Harry Potter a Dary smrti 2
Záverečný film potterovskej série je zo všetkých najkratší. Trvá len 130 minút. Je pravda, že podľa rovnomennej knihy vznikli snímky dve, takže filmári siedmej knihe venovali dovedna štyri a pol hodiny, netvoria však jeden celok. Harry Potter a Dary smrti 2 je rovnako pochmúrny, no dynamickejší, s množstvom veľkolepých aj masových scén, súbojov i romantiky (Ron a Hermiona sa konečne pobozkajú!), ale neponúka nič, čo by vyvolalo zimomriavky, vtislo slzy do očí alebo aspoň ohúrilo. Publiku zhrubla filmová koža, dostať sa pod ňu je čoraz ťažšie.
Postavy, ich vzťahy, príbeh aj jeho vyvrcholenie už poznajú všetci, bez ohľadu na to, či čítali knihu alebo nie. Takže ani „prekvapivé zvraty‟, meniace záporné postavy na kladné (a čiastočne i naopak) nikoho neprekvapia. Herecké obsadenie ani popisný ilustratívny štýl hrania sa nezmenili. Azda jediní, ktorí si dovoľujú (veľmi jemne) prispôsobiť postavy svojmu naturelu, sú Alan Rickman čoby profesor Severus Snape a Helena Bonham Carter v role čarodejky Bellatrix Lestrange. Obaja smerujú k expresívnosti, hraničiacej takmer so sebaparódiou, čo robí ich výkony sviežimi, zaujímavými – a v rámci celku rušivo disharmonickými.
Od predchádzajúcej časti sa nijako nezmenil ani výzor mladých hercov. Hrdinovia i vzťahy medzi nimi, prostredia aj rekvizity sú všeobecne známe. Každý vie, o čom film rozpráva aj ako sa skončí. Prekvapením môže byť iba spôsob, akým to robí. A nemáme na mysli iba obraz v módnom formáte 3D, ktorý nijako neohúri ani neurazí, len v prípade u nás rozšírenej technológie znamená tlmené farby, nižšiu sveteľnosť i kontrast, čo pri prevládajúcich temných scénach môže byť kontraproduktívne.
Filmové rozprávanie režiséra Davida Yatesa, pre ktorého je to už štvrté stretnutie s Potterom, predstavuje po všetkých stránkach poctivé filmárske remeslo bez akýchkoľvek vyšších ambícií. Neprekvapivo, zato dôstojne uzatvára filmovú ságu tam, kde sa pred desiatimi rokmi začala: do Rokfortu z nástupišťa 9 a ¾ odchádzajú noví prváčikovia.
Mnohí kritici sa sporia o to, či bolo skutočne nevyhnutné deliť adaptáciu práve tejto knihy do dvoch filmov, keď aj dejovo bohatšie časti série sa podarilo vtesnať do jedného filmu. Pravdepodobne naozaj ide o marketingový ťah, pokus čo najviac exploatovať knižnú predlohu, no pretože jej autorka J. K. Rowlingová je i spoluproducentkou oboch snímok, sotva proti tomu možno niečo namietať. Harry Potter a Dary smrti je aj v knižnej podobe čudná záležitosť bez množstva akcií, so spletitým dejom, odohrávajúcim sa prevažne v monológoch a dialógoch.
Potterovský vesmír sa v Rowlingovej knihách vyvíjal postupne. Narastal a komplikoval sa, stával sa čoraz náročnejším. Takže nebolo možné pripraviť čitateľa/diváka na finále príbehu od prvých častí. Všetko bolo treba opísať a vysvetliť až na koniec. Našťastie puto divákov k Potterovi je už také silné, že to neprekáža. Napokon, počnúc prvým filmom bolo zrejmé, že nepôjde o nič viac, ako o audiovizuálnu ilustráciu knihy, určenú čitateľom. Cieľom nebolo príbeh ani potterovský vesmír nijako prehlbovať, obohacovať či meniť, prípadne priblížiť tým, čo ho ešte nepoznajú, ale „len‟ neuraziť, neznechutiť a neodradiť tých, čo ho poznajú z kníh. Čo je úloha možno ťažšia, ako nakrútiť svojrázne, osobitné, autorské dielo. Dosiahnuť a udržať sterilitu je vždy náročné.
Posledný film podľa Rowlingovej kníh svoj zámer naplnil. Ba dokonca sa azda vyrovná prvej časti Harry Potter a Kameň mudrcov. Azda – pretože ho nemožno hodnotiť osve, ako predchádzajúce časti. Uzatvára celú sériu. Je posledným kamienkom mozaiky. Teraz by sme mali poodstúpiť a pozorne sa zahľadieť na celý dokončený obraz.