Od roku 1985 je portugalské prímorské mesto Setúbal dejiskom filmového festivalu nazvaného Festroia podľa pôvodného miesta konania, polostrova Troia – ten sa využíva výlučne ako letovisko a dostanete sa naň cez záliv katamaranom premávajúcim každú hodinu. Keďže táto lokalita je v prestavbe, festival sa – pri zachovaní pôvodného názvu – uskutočňuje priamo v meste.

Jeho 26. ročník (4. – 13. júna 2010) bol pre slovenskú kinematografiu výnimočný, lebo venoval samostatnú programovú sekciu Pocta krajine práve Slovensku, čím vyvrcholili predošlé sporadické kontakty našej kinematografie s týmto podujatím (v roku 1993 víťazstvo Jakubiskovho filmu Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý, vlani Strieborný delfín pre Samuela Spišáka za herecký výkon v snímke Nedodržaný sľub).

Festival mal tri súťažné sekcie. V hlavnej súťaži celovečerných hraných filmov sa stretlo dvanásť titulov, medzi nimi aj Balkov Pokoj v duši, ktorému sa však v silnej konkurencii neušlo žiadne ocenenie. Favoritom sa stala nórska trpká komédia Správny chlap o mužovi, ktorý sa po návrate z väzenia pokúša vrátiť do normálneho života – nielenže získala Zlatého delfína ako najlepší film, ale Strieborné delfíny sa ušli aj režisérovi Hansovi Petterovi Molandovi, scenáristovi Kimovi Fupzovi Aakesonovi a hercovi Stellanovi Skarsgårdovi, ktorý zažiaril v hlavnej úlohe. Osobitnú cenu udelila porota pod vedením holandského režiséra Josa Stellinga (v našich filmových kluboch bol kedysi uvedený jeho Iluzionista) fínskemu filmu Tlkot srdca (réžia Saara Cantellová), ktorý ponúka sedem jednoduchých príbehov so ženskými hrdinkami – ich spojovacím motívom je nutnosť protagonistiek urobiť dôležité rozhodnutie, ktoré môže ovplyvniť ďalší život každej z nich. Cena pre najlepšiu herečka poputovala do rúk Sylvie Hoeksovej za výkon v holandsko-belgickej dráme Búrka (réžia Ben Sombogaart), ktorej príbeh vychádza zo skutočnej udalosti, keď v roku 1953 nebývale silná búrka spôsobila katastrofálne záplavy, počas ktorých zahynulo okolo dvetisíc ľudí. Potenciálne zaujímavý rámec však tvorcovia naplnili srdcervúcim príbehom podaným s veľkou dávkou pátosu, so sentimentálnymi prvkami a s veľmi nepresvedčivým, „prilepeným“ záverom. Oveľa civilnejšie vyznel príbeh dánskej režisérky Pernille Fischerovej Christensenovej Rodina, hoci námet – otcova smrteľná choroba, dcérino problematické tehotenstvo – by takisto mohol zvádzať k sentimentu. Režisérka však dokázala zostať v civilnej až intímnej rovine bez oslabenia emocionálneho účinku či sily výpovede. Tento film priniesol cenu kameramanovi Jakobovi Ihremu a ako najlepší film ho ocenila porota združenia SIGNIS. Porota FIPRESCI a porota CICAE zhodne udelili svoje ceny poľskému filmu Všetko, čo mám rád (zhoda názvu s rovnomenným Šulíkovým filmom čisto náhodná), v ktorom režisér Jacek Borcuch veľmi citlivo vykresľuje atmosféru v roku 1981, keď dochádza ku konfrontácii Solidarity a komunistického režimu a politika zasiahne do života protagonistu, stredoškoláka, ktorý nechce nič iné než venovať sa svojej kapele a prvej láske. Diváci v hlasovaní najviac ocenili dánsko-švédsky film režiséra Thomasa Vinterberga Submarino, príbeh o problematickom vzťahu dvoch bratov, ktorých ťaží rodinná tragédia z minulosti i závislosť od alkoholu a drog.

Druhou setúbalskou súťažou bola Súťaž debutov, v ktorej spomedzi desiatich titulov zvíťazila švédsko-fínska dráma Sebbe režiséra Babaka Najafiho (pôvodom Iránca) o zložitom vzťahu matky a syna, žijúcich v skromných sociálnych pomeroch. Trochu zvláštnou „špecialitou“ Festroie je súťažná sekcia Človek a jeho prostredie – rozumie sa prostredie v zmysle ekologickom i sociálnom –, v ktorej sa stretli filmy hrané i dokumentárne, celovečerné i krátke. Cenu získal fínsky film Listy pre otca Jakuba (réžia Klaus Härö) o zvláštnom pute medzi čerstvo prepustenou väzenkyňou a nevidiacim farárom vo výslužbe, ku ktorému táto žena prichádza viesť domácnosť. Zvláštne uznanie si odniesol takisto fínsky film Váž si ma (réžia Pekka Karjalainen) o mentálne hendikepovanm dievčati, ktoré sa pokúša viesť normálny život. V tejto sekcii boli uvedené aj naše filmy: Lehotského Slepé lásky a Kerekesov Ako sa varia dejiny; dokument Diany Fabiánovej Mesiac v nás dostal Osobitné uznanie poroty.

Ako si čitateľ iste všimol, vo výpočte ocenených filmov chýbajú snímky americké, britské, francúzske, talianske... Nie je to náhoda: festival sa totiž programovo orientuje na krajiny, ktoré nevyprodukujú viac než tridsať celovečerných hraných filmov ročne. Toto pravidlo sa nedodržiava v nesúťažných sekciách – jedna z nich patrila napríklad americkému nezávislému filmu. Hoci spravidla býva súťažná, tohto roku to bolo inak – organizátori sa rozhodli oceniť mladú distribučnú spoločnosť Elephant Eye Films za pozornosť, ktorú venuje alternatívnej kinematografii.

Pokiaľ ide o samostatnú slovenskú sekciu, tvorili ju niektoré staršie diela (Hanákove Ružové sny, Šulíkovo Všetko čo mám rád, Nvotove Kruté radosti, Kerekesovej animovaný Pôvod sveta), z novších Nebo, peklo... zem Laury Sivákovej, koprodukčný Tobruk Václava Marhoula a školské práce Mira Rema (už slávny krátkometrážny dokument Arsy-Versy) a Michala Baláža (animovaný Havran, inšpirovaný Edgarom Allanom Poeom). Lutherov Chodník cez Dunaj bol zaradený do sekcie Príbehy odboja, Jakubiskova Perinbaba do Mládežníckej panorámy a kolekcia našich animovaných filmov do Detskej panorámy. V sekcii Filmové školy sa predstavili viaceré práce poslucháčov Filmovej a televíznej fakulty VŠMU. V sekcii Panoráma zabodovala snímka Juraja Krasnohorského X = X + 1, ktorá získala osobitné uznanie od poroty SIGNIS.

Festroia je festivalom stredného rozsahu, ktorý účastníkom umožňuje bez problémov zvládnuť vybraný program a ešte sa aj v príjemnom počasí poprechádzať po historickom jadre s pôvabnými úzkymi uličkami. Ostatne, s časom si Portugalci starosti naozaj nerobia – aj bedeker hovorí, že majú „ležérny prístup k času“, takže napríklad polhodinové meškanie otváracieho večera nikoho z domácich neznepokojovalo. „Nezorientovaní“ zahraniční novinári sa nestačili čudovať, keď sa tlačová konferencia s portugalským hercom Rogériom Samorom, ohlásená na pravé poludnie, nielenže nezačala načas – dve minúty po dvanástej sa ešte len odomykala miestnosť, kde mala tlačovka bežať. Ďalšie prekvapenie nás čakalo, keď sa otázky riaditeľky festivalu Fernandy Silvovej ani Samorove odpovede nik neunúval tlmočiť do angličtiny, čím sa mnohí z novinárov stali len komparzom na tlačovke s domácou hereckou hviezdou. Ostatne, podobne to bolo aj s domácimi filmami – moje dva pokusy spoznať súčasnú portugalskú kinematografiu sa skončili pozeraním pekných obrázkov, respektíve odchodom zo sály, lebo portugalsky nerozumiem a o anglických titulkoch tam nik ani nechyroval. Za zmienku však určite stojí, že tým jediným portugalským filmom, ktorý som aj v týchto podmienkach dokázal odpozerať, bolo najnovšie dielo 102-ročného (sic!) Manoela de Oliveiru Výstrednosti jednej blondíny, nakrútené v roku 2010.

Nechcem však festival zhadzovať – organizátori vykonali kus práce a v programe bol dostatok kvalitných diel. Otázne bolo ich načasovanie – aj niektoré naše filmy sa premietali vo všedný deň o tretej popoludní či, naopak, o polnoci, čo sú časy, keď ťažko očakávať nával divákov. Na druhej strane viacerí naši tvorcovia svoje filmy osobne uviedli (Peter Kerekes, Katka Kerekesová, Vlado Balko, Laura Siváková so Zuzanou Kanócz, Diana Fabiánová) a mali sme zastúpenie v troch festivalových porotách (Peter Kerekes v hlavnej porote, Jozef Heriban a Martin Kaňuch v porote pre debuty, Jaroslav Hochel v porote FIPRESCI). So všetkými slovenskými tvorcami prítomnými v Setúbale priniesol festivalový denník zaujímavé rozhovory, v ktorých bolo badať perfektnú pripravenosť jeho redaktorov.