Tridsiata deviata Letná filmová škola v Uherskom Hradišti trvala formálne deväť dní – od 26. júla do 3. augusta –, ale povedzme si to na rovinu: posledný deň iba s dvoma predpoludňajšími projekciami (jednou z nich bol notoricky známy film Vojtěcha Jasného Až přijde kocour) ťažko považovať za plnohodnotný. To však neznamená, že by predošlých osem dní nebolo nabitých zaujímavým programom. Práve naopak.

LFŠ nie je klasický festival a má predovšetkým vzdelávací charakter, takže sa do veľkej miery zameriava nie na novú produkciu, ale na zaujímavé kapitoly z dejín kinematografie. V jeho zložitej programovej štruktúre sa nájdu sekcie a okruhy zamerané na národné kinematografie, významné osobnosti, žánre, témy či historické obdobia.

NECH ŽIJE PORTUGALSKO !
Každý rok sa LFŠ zameriava na jednu národnú kinematografiu v celej jej šírke a tentoraz padla voľba na Portugalsko. Úloha to bola o to náročnejšia, že na rozdiel od iných kinematografií je tá portugalská v našich zemepisných šírkach prakticky neznáma. Diapazón uvedených filmov bol naozaj široký – od nemej éry cez novú vlnu (Novo Cinema) až po súčasnosť. Dejiny portugalskej kinematografie sú nemysliteľné bez tvorcu unikátneho v celosvetovom meradle: je ním Manoel de Oliveira, na ktorého mám „osobnú“ spomienku. Keď som sa pred niekoľkými rokmi podieľal ako redaktor na slovenskom vydaní knihy Ronalda Bergana Film, zavolala mi vydesená prekladateľka. „Jaro, hovorí sa tu o jednom portugalskom režisérovi, ktorý sa narodil v roku 1908, ale chýba tu rok úmrtia.“ Hneď som vedel, koľko bije, a kolegyňu som upokojil: „Manoel de Oliveira žije a nakrúca každý rok nový film.“ Vlani v decembri oslávil majster stoštvrté narodeniny. Pozvanie do Uherského Hradišťa zdvorilo odmietol, lebo práve nakrúca v Brazílii poviedkový film o posadnutosti diablom. A tak ho „zastúpila“ jeho tvorba – od krátkeho lyrického dokumentu Práca na rieke Duoro z roku 1931 až po príspevok do poviedkového filmu Staré mesto (2012), venovaného pamiatkovo významnému mestu Guimarães. (Ďalšími poviedkami doň prispeli Aki Kaurismäki, Pedro Costa a Víctor Erice.) Zo snímok nakrútených „medzitým“ nás zaujal najmä film Vraciam sa domov. V ňom si Michel Piccoli zahral úlohu herca vyrovnávajúceho sa s osobnou krízou po autonehode, pri ktorej zahynula jeho manželka, dcéra a zať; v menších úlohách sa zaskveli Catherine Deneuve a John Malkovich. De Oliveira často využíva motívy z divadla a opery i divadelnú štylizáciu – v tomto prípade sú protagonistove divadelné kreácie organickou súčasťou deja.

Spomínaný Pedro Costa sa narodil, keď mal de Oliveira päťdesiatku – a aj on mal na LFŠ vlastnú retrospektívu, z ktorej sme stihli čiernobiely dokument Nič nemeniť, originálny portrét francúzskej speváčky Jeanne Balibar. Z ďalších tvorcov bol zastúpený napríklad João Canijo s divácky najúspešnejším portugalským filmom roku 2011 Krv mojej krvi, melodramatickým portrétom matriarchálnej rodiny z nižšej spoločenskej triedy, ktorej členovia sa musia vyrovnať s drogovým dílerstvom či s nerovným vzťahom medzi mladou študentkou a jej ženatým profesorom, ktorý je navyše – ako sa ukáže – jej otcom. Režiséra Joãa Pedra Rodriguesa predstavila snímka Zomrieť ako muž, melodráma fassbinderovského razenia, ktorej protagonistom je starnúca a smrteľne chorá hviezda travesty show. Rodrigues sa vyhýba využívaniu či zneužívaniu pochybnej vonkajškovej efektnosti tohto netradičného zábavného žánru – práve naopak, dôraz kladie na vnútorný svet hlavného hrdinu, bojujúceho s mnohými problémami (konflikt sexuálnej orientácie a viery, problematický vzťah so synom i s podstatne mladším životným partnerom).

FILMY TRETEJ RÍŠE

V čase, keď v rôznych krajinách Európy vystrkávajú rožky hnutia spojené s neonacizmom, rasizmom a xenofóbiou, bolo mimoriadne zaujímavým počinom zostaviť a uviesť sekciu „Rok 1933: Nástup nacizmu“. Keď v Nemecku zvíťazila NSDAP a k moci sa dostal Adolf Hitler, kinematografia sa pod dohľadom ministra propagandy Josepha Goebbelsa dostala do centra pozornosti ako významný propagandistický nástroj, pričom Goebbels pokladal za dôležité, aby propaganda nebola príliš zjavná, čo by mohlo viesť k jej odmietnutiu, ale skôr skrytá, podprahová. V rokoch 1933 až 1945 vzniklo v Nemecku okolo tisíc filmov, z ktorých zhruba sto možno označiť ako propagandistické a z nich päťdesiat je tam doteraz zakázaných. Podmienkou ich uvedenia na LFŠ boli lektorské úvody historika i filmového historika, ktorí filmy zaradili do dobového kontextu a objasnili ich propagandistický obsah. Kinematografiu tretej ríše ani zďaleka nereprezentuje len jej najznámejšia predstaviteľka Leni Riefenstahl (uvedený bol jej Triumf vôle, dokument o 6. zjazde NSDAP v Norimbergu v roku 1934). Vlasy vstávajú dupkom napríklad pri snímkach Veita Harlana. Vo filme Chlapec z Hitlerjugend spracoval autentický príbeh proletárskeho dieťaťa, ktoré otec nasmerúva k členstvu v komunistickej mládežníckej organizácii, ale chlapca viac očarí priateľská atmosféra i tvrdá disciplína v organizácii fašistickej. Otvorene antisemitský je film Žid Süss, inšpirovaný takisto skutočnou historickou postavou, tentoraz z 18. storočia. V patetickej protičeskej melodráme Zlaté mesto zahrala hlavnú úlohu nevinného vidieckeho dievčaťa z česko-nemeckej rodiny, ktoré opustí rodnú hrudu a podľahne zvodom nemravného života v Prahe, režisérova manželka, švédska herečka Kristina Söderbaum. V závere príbehu „poučne“ spácha samovraždu utopením sa v močiari – a keďže sa jej podobným spôsobom „podarilo“ zomrieť vo viacerých filmoch, dostala vraj dobovú prezývku „ríšsky utopenec“.

Kuriozitou tejto sekcie bol dokument československej produkcie, propagandistický film režiséra Miloša Cettla Kolesa dějin, idylický obraz šťastného života v Protektoráte Čechy a Morava v kontraste s utrpením obyvateľstva v krajinách protihitlerovskej koalície. Vzhľadom na rok vzniku (1945) a zmenenú dejinnú situáciu už nebol uvedený do distribúcie. Je nielen varovným príkladom toho, ako možno zaradením do kontextu a komentárom zneužiť dokumentárne zábery, ale vzbudzuje aj otázky o súvislosti medzi charakterom tvorcu a jeho dielom. Miloš Cettl bol pôvodne dôstojníkom československej armády, počas vojny pôsobil ako dvojitý agent – pre gestapo aj britskú tajnú službu – a po vojne sa na istý čas stratil, aby bol v roku 1947 evidovaný ako agent československej tajnej služby. V tejto „funkcii“ pôsobil ako falošný prevádzač-provokatér na Tachovsku a v roku 1951 ho pri fingovanom pokuse o prekročenie štátnej hranice zastrelila hliadka pohraničnej stráže, čím sa viac-menej naplnilo české príslovie „kdo s čím zachází, s tím taky schází“. Existujú však aj divokejšie verzie jeho konca: jedna hovorí o tom, že sa ho komunistická moc zbavila zámerne, pretože toho priveľa vedel a začal pre ňu byť nepohodlný, druhá dokonca o tom, že sa mu podarilo emigrovať do Južnej Ameriky.

A SPÄŤ DO SÚČASNOSTI

Ako sme už spomínali, novších filmov sa na LFŠ uvádza pomenej. Do veľkej miery retrospektívne bol zameraný aj Vyšehradský horizont, kde domáce Česko reprentovali aj širokouhlé snímky zo šesťdesiatych rokov a retrospektíva Vojtěcha Jasného a nášho severného suseda zasa historické veľkofilmy. Je pozoruhodné, aké úspechy zaznamenal v Poľsku tento žáner – od Križiakov (1960) Aleksandra Forda cez Potopu (1974) Jerzyho Hoffmana až po Ohňom a mečom (1999) toho istého režiséra a Quo vadis Jerzyho Kawalerowicza (2001). Ešte pozoruhodnejšie však je, že sa mu darí aj v súčasnosti v náročných ekonomických podmienkach. Jerzy Hoffman dokonca vo veku 79 rokov nakrútil Bitku pri Varšave 1920 ako prvý poľský celovečerný hraný 3D film. Réžiu snímky Poľská sibiriáda však odmietol a ujal sa jej Janusz Zaorski – vznikol sugestívny obraz o živote Poliakov, ktorých Sovieti po obsadení Poľska v septembri 1939 vysťahovali na Sibír, kde boli nútení začať „nový život“. Poľské filmy tematicky súvisiace so súčasnosťou reprezentovalo Dievča zo skrine režiséra Boda Koxa (o filme sme písali v súvislosti s karlovarským festivalom) či snímka Môj bicykel Piotra Trzaskalského (z našej distribúcie poznáme jeho debut Edi).

V Maďarsku sa v ostatných rokoch veľa filmov nenakrúca (víťazný karlovarský Veľký zošit Jánosa Szásza je vraj zatiaľ jediným celovečerným hraným filmom tohto roka), a tak bola jeho kinematografia zastúpená len skromne. Hranú tvorbu reprezentovala snímka Aglaja (réžia Krisztina Deák), nakrútená podľa autobiografického románu pôvodom rumunskej spisovateľky Aglaje Veteranyi (ktorá ako štyridsaťročná spáchala samovraždu). Príbeh dievčatka vyrastajúceho v rodine maďarsko-rumunských cirkusových artistov zobrazuje nielen neľahký život mladej hrdinky, ale aj spektakulárny svet cirkusu (vrátane menej spektakulárneho zákulisia) a politické kontexty (rodina v osemdesiatych rokoch minulého storočia emigruje z ceauşescovského Rumunska na Západ, kde zas bojuje s problémami imigrantov). Zábavnou ukážkou dokumentárnej tvorby bol film s podivuhodným názvom German Unity @ Balaton, v ktorom režisér a mediálny umelec Péter Forgács na základe amatérskych fimov a fotografií, dobových hudobných šlágrov, ale aj záznamov východonemeckej Stasi a maďarského ministerstva vnútra a spomienok pamätníkov rekonštruuje atmosféru známeho maďarského letoviska v šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch minulého storočia.

BOLA RAZ JEDNA TRIEDA...

Nazvať prehliadku tvorby režiséra, ktorý má zatiaľ na konte len tri celovečerné filmy, „retrospektívou“ je dosť odvážne. Ale vidieť druhý z týchto troch filmov môže byť zážitkom na celý život. Reč je o estónskom filmárovi menom  Ilmar Raag a jeho Triede z roku 2007. Raag, ktorý si sám napísal scenár, sa inšpiroval známou masakrou v meste Columbine v americkom štáte Colorado, keď dvaja spolužiaci usmrtili streľbou trinásť ľudí a potom spáchali samovraždu (on sám v tom čase študoval neďaleko od miesta, kde sa udalosť odohrala). Vytvoril však svojbytný fiktívny príbeh, v ktorom sa streľba odohrá na strednej škole v Tallinne – a dvaja tínedžeri, ktorí ju majú na svedomí, sú skôr obeťami než páchateľmi, lebo ich zúfalý čin je výsledkom neznesiteľného šikanovania zo strany spolužiakov, na ktorom sa „svorne“ podieľa celá trieda. Na tento mimoriadny kinofilm nadviazala po troch rokoch sedemdielna televízna séria – jej jednotlivé časti sledujú osudy tých postáv filmu, ktoré prežili, vrátane jedného z páchateľov. Od vzniku tohto projektu uplynulo šesť, resp. tri roky – prečo nám ho ešte neponúkla niektorá z televízií?

DOKUMENTÁRNY TROJLÍSTOK

Popri českých či česko-slovenských hraných filmoch, ktoré sa čoskoro dostanú do našej distribúcie (Líbánky Jana Hřebejka, Jako nikdy Zdeňka Tyca) reprezentovali českú tvorbu vynikajúce dokumenty. Dlhotrvajúce ovácie postojačky vyvolal film Josefa Abrháma ml. Hoteliér, ktorý zachytáva unikátnu reálnu udalosť: divadelný režisér Jan Kačer sa rozhodol vytrhnúť z letargie a sebaľútosti, spôsobených zlým zdravotným stavom, herca Pavla Landovského – oslovil kolegov Josefa Abrháma a Vladimíra Pucholta (ten sa herectvu už celé desaťročia nevenuje a kvôli tomuto nápadu priletel z Kanady), aby všetci spoločne naštudovali Landovského hru Hodinový hoteliér. Zámer sa postupne modifikuje, naráža na rôzne prekážky, najmä na Landovského náladovosť a neochotu spolupracovať – čo platí aj pre spoluprácu s filmovým štábom, v dôsledku čoho vzdalo prácu na filme niekoľko kameramanov. Viac než o naštudovaní divadelnej hry tak vznikol film o priateľstve, kolegiálnosti a spoločných spomienkach, o úsilí vtlačiť svojmu či niečiemu životu zmysel aj v jeho jeseni, o zákulisí hereckej práce a o tom že aj herci sú len ľudia. Pavel Landovský – zjavne v lepšej psychickej kondícii – absolvoval premiéru filmu i následnú besedu na invalidnom vozíku, ale svoj typický humor nestratil. Na otázku, ako je spokojný s filmom, odpovedal: „Som krajne nespokojný, ako vždy, a keby som bol spokojný, tak to nepoviem.“

Veľmi osobný film ponúkla divákom filmárka Bára Kopecká, ktorá je vdovou po architektovi Davidovi Kopeckom – ten zomrel v roku 2009 na mozgový nádor. Ako vyplýva aj z filmu s jednoduchým názvom DK, bol rozporuplnou osobnosťou, či už ide o prácu, alebo o súkromný život. Pri tvorbe architektúry bol až fenomenálne nápaditý, ale na druhej strane neschopný či neochotný vyhovieť požiadavkám klientov – bez ohľadu na to, či boli oprávnené, alebo nie –, takže po ňom zostalo iba veľmi málo realizovaných stavieb (dve z nich stoja zhodou okolností v Bratislave a v Senci). Bára Kopecká mala ako filmárka rozsiahly videoarchív z ich spoločného života s Davidom – použité zábery, neraz veľmi osobné, rozšírila o výpovede ľudí, ktorí ho poznali, a o zábery z realizovaných projektov. Vznikol tak unikátny, veľmi osobný portrét kontroverznej osobnosti a v druhom pláne – vlastne možno až neplánovaná – výpoveď o vzťahu, ktorý pre autorku filmu určite nebol ľahký.

Helena Třeštíková, prvá dáma českého dokumentu („což nerada slyší Olga Sommerová“, poznamenal trochu uštipačne autor českého programu Jaroslav Sedláček), dokončuje v poslednom čase jeden film za druhým. Nie je to však preto, že by pracovala rýchlo či povrchne, práve naopak: pracuje časozberným spôsobom a teraz zúročuje materiály nazbierané za mnoho rokov. To platí aj pre jej film Život s Kašparem, ktorého protagonistom je herec, režisér a divadelník Jakub Špalek – Třeštíková ho zachytáva od čias pôsobenia v študentskom hnutí v novembri ’89 až do súčasnosti. V posadnutosti prácou a neochote robiť profesionálne ústupky je tu paralela so spomínaným Kopeckým – a aj v prípade Špalka má jeho pracovný život neblahý vplyv na ten súkromný.

LEN ABY SME V HANBE NEZOSTALI

Pochopiteľne, v programe 39. LFŠ nechýbali ani slovenské filmy. Diváci mali možnosť pozrieť si Priklerov debut Ďakujem, dobre, snímku Môj pes Killer Miry Fornay, z dokumentov Nový život Adama Oľhu a Zamatových teroristov režisérskej trojice Pavol Pekarčík – Ivan Ostrochovský – Peter Kerekes. Do kolekcie najlepších študentských filmov bol zaradený aj film Matúša Krajňáka Are You Feelin’ Good?, kým do bloku študentských animovaných filmov sa dostali Pandy Matúša Vizára, Frankenhand Andreja Gregorčoka, Terra Nullius Martiny Frajštákovej a tWINs Petra Budinského. Životné jubileum Dušana Hanáka si organizátori uctili uvedením filmov 322 a Ja milujem, ty miluješ a zároveň sa tvorca stretol s divákmi na Lekcii filmu podľa D. H.

Autor týchto riadkov zakončil svoj pobyt na 39. Letnej filmovej škole v Uherskom Hradišti osobnou premiérou hraného debutu Juraja Lehotského Zázrak, osobnou druhou reprízou (tak trochu úchylka) debutu Juraja Krasnohorského Tigre v meste, uvádzaného akosi off-program v pojazdnom kinematografe na Masarykovom námestí) a pohárom pšeničného piva Fénix, ktorému sa v tropických horúčavách jednoducho nedalo odolať.