Kresliť konfesné hranice medzi filmom kresťanským, moslimským a dajme tomu hinduistickým je dnes, v čase  totálnej prestavby akýchkoľvek hraníc, neaktuálne. Vymedzenie kazaňského festivalu je skôr symbolické, viac geograficko - kultúrne než striktne náboženské (IX. MFF moslimského filmu Kazaň). Akcent na humanizmus a harmóniu ľudského spolužitia, plurality v jednote a vice versa, možno niekomu znie príliš vzletne, ale pre kohokoľvek, kto má rád „pohľad na východ“ je festival tohto druhu zdrojom tak cenných poznatkov, ako aj emocionálnych zážitkov.

Ako členku poroty ma zaujímali jej ďalší členovia, obvykle  izolovaní od festivalových hostí. Aj kvôli komornému charakteru festivalovej existencie je vždy dôležitá súhra a sympatie, zaručujúce, že sa každému dostane slova a žiadny z názorov v diskusii nepadne nehlučne pod stôl. Nebola som sklamaná, predsedom bol známy ruský režisér Karen Šachnazarov, ktorému festivalový program pripravil bohatú retrospektívu. Na programe boli filmy Kuriér (1986), Mesto nula (1989) a Deň splnu (1998), z novších to bol  Pavilón č. 6 (2009). Na záver sa premietal jeho najnovší film Biely tiger, o záhadnom nemeckom tanku z dôb druhej svetovej vojny. Masová obľuba nielen hercov, herečiek, ale i režisérov, je v Rusku pre mňa vždy tak trochu záhadou. Podobné ovácie, ktoré sa odohrávali v kazaňských kinách si v našich podmienkach neviem ani predstaviť. Možno je to i rečníckymi schopnosťami majstrov, kde obvykle „net lišnevo“, niet zbytočností a svoje publikum dokážu ovládať nielen obrazom, ale aj živým slovom.
Ďalším vzácnym účastníkom poroty bol iránsky filmový klasik, režisér Dariush Mehrjui. Na teheránskom filmovom festivale Fajr takmer neexistoval spôsob, akým sa k nemu dostať, vždy bol obklopený zástupom novinárov a televíznych kamier. Je režisérom väčšiny prelomových filmov v iránskej kinematografii a veľmi sa mu páčila myšlienka o jeho autorstve pri línii filmov manželského spolužitia iránskej strednej triedy, vrcholiacej oscarovým hitom Nader a Simin: rozlúčenie Asghara Farhadiho. Mehrjui totiž v roku 1990 nakrútil film Hamoon, ktorý otvára túto tematickú kapitolu. Ďalší kolegovia zastupovali : turecký denník Zaman – filmový kritik Ali Koca, bieloruský filmový festival Listopad – šéfredaktorka časopisu Na ekranach Ludmila Peregudova a taškentský filmový festival Forum – režisérka Kamara Kamalova.

O morálke a ľuďoch

S expresívnym príbehom, poznamenaným udalosťami balkánskej vojny v 90. rokoch, prišiel srbský režisér Srdan Golubovič. Odniesol si cenu za najlepší film, Zlatý minbar (minbar je miesto v mešite, odkiaľ sa počas bohoslužby káže) a najlepšie mužské herecké výkony (Leon Lučev za postavu Harisa a Nebojša Glogovac na postavu lekára Nebojšu). Film Kruhy rozpráva príbeh, vychádzajúci z momentu, keď agresívny vojenský veliteľ kdesi v Bosne pristúpi ku kiosku a chce svoje obľúbené cigarety. Predavač však má smolu, všetko je vypredané, a tak úbohého Harisa vojaci vyvlečú von a začnú ho mlátiť. Vedľa v kaviarni sedí so svojim kamarátom iný srbský vojak. Vstane a dovolí si do bitky zasiahnuť. Obeť útoku utečie a vojaka ubijú jeho kolegovia na smrť. Zachráni tak život moslima Harisa. Niekoľko rokov po vojne otec mŕtveho vojaka stavia na kopci za mestom kostol. O prácu sa prihlási syn jedného z vojakov, ktorí sa podieľali na verejnej vražde. Starec ho prijíma a keď sa počas práce nešťastne zraní, vlečie ho z kopca do nemocnice. Príbeh pokračuje rozvetvením do ďalších zaujímavých nuancí. Nebojša, kamarát, ktorý na rozdiel od neho do bitky nezasiahol, zostal nažive, je chirurgom  a má operovať  nového pacienta. Rozoznáva v ňom agresívneho veliteľa a vraha. Haris sa odsťahoval do Nemecka, kde má rodinu a na jeho dvere zaklope nešťastná žena, snúbenica zabitého vojaka. Prosí o pomoc pred svojím násilným mužom. Prenasleduje ju a chce späť svojho syna. Morálka bez odvahy je len prázdnym gestom, hovorí režisér a za čestný život sa platí často životom. Filmy tohto druhu sú dnes, v dobe, keď sa morálne hodnoty stávajú komickou trofejou  neschopných, potrebné ako soľ. Kruhy sú zároveň zaradené do užšieho výberu ceny za najlepší európsky film.

Ženské akordy
Jedným z najlepších filmov boli iránske Listy pod dažďom (Wet Letters,2012) režisérky Marjan Ashrafizadeh, ocenené za najlepší scenár a ženský herecký výkon. Razia, mladá, skromná žena sa  stará o svoju chorú matku a na živobytie zarába vyšívaním svadobných šiat. Jej život je fádny a zložitý, otec rodinu opustil a v meste sa oženil. Na dom, kde obe ženy bývajú si robí nároky jeho pragmatický syn. Razia sa zblíži s vodičom auta, ktoré jej prináša z mesta prácu. Je študentom a šoférovaním si zarába na štúdiá. Rodiaci sa vzťah však leží v žalúdku jej nevlastnému bratovi, nechce aby sa Razia vydávala, a tak sa snaží mladého muža odradiť. Tichý a dojímavý zápas o trochu šťastia je komorným príbehom, nakrúteným so zmyslom pre poetickú melanchóliu a všetky odtiene básnického štýlu, obdivuhodného a obdivovaného v tých najlepších dielach poprednej svetovej kinematografie.
 

Cenu za najlepšiu réžiu udelila porota egyptskému filmu Nový deň, nová nádej (Coming Forth By Day, 2012). Autorka scenára a režisérka Hala Lofty sa vo svojom príbehu ponára do klaustrofobického priestoru rodiny, žijúcej na pokraji existenciálneho minima v tmavom byte kdesi na sídlisku. Nezamestnaná dcéra a matka sa starajú o paralyzovaného otca, zložito prekonávajú ťažobu mračnej každodennosti a každá po svojom sa snažia o aspoň relatívnu izoláciu. Film pripomína Hanekeho autopsiu uhasínajúcich citov v tieni postupujúceho rozkladu človeka, z ktorého ostáva len vegetatívna troska. 

Je zaujímavé sledovať, ako sa do filmov z krajín Blízkeho východu premietajú osudy žien, reagujúcich na svoje periférne spoločenské postavenie. Autorkami oboch filmov sú ženy a ich verzie zápasu o dôstojné minimum sa nesú v melancholických tónoch nádeje na príchod muža-spasiteľa. Rodina ostáva jediným záchranným kruhom v mútnych vodách osamelej ničoty. Zaslúženú pozornosť vzbudil aj krátky hraný film zo Saudskej Arábie pod názvom Smetisko ( The Scrap, 2013) režiséra Badera Al Homouda. Keď ženu, zbierajúcu s malou dcérou na smetisku kovový šrot chytí polícia, čaká ju trest za prečin – šoférovanie auta. Režisér je jedným z prvých autorov rodiacej sa saudsko-arabskej kinematografie.

Zreteľná hranica medzi témami so ženskými a mužskými hrdinmi bola v tomto (takmer) neeurópskom filmovom portfóliu i hranicou medzi aktívnymi a pasívnymi činiteľmi. V uzbeckom filme Parizod (2012) režiséra Ayuba Šachobiddinova je mladá vdova všetkým na obtiaž a podávajú si ju od domu k domu ako nepotrebný tovar, ktorý nikde nemá miesto. (Režisér upútal v roku 2007 svojim filmom Jurta, ktorý úspešne obišiel svetové festivaly.)
Vo francúzsko-senegalskom filme Vysoká ako baobab (Tall as Baobab Tree, 2012) režiséra Jeremy Teichera sa výdaju nedospelého dievčatka vzpiera jej staršia sestra. S absenciou otca sa vyrovnával krátky hraný film Otec (Father, 2012) z Kazachstanu režisérky Aynur Ismailovej (cena za najlepší krátky hraný film), za manželom, francúzskym gastarbeiterom sa snaží dostať s malým synom hrdinka filmu Zbohom exil (Farewell Exile,2011) marockej  režisérky Lamie Alami. Bezdetní manželia Aiša a Cemal v tureckom filme Duša (Can,2011) režiséra Rashita Chelikezera, sa síce odhodlajú na adopciu, ale otec rodinu opúšťa a žena rieši zložitú krízu sama. Problémy  žien, opustených z rôznych dôvodov, sa v perspektíve tematického zakotvenia príbehov javili v tomto festivalovom výbere ako dominantné. Modernizačný tlak na tradičné systémy tak aktualizuje drámu, ktorá  často v ďalších, „mimofilmových“ dejstvách kulminuje v radikálnom odpore voči všetkému, čo ju vyvoláva.

Dokumentárna všehochuť
V tejto časti si prišli na svoje ako  milovníci etnografie, histórie, muzikológie, tanca, či zvedaví cestovatelia. Najlepším dlhometrážnym dokumentom bol film nemeckého novinára a režiséra Generácia Kunduz (Generation Kunduz, 2011) Martina Gernera. Vo svojom debute zo severného Afganistanu, obývaného najmä Tádžikmi ( na území Afganistanu ich žije viac než v Tadžikistane), podáva obraz života mladých ľudí v prostredí, kde akákoľvek inovácia znamená riskantný krok do neznáma.
 V krátkometrážnej tvorbe udelila porota cenu filmu Roztápajúci sa ostrov ( Melting Island, 2013) azerbajdžanského režiséra Fariza Ahmedova. Zachytáva  komunitu starých ľudí, dožívajúcich na ostrove, pohlcovanom vodami neúprosného mora. Do iránskej časti Balúčistanu, sme sa pozreli prostredníctvom filmu Zem-voda-oheň (2013) iránskeho režiséra Mohammada Ali Hashemzehiho. Je to oblasť, kde vyrábajú z hliny keramiku s takmer päťtisícročnou tradíciou. Hlina je pre obyvateľov tejto zabudnutej oblasti aj liečivým prostriedkom. Svoj pôvab mal aj film z ruského Baškortostanu Horký med (Bitter Honey,2013) režiséra Aynura Askarova, zobrazujúci život starého Anvara, ktorý zbiera divý med stáročnou technológiou.

Spektrum tém – život švédskeho diplomata, konvertujúceho na islám (Medzi dvoma svetmi, 2013, rež. Ovidio Salazar), pokus o zavedenie islámskeho bankového systému (Cesta zlatého dinára, 2013 rež. Matias Basso), či mapovanie existencie takmer vyhynutých etník (Dungani, Z histórie neznámych ľudí, 2013, rež. Zunwas Arbudu), síce mali remeselné nedostatky, ale boli vzrušujúcim exkurzom do sveta, ktorý sa nám pripomína len sprostredkovane. Nekrižujú ho turistické trasy a európske výpravy za exotikou ho zväčša odbavia len povrchným popisom. Pohľad na dnešnú realitu z inej perspektívy je tiež výživnou lekciou, ktorú by si zaslúžili všetci europocentristi, hrdo a arogantne hlásajúci svoju ignoranciu všetkého, čo je z východu.  

Tatárske prekvapenia
Aj keď je Kazaň, hlavné mesto Tatarstanu predovšetkým mestom športu a v čase konania festivalu doznievali čerstvé spomienky na Univerziádu, ktorá mestu darovala množstvo supermoderných štadiónov, nové  letisko a dokonalý vzhľad, svoje miesto v ňom majú i kultúrne aktivity.

K výročiu narodenia slávneho tanečníka, rodáka z Ufy  Rudolfa Nurejeva, nakrútila režisérka Tatiana Malova film Rudolf Nurejev, démon rebélie (2012). Dramatické osudy geniálneho tanečníka, emigrujúceho zo Sovietskeho zväzu na Západ uviedol jeho priateľ, lotyšský choreograf a tanečník Andris Liepa, syn slávneho otca Marisa Liepu. Tatárskeho pôvodu bol i Fjodor Šaľjapin, slávna operná legenda. Jeho socha zdobí centrum mesta a každoročne sa tu koná významná súťaž v opernom speve.  

Po úspechu filmu domáceho hraného filmu Bibinur (2009, rež. Jurij Feting) sa tatárski filmári viac realizujú v dokumentárnom filme. Pre rozsiahly prieskum i prezentáciu tatárskej histórie i islamskej kultúry je to nástroj tak produktívny, ako aj pôsobivý.