ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

O karlovarskej súťaži Na východ od Západu

KarloveVarylogo resizePohľad  na realitu  aktuálneho sveta  sa čoraz viac rozdvojuje a oba póly sa od seba vzďaľujú tempom, ktoré dokáže nemilo  prekvapiť i  pesimistov. Na jednej strane nás príbehy urbanizovaného sveta lákajú na psychodrámy ľudí, uzavretých nepriedyšne do svojich tráum, depresií a frustrácií a na druhej strane si pripomíname  existenčné drámy, boj o prežite v rurálnych  podmienkach izolovaných spoločností, trápiacich sa s primitívnymi a pred modernými  prekážkami.Tento „výber svetov“ ponúka svojim divákom opäť sekcia Na východ od Západu. Spĺňa už niekoľko desaťročí svoju úlohu múdreho katalyzátora všetkého, čím prechádza náš nezastaviteľný svet, stále iný a stále rovnaký.

Životné podmienky ľudí, žijúcich v drsnej prírode kabardinsko-balchašských hôr niekde na Kaukaze, nemožu generovať distingvovaných vzdelancov. Rodina lesných drevorubačov vo filme Hlboké rieky (2018)  ruského režiséra Hlbokerieky resizeVladimíra Bitokova, otec a jeho dvaja synovia, tvrdo zápasiaci o svoj chlieb, sú navyše prišelci. Žijú na samote mimo dediny a sú predmetom nenávisti. Im sa totiž darí na stínaní stromov aj zarobiť. V dedine vládne lenivý nihilizmus a chudoba. Do rodiny prichádza navyše z mesta aj nejaký otcov ľavoboček. Pracovať aj napriek snahe veľmi nevie, ale zato domov prinesia viac peňazí, lebo dokáže s nákupcom vyjednávať. O akú dobu vlastne ide sa dozvieme len vtedy, keď si z uší zloží sluchadlá. Všetko ho desí, vlk, na ktorého sú jeho bratia zvyknutí, ho zaženie pod kolesá voza.  Dedina a jej muži, žiarliví vykonávatelia primitívnej a antiracionálnej „spravodlivosti“, udržiavanie rovnosti v biede ,  na mužov striehnu, vyhrážajú sa a v závere udrú. Je to film o sile nerozumu, jeho nadvláde, výdrži a rozhodnosti. Zachráni sa len zbabelec, lebo vie, že niet o čo bojovať.

Porota, kde zasadal i slovenský producent Peter Badač, stála pred rozhodnutím, na ktorú stranu sa prikloniť a ktorému svetu dať prednosť. Jej výrok bol aj múdry aj objektívny. Ceny rozdelili na obe strany. Hlavnú cenu dostal kirgizsko-ruský film Šalamúnova hora (2017), debut ruskej režisérky Jelizavety Stišovovej.  Príbeh nesie morálne posolstvo sveta, kde vládne aj prostredníctvom šamanky Žipary, prírodná mágia. Oživí starú ženu v kóme, dokáže Salamunovahora resizeliečiť a pomáhať všetkým, okrem seba. Pred láskou ku Karabasovi, opilcovi a podvodníkovi, ju nezachráni vôbec nič.    V úvode si prichádza do detského domova pre chlapca, strateného syna Uluka a privádza ho k otcovi Karabasovi. Je to posledný pokus o záchranu ich vzájomného vzťahu a Karabas jej uverí. Spolu nasadnú do jeho starého východonemeckého nákladiaka, pomenovaného Eli, a dajú sa na cestu južným Kirgistanom, ktorému dominuje staroveké mesto Oš. Postava Karabasa pripomína bohaté spektrum postavičiek ruských pijanov, neukotvených, hysterických podvodníkov a klamárov, rovnakou mierou milovaných ako nenávidených, schopných  láskyplne okrádať i nenávistne milovať. Stišovová vlastne rozohráva rodinnú drámu v prostredí nomádov, bytostne spojených s pohybom, večným krúžením po pastviskách, len miesto koní a dobytka ich nesú staré, vyradené autá, hrkotajúce po rozbitých cestách odnikiaľ nikam.

Ďalšiu dvojicu príbuzných filmov tvorí  poľsko-macedónsko-česká koprodukcia režisérskej dvojice Klary Kochańskej a ViaCarpatia resizeKaspera Bajona Via Carpatia (2018) a film 53 vojen (2018) poľskej režisérky Ewy Bukowskej. Zaznieva v ňom ozvena vojnových konfliktov 90. rokov, Čečensko, Afganistan, Sýria, Afrika. Witek je vojnový reportér a žije svojim hrdinským adrenalínom, vždy kdesi inde, než pri vlastnej rodine. Anka sa s ním snaží držať krok, tiež by chcela cestovať, sledovať a písať, zažiť  pocit dôležitého poslania. Nič sa jej nepodarí, v strachu o muža sa postupne prepadáva do psychotických stavov a skončí v blázinci. Je to viac diagnóza, ako dôkladne vystavaný príbeh, Witek je len duchom neprítomný egocentrik a ju  zlikviduje kombinácia ambícií a slabosti. V druhom sa  manželská dvojica 53vojen resizeJulia a Piotr vyberie na cestu do utečeneckých táborov na Balkáne, kde má Piotr nájsť  na prianie matky svojho otca, kterého nikdy nevidel. Kto to je, prečo ho hľadajú medzi utečencami sa nikdy nedozvieme a filmu tak chýba podstatná dramatická energia. Je to nevzrušívo popisný výlet a jeho sľubné možnosti sa postupne vytratia v popise trivialít.
Pokus o intervenciu  ľudí z civilizovaného sveta do sveta, kde vládne iná logika a iné pravidlá, sa končí krachom. Krátke výlety do nebezpečia nič neznamenajú, sú len lovom za dobrodružstvím a pocitom vlastnej dôležitosti. Cesta po utečeneckých táboroch je rovnako bezfarebná, neduživá a nezmyselná. Skóre týchto dvoch pólov je jednoznačne na strane víťaznej Šalamúnovej hory a filmu Hlboké rieky. Ich autori  rozumejú svetu iných kultúrnych okruhov a dokážu sugestívne a zmysluplne sprítomniť jeho boje o prežitie, identitu i akúsi morálku.   

Na rozdiel od drám osamelých žien, zaživajúcich  trýznivé zbytkové vzťahy s ignorantskými  manželmi bez štipky Pauza resizeempatie, sú tieto príbehy omnoho zaujímavejšie, situačne bohatšie, obývané originálnějšími postavami. Takýmto filmom je grécka Pauza (2018) režisérky Toni Mishiali. Elpida zrejme celý život nepracovala, a tak je vydaná napospas manželovi. Je v penzii a tak je jeho prítomnosť celodennou skúškou Elpidinej  psychickej odolnosti. Popis krívd a neschopnosti vymaniť sa z mocenského orbitu muža je opäť diagnostickou záležitosťou civilizačních stresov a fóbií. Pri týchto filmoch sa zdá, že človek by  sa v rámci zachovania svojej duševnej integrity mal vrátiť na lúky a do lesov.

Dychatdomramoru resizeS psychickou disproporciou sa vyrovnáva Izabele z litovského filmu Giedré Beinoriuté Dýchať do mramoru (2018). Spolu s mužom si adoptujú z detského domova chlapčeka Ilju. Vychovávajú ho spolu so synom Gailiusom, trpacim epilepsiou. Všetko postupne krachuje, vztah k Iljovi sa zmení na nočnú moru, rozpadne sa rodina a „dýchanie do kameňa“ sa ukáže ako neefektívna životná stratégia.

Tretiu skupinu filmov spája orientácia na postavy mladých dievčat , hľadajúcich  nejakú cieľovú stanicu. Sú to príbehy o Rozkvitnuteudolie resizenenaplnených vzťahoch a snoch, intímne drámy, otvárajúce pohľady na zatuchnuté rodinné dvory, drsný pouličný život a  dusivú atmosféru východného malomesta. Rozkvitnuté údolie (2018) maďarského režiséra Lászlóa Czuju trochu pripomína americké road odysey blúznivých  tínedžerských dvojíc. Bianka a Laci síce nekradnú ani nezabíjajú, ale nemajú žiadne zábrany. S ukradnutým dieťaťom sa medzi nimi odohráva varianta nebezpečnej hry s nepredvídateľnými dôsledkami. Film si odniesol Čestné uznanie poroty.

Prekvapujúco svieži bol debut českej režisérky Beaty Chvilky resizeParkanovej Chvíľky (2018), sonda do života Anežky (výborná Jenovefa Boková), mladej huslistky so silným pocitom rodinnej súnaležitosti a snahy pomáhať i na svoj vlastný úkor.  Jej citlivosť je tu pojednaná negatívne, ako zdroj neustálého zraňovania a nevďačnosti okolia. V takejto postave si asi každý z nás nájde svoje rozžialené a okopávané ego. Ďalej než k portrétu sa však tento talentovaný kúsok  dostať nedokázal.

Omnoho rozsiahlejší priestor obsiahol bieloruský film Kryštáľová labuť (2018) Darji Žukovovej. Evelina sa túži vyrvať zo sveta druhej kategórie, poznamenaného chudobou a nedostatkom akejkoľvek perspektívy. Aj keď je vyštudovaná Krystalovalabut resizeprávnička, zarába si jako DJ po kluboch, z biedneho platu muzeálnej kurátorky ju živí matka. Evelina chce do Ameriky, ale drobné podvody v žiadosti nakoniec hrozia krachom. V žiadosti sa vydávala za manažérku továrne na výrobu kryštáľu a uviedla voľne zvolené telefonické číslo. Keď jej úradník povie, že si všetko budú overovať, vydá sa bezhlavo za  telefónnym číslom. V rodine sa práve konajú prípravy na svadbu a Evelina sa zvonenia z americkej ambasády nedočká. Je to neľútostný obraz spoločnosti, kde vládne  morálny nihilizmus a ekonomická kríza, právny voluntarizmus a mytizovaná predstava  lepších svetov kdesi tam, ďaleko, v Amerike. Je to približný model toho, ako by to vyzeralo u nás, keby nepadol komunizmus a voľne sa transformoval na džungľu, ovládanú nekontrolovatelnými záujmovými klanmi a zástupom voľných radikálov, snažiacich sa z tejto dusnej enklávy čo najrýchlejšie uniknúť.

Za takmer tridsať rokov sa hranica medzi západom a východom zmenila. Dnešné teritóriá  majú rozdielne diagnózy, jej obyvatelia zápasia s inými démonmi a čelia iným kliatbam. Materiálne blaho neprinieslo viac šťastia. O jeho priazeň zvádzajú každodenný boj ako frustrované a utláčané manželky z európskeho bezpečia, tak drevorubači z Kaukazu alebo kirgizskí šoféri, všetci s rovnakým zúfalstvom i  rovnakou nádejou.

Share/Save/Bookmark