ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Karlove Vary: Fanny Ardant a Miro Remo

KV logo resizeFestival nie sú len súťažné filmy, ale možno skôr rôzne stretnutia, priateľstva, výmeny názorov. Zoznámite sa s rôznymi ľuďmi, nadviažete dôležité kontakty. V tomto veľkom mravenisku sa často ťažko orientovať, ale ten, kto chce sa vždy dostane k tomu, s kým by si rád pohovoril. Napríklad zavítal na festival aj poľský exprezident Lech Wałęca, premietli o ňom film Andrzeja Wajdu Wałęca. Človek nádeje, ktorý na Slovensku už mal premiéru. Je tu tohto roku veľa zaujímavých hercov, režisérov a vychádzajúce hviezdy, o ktorých ešte len budeme počuť. Bol to aj prípad ešte neznámeho Leonarda Di Capria, ktorý prišiel na festival pod dozorom mamičky a starej matky. Kto by to bol povedal, že z neho bude o niekoľko rokov taká hviezda. No, samozrejme, najväčším lákadlom a možno najnavštevovanejšie sú mimosúťažné filmy.

Notorická klamárka
Slávna francúzska herečka Fanny Ardant príšla do Karlových Varov ako režisérka svojho druhého celovečerného filmu Naliehavé rytmy (Cadences obstinées). V dráme o vášni a láske violončelistky, ktorá trpí nezáujmom svojho muža, hlavnú  úlohu zverila populárnej španielskej herečke, tiež aj režisérke, Asii Argento. Jej partenerom je Franco Nero. Fanny Ardant resizeNestarnúca Fanny srší temperamentom, vie svoje názory formulovať a naposledy sme ju síce videli len mihnúť sa v oscarovom filme Paola Sorentina Veľké nádeje, ale maličká scéna bola tak pôsobivá, že si ju hádam všetci zapamätali. "V tomto filme som sa zaoberala láskou, ktorá sa končí. Odcudzenosťou muža od ženy. Ona si myslí, že už nemôže milovať. Je to príbeh o pokore, je skutočne tragický, nie je v ňom nič pozitívne“, povedala herečka. Na otázku ako sa jej spolupracovalo s Asiou Argento konštatovala:"Veľmi dobre, lebo aj ona je režisérkou. Nie vždy tomu rozumela, čo chcem od nej, ale dôverovala mi. Totiž s inteligentným človekom sa nehádate a s hlupákom je to zbytočné. To platí pre všetky profesie aj pre hercov.“ Fanny Ardant pôvodne študovala politické vedy, ale zakotvila pri herectve.“Na fakulte sme veľa diskutovali, zaujímala najmä konverzácia, výmena názorov. Schopnosť presviedčať mi veľmi pomohla aj v hereckej a režijnej profesii.“ Je známe, že životným partnerom herečky bol François Truffaut. „Mal na mňa veľký vplyv, navždy ma poznamenal. Naučil ma hľadať pravdu, vášni k tomu čo robím. Lebo keď niekto robí niečo s vášňou a plnou zaujatosťou nepozerá sa na hodiny, čas ho nezaujíma, vloží sa do práce celý“. Fanny nakoniec priznala: „Som profesionálna klamárka. Cigánim svojim láskam, cigánim policajtom, cigánim všade kde sa len dá, ale nikdy ľuďom, ktorí majú radi film.“

Malá rybárna resizeHans Christian Andersen je stále inšpiráciou pre filmárov. „Bábka má právo na existenciu i na filmovom plátne, môže sa stať tak trochu filmovým hercom“, povedal režisér Karel Zeman. A mal pravdu. Na modernú animovanú adaptáciu Andersenovej rozprávky Malá morská víla sa podujal režisér a výtvarník Jan Baleje pod názvom Malá z rybárny. Je to silný príbeh o nenaplnenej láske a morálnych hodnotách dnešnej spoločnosti, píše sa o tomto pozoruhodnom diele. Hlboko pod morom, v sprievode rybieho orchestra, rozpráva hlas mora príbeh Morského kráľa a jeho dcéry Malej. Kráľ opúšťa staručkú matku a s tromi dcérami ide žiť medzi ľudí kde si otvorí rybí obchod, do ktorého jedného dňa príde mladý muž Baron. A tak sa začína láska, ktorá zmení život celej rodiny. Pekne vyrozprávaný príbeh, vkusne a s fantáziou animovaný bol prijemným prekvapením.

Svetová premiéra slovenského dokumentu Comeback
 comeback resizeMiro Remo (1983) sa priznal, že sa od detstva zaoberal väznicou, lebo ju mal skoro pod nosom. Bol to jeho celoživotný sen nakrútiť, čo sa deje za mrežami. Zo začiatku mal obavy, neskôr sa osmelil a nakrútil film Comeback, ktorý reprezentuje Slovensko v Súťaži dokumentárnych filmov a mal na festivale zároveň celosvetovú premiéru. Nie je jednoduché po desiatich až pätnástich rokoch opustiť väznicu a začleniť sa do normálneho života. Krutá štatistika hovorí, že až 95 percent sa vráti späť. Život za mrežami je istejší, možno aj pokojnejší. Rodina na delikventov zanevrela, manželky, ak nejaké mali, sa rozviedli, súrodenci nechcú o čiernej ovci rodiny ani počuť a zamestnávateľ, keď si prečíta prepúšťaciu správu, kývne len záporne hlavou. Začarovaný kruh, z ktorého niet východiska. A tak je skutočne lepšie byť za mrežami. Možno mnohí aj rýchlo spáchajú nejaký delikt, aby sa čím skôr vrátili „domov“. Domov, ak sa tak dá nazvať, je istota. Nemôžem si však pomôcť, ale z toho čo som videla mi vychádza Comback 2 resizeaj jeden nie zanedbateľný fakt, že tresty sú za niektoré prečiny neprimerane vysoké. No nie je hlavná príčina, ale jedna z mnohých. Basa ešte nikoho nevychovala, nepolepšila a aj vo filme sa konštatuje, že to musí človek chcieť sám.
Snímka sleduje hlavne dvoch recidivistov, ktorí si vždy všetko priznajú, necítia však za vykonané činy nijakú vinu. Prosto stalo sa, len jednému je ľúto matky, okradnutí, napadnutí ho vonkoncom nezaujímajú. Prečo by ich ľutoval, veď sa im nič také nestalo. Natíska sa aj otázka vážnej psychickej poruchy osobnosti. Títo ľudia, odmysliac si vulgárny slovník, hovoria a myslia relatívne normálne, len ich činy to nepotvrdzujú. Úvaha, či to máme brať ako nenapraviteľný fakt a zmieriť sa s tým, je skutočne na mieste. Lenže vždy je tu "keby ?" A k tomu „keby“ sa možno aj ťažko dopracovať. Nedokázali to celkom ani tvorcovia filmu. Dostali sa im pod kožu len do tej miery, ako sami uznali za vhodné. A ostáva otvorené aj to, či to „keby“ skutočne existuje. Film kladie veľa otázok, na veľa z nich odpovedá, na niektoré sa ani nedá. Je však zaujímavou sondou do duše nenapraviteľných delikventov a väzenského života vôbec. Okrem réžie by som osobitne vyzdvihla prácu zvukového majstra Lukáša Kasprzyka, lebo to bol po dlhom čase prvý slovenský film, v ktorom som rozumela každému slovu. A myslím si, že Comeback má v súťaži svoje miesto i šance.

Súťažné filmy
Kamene resizeNebýva často, že sa objaví v súťaži animovaný film. Tohto roku sa stala výnimka a zaradili do hlavnej súťaže snímku  Kamene vo vreckách (Rocks in My Pockets) pôvodom lotyšskej režisérky Signe Baumane žijúcej v New Yorku. Autobiografickú snímku o dedičnej depresii, ktorou trpela celá jej rodina, mnohí príbuzní neschvaľovali, ale časť rodiny stála za jej rozhodnutím. Milé rozprávanie o tom, ako postarší muž opustí svoju ženu, aby sa oženil splodil s ňom veľa detí, no zabudne sa pozrieť na genetické zaťaženie svojej vyvolenej. Nevie, že jej rodina vymierala veľmi mladá, a to väčšinou neprirodzenou smrťou. Samovražedné sklony zdedia, samozrejme, aj potomkovia. Autorka s istým humorom dáva nádej, že aj dedičnosť sa dá  poraziť. Priznám sa, že mi prekážal obšírny komentár, niektoré časti sa nedali dočítať, a tak pôžitok z animácie sa úplne minul účinkom. Ako to bolo robené ani pri veľkej námahe nedokážem povedať.

Smutok bez konca resizeMexičania sú zrejme časoví milionári, lebo režisér s krásnou kamerou a dobrými hereckými výkonmi, ale najmä zbytočne dlhými sekvenciami, rozpráva o ženách vydaných napospas mačom, presnejšie jednému, ktorý má dieťa s nevlastnou sestrou a ženou priateľa, ktorý je dlhodobo neprítomný kvôli zárobku. Jorge Pérez Soland vo filme Smútok bez konca (La tirisia, čo znamená aj chorobu duše) detailne a pomocou metafory rozvádza, že hrdinovia nemôžu ani od rodiny, ani od štátu, ani od cirkvi očakávať nič. So svojim smútkom v duši sa musia popasovať sami, ak sa to vôbec dá. Ženy šťastné a pokojné už asi nebudú nikdy.  Snímka však vynikne najmä pôsobivými hereckými výkonmi Adriany Paz a Gustava Sáncheza Perra.

Share/Save/Bookmark