Kto som? Kam kráčam? Čo ma čaká? Otázky staré ako ľudstvo samé - hľadanie vlastnej identity a svojho miesta v živote - téma nejedného umeleckého diela. Záleží však na uhle pohľadu tvorcov či z hľadania odpovedí vznikne psychodráma alebo čierna komédia, ako v prípade dánskeho filmu Nerada ruším (2012). Od polovice augusta ho uvádza na plátnach našich kín Asociácia slovenských filmových klubov.

Jeho protagonistkou je 22-ročná Helena (Sara Hjort Ditlevsen), ktorú už od detstva matka (Lotte Andersen) cynicky označuje za „technickú chybu“ a viac pozornosti venuje svojmu psovi, než dcére. Otec od nich odišiel ešte pred jej narodením, ale o to viac ho Helena túži za každú cenu spoznať. Napríklad v pokladni obchodu, kde istý čas pracuje, sa naliehavo spytuje zákazníkov, ktorých považuje za vhodných kandidátov na otcovstvo, čo robili pred 22 rokmi. Keď sa začne domnievať, že by jej otcom mohol byť kedysi známy divadelný režisér Morten (Soren Ostergaard), dostane sa nielen do jeho blízkosti, ale sa aj zapojí do príprav hry, ktorou chce zachrániť svoje krachujúce divadlo. Neodradí ju, že má záujem iba o psa – miláčika jej matky, ktorého pravidelne venčí. Neskôr je ochotná sama prevziať jeho úlohu. Lenže veci sa vyvíjajú inak, ako si predstavovala...

Niektoré sekvencie sledujeme akoby z Heleninho pohľadu v skratke, „flešovito“ – zákulisie divadla, opíjanie sa, holdovanie drogám aj sexuálne avantúry (nechýbajú ani drsné scény análneho znásilnenia) a ustavičné nahováranie si, než všetci tvoria akoby jednu rodinu. V iných si uvedomujeme, ako je Helena ochotná urobiť čokoľvek, len aby sa posunula k svojmu cieľu. Zdanlivo zmätená a manipulovaná obeť sa zrazu sama stáva manipulátorkou a zasahuje do deja i osudov.

Problémom je občas odlíšiť, čo sa skutočne stalo a čo je iba snová predstava. Zreteľne to vnímame vari len pri scéne, keď Helena vraždí v duchu matku nožnicami, ale v realite jej ich opatrne podá alebo, keď si predstavuje akoby sa k nej láskavo a matersky správala Beata (alebo je tam aj náznak lesbického pokušenia?)

Divák si postupne uvedomuje, že všetky postavy túžia po láske, po uznaní, po slobode, ale predovšetkým sú všetky psychicky narušené a ohrozujú sa navzájom. Dominantná matka zmätenú Helenu akoby neustále ponižovala a trestala za to, že vôbec existuje a na noc ju zamyká. Aby chránila ju či seba? Pri herečke Beate (Stine Stengade) sa dozvieme, že sa na javisko vracia po pokuse o samovraždu a  po pobyte v psychiatrickom sanatóriu Herec Steen (Peter Gantzner) je ovládaný svojimi sexuálnymi pudmi. Režisér Morten chce zachrániť svoje peniaze, postavenie, rodinu a nevyberá si prostriedky. A potom je tu autor hry, ktorú nevie dokončiť, hoci sa už skúša - Allan (Nicolas Bro). Má spisovateľský blok,a trpí množstvom fóbií (medzi iným i tej z otvoreného priestoru) a morbidnými predstavami o smrti. V Helene možno nachádza spriaznenú dušu – obaja sú poznačení svojím detstvom a túžia vymaniť sa zo svojho stereotypu. Ona ho navyše dokáže inšpirovať svojimi nápadmi a postrehmi, ale aj chuťou žiť (na jednom mieste hovorí o tom, že behá, aby mohla počuť svoje búšiace srdce, dôkaz, že jestvuje).

Jednotlivé postavy si sotva získajú sympatie diváka, s výnimkou štvornohého psíka menom Medvedík, ale herecké výkony jeho ľudských hereckých kolegov sú excelentné. Najmä predstaviteľov Heleny a scenáristu Allana, ktorí vytvorili pozoruhodné psychologické štúdie svojich postáv.

Film nakrútil dánsky režisér Henrik Ruben Genz (1959). Pozornosť vzbudil už počas štúdia na Národnej filmovej škole v Kodani a jeho absolventský film Križovatky (1995) ocenili na medzinárodnom študentskom festivale v Mníchove. O medzinárodné ocenenia však nemal núdzu ani pri ďalších filmoch či išlo o dokumenty a krátkometrážne filmy (napr. Brat môj z roku 1998 získal dokonca nomináciu na Oscara) alebo neskôr celovečerné filmy, ako boli debutový rodinný fantazijný film Niekto ako Hoddel (2003), poetický Číňan (2005) a titul Ukrutne šťastní (2008), za ktorý si odniesol z MFF Karlove Vary Hlavnú cenu – Krištáľový glóbus. Film Nerada ruším (2012) nakrútil na motívy literárnej predlohy Erlinga Jensena a je zároveň spoluscénaristom.

Vznikla skladačka osudov a charakterov v neraz absurdných situáciách. Možno sú v knihe prepracovanejšie dejové línie a zrejmejšie súvislosti, ale filmové spracovanie pôsobí miestami rozpačito. Totiž, akoby úmyseľne ponecháva diváka v úlohe iba pozorovateľa, nechce ho vtiahnuť do deja, ale zároveň mu poskytuje šancu, aby si sám domýšľal - stalo sa to takto? Čo bude ďale? - a prekvapuje ho novými, len akoby mimochodom vyslovenými nápadmi či detektívnym motívom. Ale možno práve tá nejednoznačnosť bola zámerom režiséra Henrika Rubena Gentza, ktorý vie budovať napätie a stále akoby si nechával otvorené zadné dvierka.

Skôr ako čiernou komédiou je film Nerada ruším psychiatrickou diagnózou súčasnosti: Blázniví ľudia v bláznivom svete. Aj titul má svoje metaforické opodstatnenie. Naozaj, dokáže nás vyrušiť z našich predstáv o tom, ako žijeme, akí sme? V každom prípade je to ďalší zaujímavý príspevok k poznávaniu severskej kinematografie.