pritom nie je žiadne neviniatko – podieľa sa na pochybných kšeftoch s utečencami, pre ktorých je zrejme Grécko tranzitnou krajinou, a keď ide do tuhého, neváha strieľať na policajtov. Príbeh, dlho vedený ako realistický, sa na konci preklopí do alegorickej polohy, keď sa napokon ochrancom chlapca stane medvedica, ktorá ho počas zimy zohrieva vlastným telom vo svojom brlohu.

Dvakrát z väznice

Zaujímavé boli dva súťažné filmy, ktorých dej bol sústredený do prostredia väznice. V prípade rumunského filmu Väzba Vazba resizerežiséra Andreia Cohna sa takmer celý dej odohráva v jednej väzenskej cele, v ktorej sa stretne architekt Dinu – zatkli ho celkom neočakávane a z nejasnej príčiny počas letnej dovolenky v roku 1983 – a bezvýznamný kriminálnik Vali. Nejde však len o zrážku morálnej integrity a podlosti, koherentných postojov a snahy prežiť za každú cenu: ukáže sa, že Vali je spolupracovníkom Securitate a jeho úlohou je získať od Dina čo najviac informácií – zdá sa, že akýmikoľvek prostriedkami a za akúkoľvek cenu. Valiho nátlak sa stupňuje, jeho metódy sú čoraz brutálnejšie... Bezpochyby je to výrečná výpoveď o metódach tajnej polície a v širšom zmysle o praktikách totalitných režimov všeobecne, no sledovať vyše dvoch hodín prakticky len rozhovor dvoch mužov v priestore tvorenom niekoľkými štvorcovými metrami je naozaj na hranici diváckej znesiteľnosti.

Pri snímke Cenzor tureckého režiséra Serhata Karaaslana sa nedá nespomenúť si na avizovaný film Petra Kerekesa Cenzor resizeCenzorka; anotácia k filmu sa začína slovami: „Zakir je väzenským cenzorom. Denne prečíta desiatky listov, z ktorých starostlivo vyškrtáva všetko, čo nemajú vidieť oči tých, ktorí si odpykávajú trest.“ Zakir však nie je len tak nejaký bachar; zaujíma sa o literatúru a navštevuje kurz tvorivého písania. Keď raz dostane za úlohu vytvoriť príbeh na základe vybranej fotografie, jeho voľba padne na fotografiu, ktorú nájde v jednom z listov: je na nej jeden väzeň, jeho manželka a otec. Zakir začne byť touto fotografiou a ľuďmi na nej priam posadnutý: na základe indícií, ktoré môžu byť práve tak správne, ako falošné, si vyfabuluje príbeh, v ktorom väzňovu ženu násilím drží u seba a zneužíva jej svokor – je s ním dokonca tehotná. Sleduje zúčastnené osoby aj mimo väznice, kam chodia na návštevy, snaží sa „ohrozenej“ mladej žene pomôcť. Keď však vo svojej bezradnosti a nemohúcnosti napokon oznámi celú vec polícii, tá sa nemá o čo oprieť a „páchateľa“ po krátkom formálnom výsluchu prepustí. Ako povedal režisér na besede po filme, pôvodne bol koniec filmu v scenári oveľa jednoznačnejší, ale nakoniec sa mu zdalo zaujímavejšie a hodnotnejšie ukončiť film nejednoznačne a nechať domýšľanie na diváka. Hovoril aj o tom, že pri príprave filmu to nemali ľahké – bolo napríklad veľmi náročné vybaviť povolenie, aby sa kameraman filmu a autor výpravy mohli ísť pozrieť skutočné väzenie, do niektorých priestorov – napríklad tam, kde pracujú cenzori – ich nepustili vôbec.

Vycucané z prsta?

Českým zástupcom v tejto súťaži, nakrúteným v koprodukcii s Holandskom a Litvou, bol film Tiché doteky debutujúceho režiséra Michala Hogenauera. Mladá aupairka (Eliška Křenková) v ňom prichádza do holandskej rodiny, aby sa tu starala o desaťročného Sebastiana. V dome a v rodine vládne absolútne chladná, neosobná atmosféra, panuje tu citový chlad, chlapec – i aupairka Míša, ktorú rodina premenuje na Miu – musí dodržiavať striktné pravidlá, za ktorých porušenie je prísne trestaný. Rodina chce Miu zakrátko prepustiť, pretože „nesplnila ich očakávania“, ale napokon sa Tichedoteky resizepredsa len dohodnú, že môže zostať. Je však postavená pred úlohu osobne fyzicky trestať Sebastiana – údermi trstenicou po holom zadku. Chlapec je po tomto úkone povinný poďakovať a podať vykonávateľke trestu ruku – robí to predsa pre jeho dobro. Mia sa tejto úlohe spočiatku bráni, potom však podľahne nátlaku... Až dôjde k absurdnému okamihu, keď sa zrazu v dome objaví namiesto Sebastiana iný chlapec, pretože ani Sebastian nesplnil očakávania... Priznám sa, že pri sledovaní tohto filmu mi chodilo po rozume, že jeho autor nemá žiadnu osobnú tému, nemá problém, o ktorom by rozprával, a tak si námet takpovediac vycucal z prsta – o to prekvapivejšia bola pre mňa záverečná scéna policajnej razie v dome rodiny a následná informácia vo forme titulku: príbeh bol voľne inšpirovaný existenciou náboženskej sekty Dvanásť kmeňov, ktorá odmieta posielať deti svojich členov do verejných škôl a vzdeláva ich vo vlastných zariadeniach. Deti sa vychovávajú s použitím fyzických trestov za nenáležité prejavy emócií, predstavivosť, hranie sa, plač, akékoľvek neuposlúchnutie príkazu. Jedným z cieľov sekty je vychovať 144 000 chlapcov, ktorí pripravia druhý príchod Krista. V roku 2013 vnikla polícia v Nemecku do dvoch sídel komunity pre podozrenia z týrania detí a odobrala rodičom celkovo 40 potomkov. Sekta má pobočku aj v Českej republike. Ide určite o závažnú tému, ale mám pocit, že doplnkové informácie prišli neskoro a aspoň tie základné mali byť včlenené priamo do filmu; bez nich divák prakticky po celý čas nevie, čo vlastne sleduje a kam to smeruje.

V súťaži Na východ od Západu napokon zvíťazil ruský film Býk režiséra Borisa Akopova (bývalého tanečníka, ktorý vyštudoval aj filmovú réžiu), mafiánsky príbeh z konca deväťdesiatych rokov minulého storočia, ktorý podľa katalógu prekvapuje svojou zrelosťou a výraznou dynamikou. Energický soundtrack, bezhlavý rytmus rozprávania i surové herecké výkony verne vystihujú nehostinného ducha doby postsovietskeho Ruska. Tento film som nevidel, ale náhodne som začul útržok rozhovoru dvoch českých kolegov, ktorý znel: „Teda s tím Býkem, to jsme si dali!“ Pravda, v tej chvíli netušili, že hovoria o budúcom víťazovi.

Unikátny americký dokument

Zo súťaže dokumentov som videl len jediný film, časozberných Sedemnásť blokov v réžii Davyho Rothbarta. Snímka pôsobí ako dokumentárna odpoveď (pravdaže, nezámerná) na Linklaterov slávny film Chlapčenstvo. Zachytáva dve Sedemnastblokov resizedesaťročia zo života černošskej rodiny Sanfordovcov-Durantovcov, ktorá žije iba sedemnásť blokov od washingtonského Kapitolu, ale jej život má ďaleko od „amerického sna“. Najstaršie zábery filmu pochádzajú z roku 1999, keď filmár a novinár Davy Rothbart zveril vtedy deväťročnému Emmanuelovi, ktorý sa zaujímal o filmárčinu, malú ručnú kameru so žiadosťou, aby zachytával každodenný život svojej rodiny, ktorú tvorila ešte matka Cheryl a jeho starší súrodenci, brat Smurf a sestra Denice. Rothbart chlapca usmerňoval, občas do filmovania sám vstupoval (alebo sa nechal sám nakrúcať) – ešte intenzívnejšie od Silvestra 2009, keď Emmanuela zavraždili pri pokuse o vlámanie do domu Sanfordovcov. Film veľmi autenticky rozpráva o živote v neľahkých sociálnych podmienkach, o násilí, ale aj o drogovej závislosti, s ktorou členovia rodiny bojujú. Na konci filmu je tu už ďalšia generácia, ktorú pravdepodobne čaká rovnaký boj ako ich predkov.

Východ naozaj bodoval

Popri súťaži Na východ od Západu sa filmy z krajín bývalého východného bloku vyskytovali, pochopiteľne, aj v ďalších sekciách. K najzaujímavejším patrila rumunská snímka Monštrá., debut režiséra Mariusa Olteana. Dej sa odohráva v Monstra resizepriebehu 24 hodín a príbeh je rozdelený do troch kapitol, z ktorých prvé dve sú nazvané menami protagonistov. V prvej kapitole sa Dana dá voziť taxíkom, zdá sa, že chce kohosi sledovať, ale nedarí sa jej; pri telefonáte s manželom predstiera, že je na teambuildingovej akcii. V druhej kapitole sledujeme jej manžela Arthura v rovnakom čase: Arthur nemá milenku, ako sa snáď jeho žena domnieva, ale navštívi o niečo staršieho muža, s ktorým sa zoznámil pomocou mobilnej aplikácie, a má s ním neveľmi vydarený sex. A sme doma! Alebo nie? V tretej kapitole sa totiž manželia stretnú a čo-to si povedia. Nepatrí sa prezradiť pointu pre prípad, že sa film ocitne na niektorom slovenskom festivale. Ale aj režisér nás pred uvedením filmu upozornil, že na jeho pochopenie je potrebné dopozerať ho do samého konca. Asi najlepšie vystihuje zmysel filmu veta v katalógu: „Aj keď nechceme, najviac ubližujeme tým, ktorých milujeme.“

Srbský režisér Miroslav Terzić prišiel so zaujímavou témou, inšpirovanou skutočnými udalosťami, vo filme Stehy. Protagonistkou filmu je Ana, žena medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou, ktorá žije s manželom a dospievajúcou dcérkou a nesie si doživotnú traumu: pred dvadsiatimi rokmi zomrel krátko po pôrode jej syn – teda aspoň podľa slov lekárov. Stehy resizeLenže Ana tomu neverí; ostatne, jeho mŕtve telíčko nikdy nevidela, lebo údajne išlo okamžite do „medicínskeho odpadu“, ako jej necitlivo povedia v pôrodnici. Ana totiž bombarduje svojimi návštevami, otázkami a novými informáciami nielen nemocnicu, kde rodila, ale aj políciu, do veci zapojila aj občianske združenie Stratené deti. Stal sa jej syn obeťou obchodovania s deťmi? Alebo sa to udialo iba v Aninej hlave? Je vôbec Ana psychicky v poriadku? A prečo zrazu existujú tri rôzne rodné listy s rovnakým rodným číslom, ale rôznymi menami novorodenca? Otázok veľa – a odpoveď je zrazu až príliš presná a konkrétna. Možno však niektoré veci po dlhom čase vôbec napraviť? Ana je na stehy zvyknutá, veď je krajčírka. Ale stehy na duši, to je iná vec...

Môj výber filmov, ktoré si na karlovarskom festivale pozriem, je vždy subjektívny a vychádza z rôznorodých kritérií. Napriek tomu sa mi zvyčajne vo výsledku čosi poskladá – ako vyplýva z predošlého textu, často sa vo filmoch riešila téma nefunkčných a neúplných rodín a naozaj sa mi ako najzaujímavejšie javili filmy z krajín bývalého východného bloku. Postavme vedľa nich hoci fínsko-lotyšskú snímku Psi nenosia nohavice (r. Jukka-Pekka Valkeapää), v ktorej sa ovdovený lekár zamiluje do dominy, ktorú pôvodne vyhľadá kvôli netradičným sexuálnym službám, alebo bizarný švédsko-dánsky psychohoror Koko-di koko-da (r. Johannes Nyholm), v ktorom manželský pár na výlete opakovane (?) strašia tri čudácke postavy, oživené figúrky z hracej skrinky ich zosnulej dcéry – nuž, hádajte v prospech ktorých snímok vyjde toto porovnanie?

Slovensko v neposlednom rade

Ako som už spomínal, vrátil som sa na MFF Karlove Vary po piatich rokoch. Ale karlovarský festival je všeobecne festivalom návratov, tvorcovia naň radi prichádzajú opakovane. Napríklad Casey Affleck, ktorý tu predvlani uviedol svoj herecký film Prízrak, sa vrátil so svojím druhým režijným počinom, dystopickým príbehom Svetlo môjho života. (Keďže v roku 2017 mu udelili Cenu prezidenta MFF Karlove Vary, stal sa aj protagonistom jednej z festivalových zvučiek: v nej sa snaží speňažiť v záložni Krištáľový glóbus, ale stará majiteľka ho na rozdiel od ručnej vŕtačky či videokamery odmietne, pretože ich má už niekoľko a „nikto to nechce“.) Ostatne, aj náš Marko Škop, ktorý v hlavnej súťaži predstavil svoju novinku Nech je svetlo (Zvláštne uznanie ekumenickej poroty a Cena za mužský herecký výkon pre Milana Ondríka), tu už získal ocenenia za snímky Iné svety a Osadné. Podobne Pavol Pekarčík, ktorý reprezentoval Slovensko v súťaž Na východ od Západu s filmom Hluché dni, sa tu už v minulosti uviedol ako spolurežisér filmu Zamatoví teroristi. A takto by sa dalo pokračovať.

Treba konštatovať, že Slovensko malo na 54. MFF Karlove Vary veľmi slušné zastúpenie. Popri spomínaných súťažných filmoch Marka Škopa a Pavla Pekarčíka bol v sekcii Prvé podanie uvedený krátky hraný študentský film poslucháča FAMU Gregora Valentoviča Kid. Epizódy úspešného animovaného seriálu pre deti, upravené do celovečernej distribučnej formy, Mimi & Líza: Záhada vianočného svetla režisérok Kataríny Kerekesovej a Ivany Šebestovej zasa vhodne zapadli do spomínanej sekcie Ľudia odvedľa. Mimoriadne úspešný krátky animovaný film Martina Smatanu Šarkan bol ako koprodukčný projekt zaradený do sekcie České filmy 2018 – 2019 (pod názvom Pouštět draka). A prišlo aj na dva staršie československé filmy slovenských tvorcov: v sekcii Návraty k prameňom bol uvedený digitálne reštaurovaný Prípad Barnabáš Kos režiséra Petra Solana a v sekcii Bez cenzúry, ktorá predstavila najmä mladším divákom československé filmy z rokov 1989 až 1992, keď bola cenzúra už oslabená, respektíve zanikla, zasa Jakubiskov opus Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý.

Share/Save/Bookmark