Takmer všetko je inak ako po minulé roky. No týka sa to väčšinou premietania filmov. Pred festivalovým  palácom, ako vždy, stojí nespočetné množstvo ľudí s papiermi v ruke s nadpisom Invitation (pozvánka) a čakajú, kto im ju dá. Nikdy sa mi nepodarilo zistiť, či sa to niekomu aj podarilo, ale je to už canneský folklór. Bez toho si festival ani neviem predstaviť. A neškemrajú o vstup na premietanie somráci, ale elegantne oblečené dámy a páni.

Na filmy sú tradične dlhočizné rady, čo nie je nikde inde len vo Francúzsku. Na rozdiel od vlaňajška je počasie rapsodické, raz svieti slnko, raz prší, žiaľ, viac prší. Najhoršia je však zima. Už aj preto, že ranné premietania pre celovečerné filmy sú poobede, ale posledný sa začína o 22.00 a o pol noci je už poriadna kosa. No nič –musíme si zvyknúť. A čo je po starom ? Promenáda hviezd na červenom koberci. Opísať napríklad príchod Eltona Johna na film Rocketman, v ktorom je on hlavnou postavou, si asi každý vie predstaviť.

 A že 72. Medzinárodný filmový festival  v Cannes otvoril film Jima Jarmuscha Mŕtvi nezomierajú je tiež známe.  Prehliadka hviezd na červenom koberci s hercami Tilda Swinton, Bill Murray, Adam Driver, Chloë Sevingny, Selena Gomez a iní bola impozantná. Snímka zaujala, viac však šokovala a veru nie je to jeho najlepší film tohto vynikajúceho režiséra. V  mestečku Centerville obyvatelia  žijú pokojne, až na malé incidenty, veľa čo robiť nemá ani šerif Cliff Robertson (Bill Murray) a jeho pomocník Ronald Peterson (Adam Driver) až do chvíle kým nepríde k čudnej vražde. Zrazu mŕtvi húfne vstávajú z hrobu a požierajú  živých. Množstvo vyrojených zombíkov, ktorí nemajú zľutovanie s nikým, je vlastne metafora. Strach z blížiaceho sa zániku Zeme, ak sa nespamätáme a neochránime našu planétu, je ústrednou myšlienkou tohto zombie hororu. Politika Jarmuscha, ako sa vyjadril, nezaujíma, znepokojuje ho osud Zeme, teda zhoršujúce sa životné prostredie. Na politikov sa hnevá, lebo nič nerobia a jedinou nádejou sú podľa neho mladí ľudia, od nich záleží osud planéty. Film je vlastne výzva za ochranu Zeme. Zaujímavé, burcujúce kino, ale absentuje v ňom tak prepotrebný humor. Sem-tam síce vytryskne, ale je ho málo.

S Bedármi Victora Huga podobnosť čisto náhodná
Francúzsky režisér a scenárista Ladj Ly si názov filmu Bedári (Les misérables)  požičal od Victora Huga a celý príbeh postavil na jeho výroku, že niet zlých ľudí, len zlých okolnosti. Príbeh odohrávajúci sa v súčasnosti je mimoriadne drastický, presne pomenuje príčiny a preto tak pravdivý. Režisér pozná svojich a vie presne popísať čo ich trápi a znepokojuje. V centre jeho pozornosti sú traja policajti, rôznych charakterov,  ktorí v zbytočnej hádke zrania mladého výrastka a snažia sa to ututlať. Mladý dronový fanatik však všetko nakrútil a začína sa naháňačka po dôkaze. Nejako  sa to síce upokojí, ale postihnuté deti sa rozhodnú vybaviť to po svojom. No a teraz , kto zvíťazí zdravý rozum alebo násilie?  Keďže je vždy možnosť voľby nádej zomiera posledná. Zaujímavé kino a veľa vysvetlí aj o súčasných nepokojoch vo Francúzsku.

 So skazou, ktorú má ľudstvo pred sebou, ak sa nespamätá, sa zaoberá aj brazílsky súťažný príspevok Bacurau režisérov Klebera Mendonça Filha a Juliana Dornellesa, s vynikajúcim hereckým obsadením ako Sonia Braga a nemecký herec Udo Kier. Možno to bude najapelatívnejšia výzva konečne sa spamätať a asi preto sa príbeh odohráva v blízkej budúcnosti. Dedinku Bacurau nenájdete ani na mape, ale odohrávajú sa tam azda všetky neduhy súčasnosti. Niekto tvrdí, že je to len problém Brazílie, ale myslím si, že je to zjednodušenie. Režisér Kleber Mendonça Filho povedal, že obyvateľov poskladal z archetypov – pozorovateľov, hrdinov, prizerajúcich sa, demokratických lídrov, násilných fašistov a obetí. Deje sa tam až príliš veľa, diváci môžu byť trochu aj dezorientovaní, ale konečné vyznenie, že zlo treba zničiť, pochovať pod čiernu zem, nič iné ľudstvu neostáva, je jasná a veľmi diskutabilná. Samozrejme, nechýba v príbehu plnom vraždenia ani náznak magického realizmu a isté mystérium. O snímka bude mať veľa zástancov a veľa protivníkov. Každý z nich bude mať svoju pravdu, ale hlavné je, že sa bude o čom sporiť.

 Ken Loach a jeho sociálne problémy
Vo filme  Prepáč, chýbal si nám (Sorry we missed you) žijú Ricky, Abby a ich dve deti v Newcastle relatívne  pokojným životom. Ricky tvrdo pracuje, jeho práca nie je dostatočne finančne ohodnotená, Abby sa vzorne stará o chorých pacientov, detí zatiaľ problémy nerobia. Až jeden pekný deň sa dostane do problémov syn. Nie je to veľká vec, ale rodinu to vykoľají a od tej chvíle ich  prenasleduje až priveľká smola. Našťastie, koniec je otvorený, nevime ako sa až po uši zadlžený Ricky zachová. Ostáva len nádej, že rodina ho predsa len od najhoršieho zachráni. V podstate, ako vždy, sú to hrdinovia postihnutí systémom, ktorý anglický režisér Ken Loach vždy kritizuje. Ak sa k zamestnancom skutočne tak správajú ako je to v prípade Rickyho  tak je to opodstatnené. No až takú bezohľadnosť trochu spochybňujem. Film je veľmi slušný priemer, nakrútený profesionálne zdatne, s dobrými hereckými výkonmi, ale nemyslím si, že ašpiruje na cenu.

Celovečerný debut senegalskej herečky Mati Diop Atlantique je tak  trochu aj  problémom imigrácie a nástrah, ktoré s ňou súvisia, ale najmä smutno-krásny ľúbostný príbeh dvoch mladých ľudí, z ktorých jeden sa snaží na pofidérnej loďke cez Atlantik dostať do krajiny kde zarobí viac peňazí. Pohltí ho more a len jeho duch naďalej sprevádza užialenú a opustenú dievčinu. Vzhľadom na debut sympatickej herečky nebudem na ňom hľadať chyby.