Mongolsko – V tieni predošlých filmov

Uverejnené: 17. september 2010 | Napísal: Nina Hradiská

mongol Priveľké sústo si odhryzol filmár a cestovateľ Pavol Barabáš (1959) vo svojom najnovšom filme Mongolsko – V tieni Džingischána (SR, 2010). Na neveľkej hodinovej ploche chcel v ňom splniť tri úlohy. Po prvé, vyrozprávať životný príbeh slávneho mongolského dobyvateľa a rehabilitovať ho v očiach súčasníkov, po druhé, vytvoriť obraz súčasného Mongolska a po tretie, podať správu o expedícii putujúcej naprieč touto pustou krajinou. Ani jeden z týchto zámerov sa mu nepodarilo naplniť bezo zvyšku.

Džingischána, ktorý žil v 13. storočí a bol zakladateľom rozsiahlej Mongolskej ríše, chcel Pavol Barabáš, zrejme fascinovaný touto historickou osobnosťou, predstaviť najmä ako osvieteného panovníka, ktorý dokázal zjednotiť dovtedy navzájom bojujúce kmene a prijímať na onú dobu pokrokové zákony. Autor filmu ho pokladá za prvého globalizátora, akoby zabudol na to, že Džingischán nezjednocoval územia mierovou cestou, ale vďaka krutým krvavým výbojom si k svojej ríši pripájal stále ďalšie dobyté územia. V rýchlom tempe priam „ostreľuje“ diváka množstvom faktov, ktoré sú zväčša v auditívnej podobe, a nepodoprené vizuálnymi dôkazmi sťažujú vnímanie i spracovanie počutého.

mongolsko_dsc00158 Barabášovmu rozprávaniu v tejto línii filmu by určite pridalo na dôveryhodnosti uvedenie prameňov, z ktorých svoje informácie čerpal, resp. kritická oponentúra niektorého renomovaného historika, zaoberajúceho sa uvedeným obdobím. Zrejme v očarení veľkým dobyvateľom a panovníkom režisér tu pridáva svojmu filmu patetizmus, podčiarknutý majestátnou hudbou Michala Novinského a komentárom Mariána Geišberga v úlohe Džingischána.

Zo súčasného Mongolska si autor vybral iba jednu, hoci podstatnú zložku, a to kočovných pastierov. Otvorene obdivuje ich spôsob života, predovšetkým spätosť s prírodou, súdržný rodinný život, prispôsobenie sa tvrdým podmienkam kočovníctva v pustej krajine. Pripomína bezprostrednosť, srdečnosť a pohostinnosť nomádov, ktoré ilustruje na niekoľkých spoločných stretnutiach, pri žartovnom zápasení alebo bohatom pohostení, obdivuje ich bravúrnu jazdu na neosedlaných koňoch či chirurgicky presnú kastráciu dobytka vreckovým nožíkom.

Napriek niekoľkým zaujímavým údajom o stravovaní kočovníkov, založenom najmä na mäse a mliečnych výrobkoch, keďže z pochopiteľných dôvodov nepestujú ovocie, zeleninu ani obilie, resp. o ich tradičných zvykoch, film v tejto časti prináša najmä fakty, známe každému fanúšikovi televíznych populárno-náučných kanálov. A hoci cesta expedície vedie naprieč Mongolskom, zo západu zhruba od mesta Olgi až do hlavného mesta Ulánbátaru, o tamojších obyvateľoch a ich spôsobe života sa nedozvieme nič. Autor má prirodzene právo vybrať si tému, ktorej sa chce venovať, no obraz súčasného Mongolska, vychádzajúci výlučne zo života nomádov, je obrazom neúplným a skresleným.

mongolsko_dsc00159 Treťou líniou filmu je správa o expedícii Pavla Barabáša, jeho syna Juraja a ďalších troch kamarátov do Mongolska. Nesporne už kvôli zvolenému dopravnému prostriedku, starej ruskej dodávke, ktorú prekrstili na „šejker“, putujúcej mimo ciest, bola namáhavá, dobrodružná a nechýbal jej humor.. Výprava využila aj raft na splavnenie bujarej rieky, vyliezla na miestnu najvyššiu horu, pomaly sa zbližovala s roztrúsenými domácimi obyvateľmi, no toto všetko sú aktivity, ktoré prebiehali viac-menej pokojne, bez napätia a dynamických zvratov. V oveľa divácky príťažlivejšej podobe ich poznáme z predošlých Barabášových filmov, ktoré mali dramatizmus zakódovaný už v navštívenej krajine. Menej ako žánrové obrázky z neustáleho opravovania „šejkra“, chytania rýb či piknikov s kočovníkmi diváka zaujali veľkolepé obrazy tamojšej prírody, púšť Gobi, ktorá vraj vznikla pod kopytami Džingischánových koní, rozsiahle pastviny či snehom pokryté vznosné hory. Tieto statické zábery, potvrdzujúce existenciu nezdevastovaného životného prostredia, doplnené dynamickými snímkami uháňajúcich divokých koní, pasúcich sa tiav, oviec či dobytka, by sa dali použiť aj ako turistická pozvánka do tejto známej - neznámej krajiny. V nich je Pavol Barabáš naozaj svoj, taký, ako ho poznáme, citlivý milovník prírody, skvelý pozorovateľ a invenčný kameraman.

mongolsko_img4591 Ešte pred uvedením filmu v slovenských kinách získalo Mongolsko – V tieni Džingischána Grand Prix na 27. medzinárodnom horolezeckom festivale v Tepliciach nad Metují, čím obohatilo zbierku asi dvesto filmárskych a spoločenských ocenení, ktoré Pavol Barabáš doteraz dostal za svoju pozoruhodnú filmovú tvorbu. Nič to však nemení na presvedčení, že najnovší digitálny opus nepatrí k jeho najlepším dielam. Snažil sa v ňom organicky prepojiť históriu so súčasnosťou, dejepisné poznatky s cestopisom, na čo má prirodzene právo, no celkom to nevyšlo. Od autora takých filmov, ako boli 118 dní v zajatí ľadu, 1998, Tajomné Mamberamo, 2000, OMO – Cesta do praveku, 2002, Tatry mystérium, 2003, Amazonia vertical, 2004, Pururambo, 2005, Tepuy - Cesta do hlbín Zeme, 2006, Vysoké Tatry – Divočina zamrznutá v čase, alebo Neznáma Antarktída, obe 2007, Buthán – Hľadanie šťastia, 2008, aby sme spomenuli aspoň niektoré z viac ako troch desiatok jeho snímok, sa automaticky očakáva práca na kvalitatívne vysokej úrovni. Tentoraz to však majstrovské dielo nebolo.