Desať dní vo filmovom raji

Zakonceni_LFS_cena_pro_Fridrikssona_4_resizeTridsiaty šiesty ročník Letnej filmovej školy v Uherskom Hradišti (23. 7. – 1. 8. 2010) sa od tých predošlých odlišoval nielen horšími poveternostnými podmienkami (zvyčajné tropické horúčavy nahradilo po väčšinu trvania chladnejšie polooblačné až oblačné počasie s dažďom), ale najmä sofistikovane zostaveným programom so šiestimi hlavnými sekciami. Motto podujatia znelo: „Vitajte vo filmovom raji!“ a korešpondovalo so zvučkou a celkovým vizuálom LFŠ – obraz Adama a Evy v raji, ktorých osvieti filmový reflektor, vychádzal zo starých litografií a jeho autorom bol pedagóg miestnej umeleckej priemyslovky František Petrák.

 

Zaostrené na Island

Fokus: Island predstavil túto severskú kinematografiu od zachovaného trojminútového fragmentu z nemého filmu Dobrodružstvá Jona a Gvendara (1923, r. Loftur Gudmundsson) až po najnovšiu snímku Dagura Káriho Dobré srdce (2009) – ide o režiséra, ktorého predošlé dva filmy (Albín menom Noí, Outsider) poznáme aj z našich filmových klubov. Nie je bez zaujímavosti, že svoje doterajšie tri snímky nakrútil Kári v troch rôznych jazykoch – v rodnej islandčine, v dánčine a posledný v angličtine. Dej Dobrého srdca situoval do súčasného New Yorku: melancholický príbeh, ktorému nechýbajú prvky čiernej komédie, je v podstate filmom pre troch hercov: svojrázneho majiteľa malého baru zahral Brian Cox, jeho pomocníka a potenciálneho dediča Paul Dano a tajomnú mladú ženu, ktorá jedného dňa po záverečnej hľadá v bare útočisko, francúzska herečka Isild Le Bescová. Medzi spomínané dva filmy sa „zmestili“ spracovania národných ság – napríklad vikinská trilógia Hrafna Gunnlaugssona Keď letí havran (1984), Tieň havrana (1988) a Embla (2007; ide o novú verziu filmu Biely Viking z roku 1991, ktorý režisér skrátil zo 131 na 78 minút!) – a žánre typické pre Island, t. j. komédie a hudobné filmy. Pochopiteľne, nemohla chýbať retrospektíva erbovej osobnosti islandskej kinematografie, aj u nás populárneho Fridrika Thóra Fridrikssona od jeho debutu, krátkometrážneho filmu Nomina sunt odiosa (1975), až po dokument Matkina odvaha z roku 2009, v ktorom sa Fridriksson – možno prekvapivo – venuje téme autizmu. (Pravda, organizátorov LFŠ s Fridrikssonovou retrospektívou „predbehli“ dramaturgovia tohtoročného Art Film Festu.)

 

Pestrá inventúra osobností a žánrov

Ken_Loach_1_resizePod hlavičkou Inventúra sa skrývali okrem iného aj profily Jacqua Tatiho a Rainera Wernera Fassbindera. Francúzsky tvorca býva označovaný za rovnako všestranného, ako bol Charlie Chaplin; dožil sa 74 rokov, a hoci na spočítanie režijných filmov, ktoré po sebe zanechal, nám bohato stačia prsty dvoch rúk, sú dnes tieto snímky súčasťou zlatého fondu svetovej kinematografie – k najznámejším patria Ide, ide poštový panáčik (1949) a Prázdniny pána Hulota (1953). Naopak, Nemec Fassbinder zomrel ako 37-ročný a bol tým, čo sa dnes označuje ako vorkoholik – v jeho filmografii nachádzame 41 dlhometrážnych titulov (vrátane televíznych filmov, inscenácií a seriálov). Na LFŠ predstavili najmä jeho menej známe rané diela, ktoré komentoval Fassbinderov dlhoročný spolupracovník Harry Baer.

Na svoje si mohli prísť milovníci žánru film noir, ktorí si nielenže mohli pozrieť zo dve desiatky titulov spadajúcich pod tento pojem, ale aj dozvedieť sa viac: že medzi odborníkmi sa stále diskutuje o tom, či vôbec ide o samostatný žáner, ale aj to, prečo má typický žáner americkej kinematografie francúzske pomenovanie: prvý raz použil tento termín francúzsky kritik Nino Frank v roku 1946. Klasický film noir vznikal v rozpätí rokov 1940 až 1958 a predstavuje ho podľa rôznych odborníkov tristo až päťsto filmov – v programe LFŠ ho reprezentovali diela režisérov ako John Huston, Billy Wilder, Howard Hawks, Nicholas Ray či Orson Welles. Prvky filmu noir však nachádzame aj v neskorších dielach – hoci aj v Kaurismäkiho Zmluve s vrahom (1990) a v Tarrovom Mužovi z Londýna (2007) podľa literárnej predlohy Georga Simenona. (Oba tituly sú súčasťou tohtoročného Projektu 100 a na jeseň zavítajú do našich filmových klubov.)

Súčasťou Inventúry boli aj nemé filmy so živým hudobným sprievodom a „polnočné delikatesy“, teda filmy poklesnutých žánrov, ktoré majú – ak sa naladíme recesisticky – dodnes istý pôvab. Žiaľ, autor týchto riadkov nie je veľmi schopný sledovať filmy o polnoci, ale aspoň v poslednú noc LFŠ sa pobavil na vážne mienenom nazi-sex-ploatačnom filme Ilsa, vlčica SS (1975, r. Don Edmonds), ktorý napriek svojej morbídnosti a krvavosti vyvolával u divákov salvy smiechu.

 

Latinská Amerika, futbal a Ken Loach

„Nový latinskoamerický film“ je pojem, ktorý sa dnes skloňuje na svetových festivaloch (zaujímavé ukážky priniesol už aj MFF Bratislava či Art Film Fest). Na LFŠ sa kládol dôraz predovšetkým na kinematografiu argentínsku a mexickú: kým mexickí tvorcovia Alfonso Cuarón (Mexická jazda), Alejandro González Iñarritu (Amores perros – Láska je kurva) a Guillermo del Toro Faunov Lekce_filmu_Lisandro_Alonso_resizelabyrint () sú ako-tak známi aj z našej distribúcie, pole argentínskeho filmu je u nás – s výnimkou príležitostných uvedení – stále neorané. Hosťom LFŠ bola jedna z výrazných osobností režisér Lisandro Alonso (1975), ktorý „tvrdohlavo“ nakrúca dokumenty i hrané filmy v minimalistickom štýle (na MFF Bratislava uvedený Liverpool, 2008), o ktorých podľa vlastných slov vie, že ich v jeho takmer 40-miliónovej rodnej krajine uvidí okolo štyritisíc divákov; zato je však Alonso miláčikom kritiky a festivalových porôt (Oslo, Rotterdam, Karlove Vary, Gijón...). Sekciu Spektrum doplnila kolekcia nazvaná Futbalová horúčka (opäť paralela s Art Film Festom), ktorá čiastočne nadväzuje na niekdajšie široko koncipované tematické sekcie, ale zároveň sa od nich odlišuje práve užším vymedzením a tým, že reaguje na aktuálny spoločenský fenomén. Po 17 rokoch sa do Uherského Hradišťa vrátil britský režisér Ken Loach, ktorý opäť „dostal“ publikum svojimi sociálnokritickými filmami so silnými príbehmi.

 

Vyšhradská štvorka

Sympatická je snaha predstaviť na LFŠ kinematografie krajín Vyšehradskej štvorky. V široko koncipovanej sekcii dostali priestor profily tvorcov – od už nežijúceho Slováka Jána Kadára (1918 – 1979) cez Maďara Bélu Tarra (1955) a Poliaka Roberta Glińského (1952) až po „talenty Vyšehradu“ (čo je však označenie používané skôr pri mladších, sľubných tvrococh), 53-ročného Čecha Ivana Fílu a 50-ročného poľského animátora Mariusza Wilczyńského. Fílove úspešné filmy Lea (1996) a Kráľ zlodejov (2003) poznáme aj z našich kín; okrem iného je Fíla aj autorom pôvodného scenára k filmu o Kajínkovi, ktorý sa napokon producenti rozhodli nepoužiť, ale podľa slov autora neoprávnene prevzali mnoho jeho prvkov.

Lekce_filmu_Bela_Tarr_2_resizeV cykle „Divoké deväťdesiate“ sme si pripomenuli české filmy z 90. rokov minulého storočia. Ako v katalógu upozorňuje jeho dramaturg Jaroslav Sedláček, komplexné zmapovanie tejto dekády aj po uplynutí ďalších desiatich rokoch stále chýba. Pravda, my starší si príslušné tituly pamätáme z premiérových uvedení, ale mnohé z nich vznikali v čase, keď frekventanti LFŠ ešte ani nechodili do školy, prípadne neboli na svete. Ešte „vzrušujúcejší“ bol cyklus „Prepisovanie minulosti: Každodennosť normalizácie“, ktorý pripomenul budovateľské snímky typu Atomovej katedrály (1984) režiséra Jaroslava Balíka, neškodné komunálne satiry ako Televize v Bublicích aneb Bublice v televizi (1974, r. Jaroslav Papoušek) či kvázirebelské mládežnícke príbehy, napríkad Vítr v kapse (1982) režiséra Jaroslava Soukupa – a v kontraste s nimi tých málo skutočne kvalitných filmov, ktoré vznikli aj navzdory normalizačným podmienkam – či už ide o Chytilovej Panelstory aneb Jak se rodí sídliště (1979), alebo Feničov Džusový román (1984).

 

To najlepšie z najlepšieho

Ďalšie cykly predstavili najnovšie filmy jednotlivých vyšehradských kinematografií. Väčšinu tých českých sme už videli alebo zakrátko uvidíme aj v našich kinách, a tak spomeňme aspoň dva, o ktorých to zatiaľ neplatí: z hraných snímku Radima Špačka Pouta (2010), v ktorej mladý režisér zachytáva dusnú atmosféru totalitného režimu s jeho eštebákmi a udavačmi (zasvätený divák odhalí podobnosť s nemeckým filmom Životy tých druhých Floriana Henckela von Donnersmarcka), a z dokumentov „pikantný“ a zároveň úsmevný film Nebe peklo (2010) Davida Čálka o vyznávačoch sadomasochizmu a podobných sexuálnych úchyliek. Poľskú kinematografiu reprezentoval okrem iných aj film Červená a biela (2009), ktorý nakrútil Xawery Żulawski podľa románu Doroty Maslowskej (v slovenčine vyšiel pod názvom Sneh a krv), a Druhá strana mince (2009, r. Borys Lankosz), bizarný príbeh z obdobia stalinizmu o Lekce_filmu_podle_Stanislava_Szomolanyiho_resizestretnutí starej dievky a agenta tajnej polície, ktoré nedopadne najlepšie. Hlavnú úlohu nepôvabnej mladej redaktorky skvele zahrala Agata Buzeková, dcéra bývalého poľského premiéra a súčasného predsedu Európskeho parlamentu, jej matku stvárnila známa Krystyna Jandová. Maďarský film Vysielanie (2009, r. Roland Vranik) sme mohli vidieť na vlaňajšom MFF, kým snímku Bibliotheque Pascal (2010, r. Szabolcs Hajdu; titul je zároveň názvom luxusného erotického podniku v Liverpoole, kam sa dostane protagonistka príbehu) čaká cesta do filmových klubov. V rámci Slovenského horizontu boli uvedené prakticky všetky pozoruhodné tituly posledného obdobia (prevažne dokumentárne) – spolu bolo v programe 36. LFŠ až 17 celovečerných a 25 stredo- a krátkometrážnych slovenských filmov (vrátane koprodukcií).

Súčasťou programu bolo aj množstvo prednášok, besied, panelových diskusií, tvorivých dielní a sprievodných podujatí. Väčšina spomínaných tvorcov bola hosťami podujatia a diskutovala s divákmi po uvedení filmov. Tak ako každý rok aj tentoraz sa udeľovali Výročné ceny Asociácie českých filmových klubov: popri Loachovi, Tarrovi a Fridrikssonovi ju získal aj náš kameraman Stanislav Szomolányi.

 

Foto: Držitelia Výročných cien Asociácie českých filmových klubov v nasledujúcom poradí: Fridrik Thór Fridriksson, Ken Loach, Lisandro Alonso, Béla Tarr a Stanislav Szomolányi

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.