Pre niekoho neuveriteľné, ale je to realita. Podľa oficiálnej správy jubilejný 20. ročník festivalu rakúskych filmov  Diagonale v Grazi  (28.3 -2.4.2017)  vyberal z ponuky až 561 filmov rôznych žánrov a dĺžok. V štyroch kinách  premietli 191 filmov a zo 106 súťažných titulov malo 63 rakúsku a 37 svetovú premiéru.

Okrem diskusií tvorcov s publikom, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou každého premietania, festival  priniesol diskusný program Diagonale im Dialog s osobnosťami rakúskej filmovej scény. Napríklad aj u nás známym Ulrichom Seidlom. Stretnutie odborníkov pod názvom Diagonale Film Meeting, sa tohto roku zaoberalo otázkou  “Ako prispieť k popularite rakúskej kinematografie, ako ju urobiť atraktívnejšou? " Rekordný počet účastníkov 30 200 divákov v roku 2016 bol prekonaný. Číslo 31 200  je jedným z podstatných ukazovateľov, že smer cesty, ktorou sa vydalo nové vedenie festivalu, dvojica riaditeľov Sebastián Höglinger a Peter Schernhuber, je správny.

Jubilejný 20. ročník Diagonale otvorili organizátori  veľkolepou cestopisnou snímkou Untitled  (Bez názvu) režiséra Michaela Glawoggera a spolurežisérky Moniky Willi  a porota udelila cenu za kameru Atillovi Boovi. Glawogger sa rozhodol cestovať po svete bez nejakého konkrétneho zámeru a ponechať obsah filmu na intuícii a prekvapení. Divák sa v istom momente ocitne na zasneženom balkánskom vidieku, kde ešte vládne akási povojnová nostalgia z opustených nedokončených novostavieb a závan poriadku stále prítomnej pravoslávnej cirkvi, vzápätí prichádza do prostredia prašnej, horúcej africkej púšte, kde možno najlepším momentom každodenného života miestneho obyvateľstva je dovoz a skládka odpadu. Autor dej nekomentuje, ponecháva ho na behu každodenného života. Glawogger precestoval za 4 mesiace a 19 dní Balkán, Taliansko, Afriku a nečakane v apríli 2014 podlieha malárii. Viac, ako po dvoch rokoch od jeho skonu, Monika Willi z nasnímaného materiálu nakrútila ako spolurežisérka film Bez názvu.

Rakúska kinematografia reflektuje na najrozmanitejšie verejné, ale aj intímne problémy súčasného sveta. Víťazný film  v kategórii celovečerného hraného filmu Die Liebhaberin (Milenka) režiséra Lukasa Valenta Rinnera hovorí o tridsiatničke Belén, ženy pochádzajúcej z biednych sociálnych pomerov, ktorá sa ocitne v prepychovej vile na okraji Buenos Aires, aby tu pracovala ako pomocná sila v domácnosti. Počas prechádzky, za vysokými múrmi Belén náhodou objaví nudistickú komunitu, ktorá ju okamžite prijme za svojho člena a zasvätí do zvrhlostí, o ktorých ani netušila. Napriek všetkému, zdržanlivá mladá žena nachádza v tomto prostredí určitý druh harmónie a uspokojenia. Odvážne, až surealistické scény z prostredia nudistickej komunity, otvárajú diskusiu akým spôsobom sa budú v budúcnosti vyvíjať vzťahy medzi potrebami ľudského tela a duše.

Najlepší celovečerný dokumentárny film Was uns bindet (Čo nás spája) režisérky Ivette Löcker nazerá svojim spôsobom na ďalší, veľmi vážny problém súčasného sveta - rozpadu klasickej rodiny. Autobiografická snímka privádza režisérku filmu do rodičovského domu, aby sa stretla so súrodencami vo veci dedičstva. Chátrajúca rodičovská usadlosť tvorí akúsi symbolickú paralelu so stavom dávno rozpadnutej rodiny. Stretnutie, emócie, kladné či záporné sú  iskierkou nádeje na obnovu roztrhnutého rodinného puta.

Všade prítomná migrácia, ktorá pomaly nadobúda nekontrolovateľné rozmery v rakúskej spoločnosti, nie je ničím zvláštnym už niekoľko generácií. Diváckym hitom sa stala odľahčená komédia Migrantigen (ťažko preložiteľné) Armana T. Riahiho. Filmy o tejto téme hovoria okrem iného o tom, že dôvody migrácie a imigrácie môžu byť rôzne. Inscenovaný dokument režiséra Bernharda Braunsteina Atelier de conversation (Workshop konverzácie) napríklad uvádza, že dôvodom imigrácie čínskej účastníčky workshopu, je príliš veľa práce a obmedzenia pri plánovaní rodiny.

Minulý rok po prvý raz udelili Cenu Franza Grabnera za dokumentárny film. Tohto roku pripadla dvojici Djordje Čeničovi a Herrmanovi Peseckasovi za film Unten (Dolu). Čenčič, potomok imigrantov zo srbskej časti Dalmácie, vyrastal už v Linzi a svoj autobiografický príbeh vyrozprával s patričným humorom. Oprávnene, veľkú pozornosť vyvolala čiernobiela snímka Ein deutches Leben  (Nemecký život) štvorice  tvorcov - Christiana Krönesa, Olafa S. Müllera, Rolanda Schrotthofera a Floriana Weignsamera. Tento celovečerný dokument je zostavený z menej známych videí, z verejných i súkromných archívov, z obdobia nástupu nacionalizmu v Nemecku.V centre pozornosti  sú výpovede 103 - ročnej Brunhildy Pomsel, ktorá v tom čase pracovala na ministerstve propagandy ako sekretárka Jozefa Goeblesa. Kamera detailne sníma každú jej vrásku, mimiku tváre a alibistické odpovede, keď tvrdí, že iba chodila do práce a plnila si pracovné povinnosti bez akéhokoľvek straníckeho zamerania. Film je veľmi aktuálnym mementom aj dnes. Odhaľuje totiž, aké jednoduché je zakryť hrôzy akéhokoľvek režimu banalitami každodenného života.

Cesta bola realizovana s podporou Literárneho fondu.