ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Hrozienka z karlovarského filmového koláča

KV logo 2 resizeTak ako každý rok aj tentoraz ponúkol karlovarský filmový festival popri hlavnej súťaži hraných filmov aj množstvo ďalších programových celkov: celkovo išlo o trinásť sekcií (z toho štyri súťažné) a osem pôct, tematických prehliadok a retrospektív, venovaných filmárskym osobnostiam (Oliver Stone, Jerry Schatzberg, Theodor Pištěk), národným kinematografiám (kurdský film), produkčným spoločnostiam (Borderline Films), archívnym snímkam či krátkometrážnej tvorbe. Celková bilancia hovorí o 461 filmových predstaveniach, na ktorých bolo uvedených 235 filmov, z toho 197 hraných (163 celovečerných a 34 krátkych) a 38 dokumentárnych (30 celovečerných, 8 krátkych).

Víťazi, čo nie sú v tieni

K špecifikám MFF Karlove Vary patrí súťaž nazvaná Na východ od Západu, zostavená z diel tvorcov krajín strednej a PLávajúce vežiaky resizevýchodnej Európy (pôvodne nesúťažná) – tohto roku bola zároveň spomienkou na vlani zosnulú českú filmovú kritičku a teoretičku Galinu Kopaněvovú, ktorá ju spoluzakladala a pomáhala formovať. Spomedzi dvanástich titulov zvíťazil poľský film Plávajúce vežiaky mladého režiséra Tomasza Wasilewského, po debute V spálni, ktorý bol uvedený v Karlových Varoch vlani, jeho druhá celovečerná snímka. Film ešte nebol uvedený v poľskej distribúcii – a dajú sa očakávať búrlivé reakcie, lebo Wasilewski pichol v silne katolíckej krajine do osieho hniezda a vzal si na mušku tému homosexuality. Lovestory medzi mladým športovcom, ktorý už dva roky nažíva so svojou priateľkou, a študentom, s ktorým sa náhodne zoznámi na vernisáži, by však nemala nikoho pobúriť. Režisér citlivo zobrazuje tápanie svojho protagonistu i opatrné správanie jeho nápadníka, ktorý necháva veciam voľný priebeh a nechce vývoj vzťahu uponáhľať. Wasilewski sa ukazuje ako majster filmového rozprávania so zmyslom pre všetky jeho zložky vrátane vynikajúceho vedenia hercov (i typovo dobre obsadených) – vytvoril zmysluplný príbeh s tragickým koncom, ktorý má oveľa väčšie presahy, než by sa na základe témy mohlo zdať.

Zázrak resizeSlovenským príspevkom v tejto súťaži bol sociálne ladený hraný debut Juraja Lehotského Zázrak (koprodukcia s Českom), ktorý získal Zvláštne uznanie. Porota Federácie filmových kritikov z Európy a Stredozemia (FEDEORA) udelila zasa svoju cenu slovensko-česko-chorvátskej snímke Zamatoví teroristi v réžii Ivana Ostrochovského, Pavla Pekarčíka a Petra Kerekesa, ktorá podľa slov vo festivalovom katalógu balansuje na hrane dokumentárneho a fikčného prístupu k filmu. (Obe snímky na svoju domácu premiéru ešte len čakajú.)

Veci tak ako sú resizeVďaka intuícii či šťastnej konštelácii okolností sa nám v nabitom programe festivalu podarilo vidieť aj víťaza ďalšej súťaže Fórum nezávislých, ktorým sa stal čilský film Veci, tak ako sú. Režisér Fernando Lavanderos v ňom rozohráva príbeh troch protagonistov: samotárskeho tridsiatnika Jerónima, mladej Nórky Sanny, ktorej prenajme izbu vo svojom dome, a miestneho tínedžera, ktorý sa dostal do problémov a ktorému sa Sanna rozhodne poskytnúť útočisko. Mladá žena chce pomáhať deťom zo sociálne slabých rodín, ale robí to spontánne, bez jasnejšej koncepcie – a Jerónimo ju presne cielenými otázkami upozorňuje, že svojím konaním môže, hoci aj v dobrom úmysle, viac uškodiť, než pomôcť. Dramatický vývoj zápletky smeruje k otvorenému, ale naliehavému koncu. Režisér (a spoluscenárista) pri nakrúcaní filmu často používal improvizáciu v dialógoch a dve z troch hlavných úloh zveril nehercom: postavu Jerónima vytvoril známy fotograf Cristóbal Palma a vhodného tínedžera našiel Lavanderos v dramatickom krúžku v jednej zo škôl v chudobnej štvrti mesta.

Poľský film – festivalová istota

Skúsenosti z festivalov nám napovedajú, že ísť na poľský film je viac-menej stávka na istotu: jej zdrojom sú originálni tvorcovia, odvážne intímne, spoločensky závažné i politické témy, profesionalita spracovania – a týka sa to často aj celkom mladých tvorcov. Koniec koncov, popri Plávajúcich vežiakoch v súťaži Na východ od Západu zabodoval v hlavnej súťaži poľský film Papusza (čiernobiely životopisný príbeh rómskej poetky režírovala manželská dvojica Joanna Kosová-Krauzeová a Krzysztof Krauze), ktorý získal Zvláštne uznanie.

Dievča zo skrine resize - kópiaBúrlivý potlesk si po projekcii v Mestskom divadle vyslúžil film Dievča zo skrine. Scenárista a režisér Bodo Kox zvolil zvláštny realisticko-poetický kľúč na vyrozprávanie príbehu tridsiatnika Jacka, jeho vážne chorého a navyše autistického brata Tomka a čudáckej dievčiny so samovražednými sklonmi, ktorá je ich susedkou a s pomocou drog sa utieka do vysnívaného, nereálneho sveta, zobrazeného v trikových sekvenciách. Hoci Jacek má Tomka rád a obetavo sa oňho stará, predsa je brat často prekážkou jeho snáh o milostné dobrodružstvá, a tak v núdzi požiada susedku, aby brata „postrážila“. Hoci dievčina sa tvári nevrlo, v skutočnosti jej Tomkova spoločnosť vyhovuje – dvaja čudáci si k sebe ľahko nájdu cestu. Kontroverzný záver filmu – ich spoločná samovražda, ktorú chápu iba ako odchod do iného, lepšieho sveta (a tak je aj zobrazená), vyznieva v kontexte príbehu ako logické rozhodnutie, ktorému nebráni ani Jacek.

Kamčatka resize - kópiaPozoruhodný bol aj hraný debut dokumentaristu Jerzyho Kowyniu Kamčatka; jeho protagonista Stacho sa nakrátko dostáva z väzenia na slobodu, aby sa mohol zúčastniť na pohrebe svojej matky, ktorá spáchala samovraždu. Vo filme je badateľná režisérova dokumentaristická skúsenosť, ale zároveň ide o rozprávanie v náznakoch: divák sa nedozvie, za čo Stacho sedí ani prečo matka dobrovoľne odišla zo života. Atmosféru filmu dobre vystihuje jeho názov – pochopiteľne, myslený metaforicky ako symbol pustej, ľadovej krajiny, lebo také sú vzťahy medzi postavami filmu.
    

Si boh resizeMladé publikum určite ocenilo film Leszka Dawida Si boh, ktorý mapuje pôsobenie populárnej hiphopovej skupiny Paktofonika na poľskej hudobnej scéne na konci deväťdesiatych rokov minulého storočia, pričom sa nezameriava len na hudbu, ale aj na osobný život troch protagonistov, z ktorých jeden ukončil život samovraždou. V krajine svojho vzniku sa snímka po prvom víkende stala tretím divácky najúspešnejším filmom za poslednú dekádu. Podobne úspešný  (zatiaľ milión divákov) bol kriminálny triler Dopraváci režiséra Wojtka Smarzowského, ktorý sa začína ako kritika drobnej korupcie v radoch dopravných policajtov, ale potom nadobúda čoraz desivejšie rozmery. Punc určitej symbolickosti mu dáva fakt, že sedem protagonistov, príslušníkov dopravnej polície vo Varšave, „nenápadne“ predstavuje sedem smrteľných hriechov.


Americkí nezávislí

To je Martin Bonner resizeHollywoodske filmy sa do súťaží festivalov, ale často ani do ich voľného programu veľmi nehodia. O to zaujímavejšia je však americká nezávislá scéna – aj v súťaži reprezentovala Spojené štáty americké melancholická, až depresívna snímka Vtáča režiséra Lancea Edmandsa o žene, ktorá nepriamo takmer spôsobí smrť malého chlapca. Na nezávislé filmy sa špecializuje aj produkčná spoločnosť Borderline Films, ktorú založili traja spolužiaci z Newyorskej univerzity a ktorá slávi desiate výročie svojho pôsobenia. Americký nazávislý film má navyše svoj vlastný festival Sundance.
Medzi nezávislé patrí aj film To je Martin Bonner, v ktorom režisér Chad Hartigan čiastočne vychádzal zo životných skúseností vlastného otca. Titulný hrdina je rozvedený takmer šesťdesiatnik, ktorý začína nový život v malom americkom meste. Keďže pracuje v kresťanskej neziskovej organizácii, ktorá sa venuje prepusteným väzňom, stretne sa s Travisom, ktorý si odsedel vo väzení dvanásť rokov za zabitie človeka pri jazde autom v opitosti. Obaja muži sú osamelí, vykorenení, chýbajú im sociálne i rodinné kontakty, čo ich zblíži. Z hľadiska profesie pomáha Martin Travisovi, ale táto práca, ktorú chápe ako poslanie, pomôže aj jemu vyrovnať sa s problematickými aspektmi vlastného života.

Prince Avalanche resizeDvojica mužov je aj v centre pozornosti tragikomédie Prince Avalanche, ktorá je remakom islandského filmu režiséra Hafsteinna Gunnara Sigurdssona Doprava doľava. Nemáme možnosť porovnávať s originálom, ale príbeh dvoch mužov, ktorí pracujú na dopravnom značení ciest po veľkom lesnom požiari v Texase v roku 1988, je rovnako zábavný ako zmysluplný. Je medzi nimi istý vekový rozdiel, majú odlišné povahy, navyše starší z nich zobral mladšieho do partie, lebo je to brat jeho priateľky (ktorá sa s ním však listom rozíde). Prince Avalanche, kde sa okrem dvoch hlavných hrdinov vyskytujú už len dve neveľké postavy, je Otras mozgu resizehereckým koncertom Paula Rudda a Emila Hirscha.
    

Režisérka Stacie Passonová vo svojom debute Otras mozgu vytvorila mierne bizarný príbeh o žene, ktorá žije v lesbickom vzťahu so svojou priateľkou (spoločne vychovávajú jej dve deti) a po náhodnom údere do hlavy sa rozhodne urobiť vo svojom žvote radikálny rez: začne pôsobiť ako platená spoločníčka pre iné ženy. Film sa pohybuje na hrane vážnosti a irónie a je veľmi presnou štúdiou toho, ako sa môže zachovať človek v určitej životnej situácii – a čo to urobí s jeho životom.


Karlovarské naj

V mene syna resizeV spleti tém, žánrov a poetík ťažko hľadať spoločného menovateľa filmov, ktoré sme za deväť dní stihli vidieť. Určite však medzi nimi boli také, ktoré niečím vyčnievajú. Najrúhavejším filmom bola zrejme čierna komédia belgického režiséra Vincenta Lannoa V mene syna o zbožnej moderátorke katolíckeho rádia, ktorá po tragických udalostiach v rodine, keď príde o manžela i syna, vezme spravodlivosť do vlastných rúk a začne vraždiť kňazov, čo sa dopustili pedofílie. Medzi najodvážnejšie patril ruský film Intímne miesta režisérskej dvojice Nataša Merkulovová – Alexej Čupov, nakrútený v žánri trpkej komédie, o ľuďoch, ktorí sú bohatí aj úspešní, ale majú problémy v intímnom živote. Na najzábavnejší titul určite ašpirovala holandská komédia Strata Miele resizepanenstva Evy van End, ktorú zaradili medzi desať najzaujímavejších filmov mladých európskych tvorcov kritici prestížneho amerického časopisu Variety. Debut režiséra Michiela ten Horna vychádza zo situácie, keď do usporiadanej stredostavovskej rodiny vpadne v rámci študijného jazykového pobytu človek akoby z iného sveta – nemecký študent, ktorý prevráti naruby životy všetkých členov rodiny. (Pre zaujímavosť: k propagačným materiálom k filmu patrili aj kondómy v úhľadných kartónových obaloch s názvom filmu.) Jednu z najkontroverznejších tém si vybrala známa talianska herečka Valeria Golinová, ktorá sa vo svojom režijnom debute Miele z originálneho uhla pohľadu zaoberá problematikou eutanázie. Medzi najdrsnejšie patril ruský film Major, ktorý podáva strhujúci, miestami až akčný príbeh, ale zároveň je krutým obrazom korupcie a nelegálnych metód používaných príslušníkmi ruskej polície.

Aj z tohto útržkovitého obrazu vyplýva, že 48. MFF Karlove Vary bol taký pestrý, ako len festival môže byť. Dá sa predpokladať, že 12 028 akreditovaných návštevníkov bolo spokojných.

Share/Save/Bookmark