ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Nielen súťažami je festival živý...

KV logo resizeProgram 47. ročníka karlovarského filmového festivalu tak ako po iné roky zahŕňal popri štyroch súťažiach (hranýchfilmov, dokumentov, Na východ od Západu, Fórum nezávislých) aj ďalších 16 sekcií, pôct, tematických prehliadok a retrospektív, takže celkový počet uvedených filmov sa vyšplhal na 218, z toho 162 hraných (151 celovečerných a 11 krátkych) a 56 dokumentárnych (33 celovečerných a 23 krátkych).

SÚŤAŽNÉ „MORDY“...

Poctivo odsledovať tucet súťažných hraných filmov nebolo ani pre odolného novinára jednoduché – veď sa len pozrime na okruh tém, motívov a protagonistov, ktoré sa nám ponúkali: dráma muža, ktorý bol účastníkom smrteľnej dopravnej nehody, pomsta za krádež dobytka, bombový útok na Poľnohospdársku banku v Miláne so sedemnástimi mŕtvymi, morský útes ako miesto častých samovrážd, duševne narušený vojnový vyslúžilec, vyrovnávanie sa so smrťou otca vrátane dcérinej incestnej predstavy... Vyvrcholenie nastalo v posledný deň súťaže: najprv sme si v španielskom filme Ukameňovanie svätého Štefana niekoľkokrát pozreli dôkladné čistenie vývodu starého muža (pravda, občas sa čosi vyleje...) a potom v gréckom filme Chlapec jediaci vtáčí zob nielen umývanie záchodovej misy vo veľkom detaile, ale aj masturbáciu s následnou konzumáciou získaného „produktu“. Niežeby tieto scény neboli v daných filmoch funkčné, ale faktom je, že po každej z nich odišlo zo sály niekoľko divákov.

... VERZUS NEPLYTKÉ KOMÉDIE

Hasta la vista resizePo predpoludňajších súťažných mordách človeku popoludní dobre padli ľahšie filmy vrátane skvelých komédií. Ostatne, komédie uvádzané na festivaloch nebývajú bohapustou zábavou, ale plnohodnotnými žánrovými snímkami, v ktorých sa nezriedka vyskytnú vážne až tragické podtóny. To plne platí aj o filme Hasta la vista, ktorým belgický (flámsky) režisér Geoffrey Enthoven vstúpil na veľmi tenký ľad. Ide totiž o príbeh troch fyzicky hendikepovaných mladých mužov – dvoch vozičkárov a slepca –, ktorí sa v túžbe zbaviť sa panictva vyberú na výlet do španielskeho bezbariérového nevestinca. Urobia to proti vôli rodičov a ich sprievodkyňou – šoférkou mikrobusu a opatrovateľkou v jednej osobe – je nevzhľadná žena s obrovským telom, ale, ako sa ukáže, aj s obrovským srdcom. Režisér zvládol svoju úlohu bravúrne, vyhol sa ako sentimentalite, tak lacnému humoru a vytvoril hlboko ľudský príbeh s happyendom („misia“ má zdarný výsledok) i tragickým koncom zároveň (jeden z protagonistov vzápätí zomiera). Divák sa baví, smeje, ale určite sa nikomu nevysmieva. Jednoducho „nič ľudské nám nie je cudzie“.

Žena v žumpe resizeLahôdkou pre milovníkov hry s filmovými žánrami bola filipínska komédia Žena v žumpe. Debut režiséra Marlona Riveru využíva princíp filmu vo filme: mladí tvorcovia chcú nakrútiť snímku, ktorá by zvíťazila na nejakom európskom festivale alebo získala Oscara. Vhodnou témou sa im zdá detská prostitúcia – to zaberie. Sociálna dráma sa začína prostými obrazmi: chudobná žena podáva svojim siedmim deťom biedny obed – rezancovú polievku, potom jednu z dcérok (tá sa neskôr „zmení“ na chlapca, lebo to bude dramatickejšie) dôkladne umyje, učeše a odvedie do luxusného hotela do rúk chlipného nemeckého pedofila. Režisér a producent v snahe zaujať ustavične dostávajú nové nápady, a tak vidíme ten istý dej postupne ako sociálnu drámu, dokudrámu, muzikál a telenovelu – posledný zo žánrov, ktorý sa napokon aj realizuje, je výsledkom spolupráce s herečkou Eugene Domingo, ktorá hrá vo filme samu seba a ktorá – ako filmová postava – postaví zámery tvorcov úplne na hlavu; pri filmovaní napokon nedopatrením skončí v žumpe, kde ju mala pôvodne nahradiť dablérka. Tento film je výbornou zábavou a zároveň aj vtipnou hrou so žánrovými schémami. V jeho podtexte cítiť satirický šľah namierený proti vykalkulovanosti v umeleckej tvorbe a manierom filmových hviezd.

Žena sú iné resizeNie na filmových hviezdach, ale na ženách nenechali jedinú suchú nitku dvaja protagonisti poľského filmu Baby sú iné v réžii Marka Koterského. Táto snímka by podľa všetkých kritérií mala byť nefilmová, nudná a nepozerateľná: takmer celý dej-nedej sa odohráva v idúcom aute, ešte k tomu v noci, a je založený na konverzácii dvoch mužov stredného veku, ktorých bravúrne stvárnili Robert Więckiewicz (poznáme ho z Balcovho filmu Pokoj v duši) a Adam Woronowicz. Bezvýznamná epizódka – vodička v aute pred nimi odbočí opačne, než vyhodila blinker – je východiskom na eskapádu úvah o ženách a ich vlastnostiach, o tom, aké sú iné, ako im nemožno rozumieť, ako nikdy nevedia, čo chcú... Zdrojom komiky je nielen samotný gejzír stereotypných pohľadov na nežné pohlavie, ale aj skutočnosť, že muži nevdojak sami prejavia vlastnosti, ktoré tak kritizujú u žien. A čerešničkou na torte je záverečná epizóda, keď sa im ich stereotypné myslenie nečakane vypomstí.

Smrť človeka na Balkáne resizeŠtvorlístok filmov plných humoru dopĺňa čierna komédia z dielne srbského režiséra Miroslava Momčilovića Smrť človeka na Balkáne. Jej unikátnosť spočíva okrem iného v tom, že 80-minútový dej je nakrútený v jedinom zábere – nie však na spôsob Sokurovovej Ruskej archy, kde kamera pomaly prechádza z miestnosti do miestnosti, práve naopak: kamera tu stojí na jednom mieste, lebo jej pohľad je vlastne pohľadom miniatúrnej webovej kamery, ktorú vo svojej obývačke nainštaloval známy hudobný skladateľ tesne predtým, ako spáchal samovraždu zastrelením. A užasnutý divák sleduje, čo sa v izbe deje potom: objavuje sa tam sused, jeho manželka, ďalší sused, funebrák („dávam prednosť označeniu ,majiteľ pohrebného ústavu‘,“ vraví ten človek, ktorý kde sa vzal, tu sa vzal), policajti... Každý z nich má nejaké vlastné záujmy, nikto sa nespráva pietne... až do chvíle, keď objavia spomínanú kameru. Svojím spôsobom krutý film, ktorý predstavuje panoptikum jednoduchých ľudí s ich lepšími i horšími vlastnosťami, ani na chvíľu nestráca tempo a uštipačný humor.

INAKOSŤ V KURZE

Zhodou okolností sa v rôznych sekciách festivalového programu stretlo až osem Za múrmi resizesnímok, z ktorých by sa už dal zostaviť malý „filmový festival inakosti“. Už sa v nich však nerieši otázka sexuálnej orientácie, identity či takzvaného coming-outu, ale to, čo nasleduje, teda najčastejšie (ne)vydarené vzťahy. Vo filme belgického režiséra Davida Lamberta Za múrmi nadviaže vzťah osamelý albánsky hudobník a barman Ilir s mladým submisívnym klávesistom Paulom. Keď sa o „nevere“ dozvie Paulova priateľka, vyhodí ho z domu a mladík sa nasťahuje k svojmu partnerovi. Idylka však netrvá dlho, lebo Ilir sa pre drogy a napadnutie policajta dostáva do väzenia. Režisér citlivo zobrazuje rozpad vzťahu, ktorý sa na diaľku nedá udržať, ale ani obnoviť po Ilirovom prepustení. Za chyby sa jednoducho platí...

Neodchádzaj 2 resizeDrogy, ktorých požívanie si nemôže odpustiť mladý právnik Paul, sú hlavnou príčinou peripetií vo vzťahu medzi ním a dánskym dokumentaristom Erikom, ktorý práve pracuje v New Yorku. Americký režisér Ira Sachs nakrútil film Neodchádzaj na základe vlastného životného príbehu – vyniká nielen autentickosťou (podčiarkuje ju aj to, že rolu dánskeho režiséra stvárňuje dánsky herec Thure Lindhardt) a presvedčivosťou, ale aj mimoriadnou otvorenosťou (poloanonymné sexuálne stretnutia dohovorené cez telefón). Desať rokov trvalo rozchádzanie a obnovovanie vzťahu dvoch nerovnocenných partnerov, aby sa Erik nakoniec rozhodol, že napriek tomu, že Paula stále miluje, pokračovať už nie je možné... Film Neodchádzaj získal Medvedíka Teddyho na tohtoročnom Berlinale.

V hongkonskom filme Nemaj ma rád režisérky Gilitte Pik Chi Leung sa takisto využíva princíp filmu vo filme: jeho protagonistka, ktorá Nemaj ma rád resizeje filmová režisérka, nakrúti film na základe skúseností seba a svojho spolubývajúceho – obaja sú homosexuálne orientovaní a dobre si rozumejú. Titulný hrdina filmu Noor, ktorý na základe autentických skúseností protagonistu nakrútila turecko-francúzska režisérska dvojica Çağla Zencirci a Guillaume Giovanetti, sa pre svoju vonkajškovú zženštenosť dostáva do zvláštnej komunity khusrov, ktorú tvoria homosexuáli, transvestiti a transsexuáli a ktorej členovia sú na jednej strane rešpektovaní (pozývajú ich ako akési sudičky na svadby a krstiny), na druhej strane sú objektom výsmechu. Po čase však Noor z komunity odchádza a hľadá pravú lásku, čo vzhľadom na okolnosti nie je jednoduché...

Slimáčice resizeNa hranici hraného a dokumentárneho filmu a zároveň na hranici filmu klasického a experimentálneho sa pohybujú švédsko-dánske Slimáčice, v ktorých „vystupujú“ (v skutočnosti sedia vo vani, rozprávajú sa a voľne radia k sebe rôzne spomienky z detstva, predstavy a asociácie) samotný režisér Ester Martin Bergsmark a transgenderový umelec a spisovateľ Eli Levén. Film, ktorý pripomína rané diela Dereka Jarmana, získal cenu Nordic Vision na festivale v Göteborgu. „Čistým“ dokumentom bola snímka švédskej režisérky Sary Broos, ktorá vo filme Pred tebou Pred tebou obnažený resizeobnažený (myslí sa, samozrejme, duševné obnaženie) zachytila ľúbostný vzťah maliara-akvarelistu Larsa Lerina (je to jej krstný otec) a brazílskeho tanečníka Manoela, ktorý vznikol na základe zoznámenia sa cez internet a napriek jazykovej bariére i vekovému rozdielu funguje – s problémami, ktoré sprevádzajú každý vzťah – dodnes, ako v diskusii po filme potvrdila režisérka.

Poetický krátky film nórskej režisérky Clary Bodén Odchádzam v stredu je spomienkou na vzťah dvoch mladých dievčat a zároveň úvahou o tom, čo a v akej podobe zostáva v pamäti po rozchode. Žiaľ, v nabitom programe festivalu sa nám nepodarilo vidieť nemecký animovaný film Flamingo Pride (r. Tomer Eshed), v ktorom sa plameniak zdeptaný tým, že je jediným heterosexuálom v homosexuálnom kŕdli, zamiluje do okololetiacej bocianice.

ANIMOVANÉ CHUŤOVKY

Vrásky resizeAnimovaných filmov nebolo v programe veľa – a festivalová štatistika ich dokonca zahŕňa medzi hrané snímky. Originálnym počinom boli Vrásky, ktoré v španielskej produkcii nakrútil Argentínčan Ignacio Ferreras. Hoci spočiatku išlo o bežnú pracovnú ponuku – preniesť na plátno úspešný komiks Paca Rocu –, Ferreras si tému obľúbil a vytvoril kreslený film, o ktorom platí to isté čo o spomínanej hranej snímke Hasta la vista: vďaka citlivému prístupu (a jednoduchej ručnej animácii) sa podarilo neveselú tému – pobyt starých ľudí v domove pre Kráľ prasiat 2 resizeseniorov so všetkými problémami, ktoré staroba, choroby a odlúčenosť od rodiny prinášajú – zobraziť hlboko ľudsky, nesentimentálne a s jemným humorom. Debut juhokórejského režiséra Sang-ho Yeuna Kráľ prasiat, ktorý som si išiel pozrieť viac-menej iba preto, že mi zostal ako posledný titul v posledný deň festivalu, bol príjemným prekvapením. Zaoberá sa stretnutím dvoch niekdajších spolužiakov, pri ktorom spomínajú na školské časy a najmä na problémy súvisiace so šikanovaním a s bitkami – no zároveň sa odhalí čosi temné, čo jeden z nich dosiaľ tajil. Násilie zobrazené animovanou formou nepôsobí tak explicitne, ako by to bolo v hranom filme; tvorcovia opäť cieľavedome použili klasickú animáciu ako protiklad počítačovej a 3D animácie. Pochopiteľne, obe spomenuté snímky sú určené dospelému divákovi.

Share/Save/Bookmark