ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Porota rozhodla, že víťazom bude magický Štvorec

Cannes2017logo resizeMusela to byť veľmi komplikované matematické rozhodovanie, kým porota Pedra Almodóvara rozhodla o víťazovi. Našťastie, zvíťazil zdravý rozum a Zlatú palmu dostal nie bezchybný, ale najoriginálnejší film festivalu, snímka švédskeho režiséra Rubena Östlunda Štvorec (The Square). S viacerými  rozhodnutiami možno súhlasiť, až na niekoľko prekvapení, ktoré zavítajú, ako takmer vždy, na záver festivalu. Podľa možností v posledný deň hlavnej súťaže. Nemecký príspevok príjemne prekvapil, ale britský, vraj očakávaný mysteriózny thriller nie, i keď ho porota dekorovala dvomi cenami. Mimochodom bol to posledný premietnutý film hlavnej súťaže a mnoho novinárov ho už ani nevidelo.

Rozmýšľaj, do ktorého štvorca vstúpiš
Musím priznať, už sa mi to už neraz stalo, že sa mi film úprimne nepáčil. Po istom čase, keď som naň už úplne zabudla, som si  ho znovu pozrela a bola som nadšená. Stáva sa však aj opak – veľké nadšenie sa rozplynie a samú seba sa pýtam, čo sa mi na tom priemernom filme tak zaujalo. Často aj nič. Snímka švédskeho režiséra Rubena Östlunda Štvorec (The Square) bude rozhodne patriť k tým, ktoré nezovšednejú. Tvorca je totiž originálny, unavil len Uztomamalevelke resizedĺžkou 2 hodiny 22 minút. Po tom čo som vypustila z hlavy kórejskú Okju (diskvalifikovanú pre Netflix) bol to najpozoruhodnejší film tohtoročného Cannes. Satira o človeku, ktorý hľadá porozumenie, príbuznú dušu a má neustále pocity viny voči každému, je svojim spôsobom ojedinelá, humorná a vtipná. Rozvedený riaditeľ múzea moderného umenia (Claes Bang) sa okrem starostlivosti o svoje dve deti a milované múzeum, zapletie do rôznych šlamastík. Okradnú ho a napadne ho priam idiotský nápad napísať list všetkým nájomníkom o návrat stratených vecí. Čo všetko tým spôsobí, nedokáže domyslieť. „Tvorivo“ ho inšpiruje nakrútiť video o odstránenej soche z námestia, po ktorej ostal štvorec, s dievčatkom, ktoré vyletí do povetria. Nemal v úmysle to publikovať, ale čo čert nechcel stalo sa. Tento škandál už nedokázal zmiesť zo sveta, musel opustiť svoje zamestnanie a dostal sa do vážnych existenčných starosti. Christian sám nevie čo chce, programovo si ničí život, nikdy nedomyslí svoje spontánne rozhodnutia, ale je aj starostlivý otec. Östlund nevidí jeho osud dramaticky, Christian nie je pre neho chudák, večne každému sa ospravedlňujúci smoliar. Je to prototyp človeka, ktorý sa vlastným pričinením dostáva do problémov. Režisér touto postavou upozorňuje: Dávaj pozor kam vstúpiš, lebo jeden zlý krok a prídeš o všetko. Zlatú palmu teda nedostal priemerný film, ale príbeh na zamyslenie sa i zasmiate. A úprimná radosť tvorcu z veľkej pocty bol priam nákazlivá.  
                                                                                                                          
Hrozba AIDS je stále straší
Musím konštatovať, že najfavorizovanejší francúzsky film festivalu 120 tepov za minútu (120 battements par minute) 2batiment resizeRobina Campilla, dostalo Veľkú cenu nie celkom neoprávnene. Jeho najväčším handicapom bol fakt, že sme túto tému videli už oveľa lepšie spracovanú a Campillo prišiel s ňou neskoro. A navyše podľa mojej mienky prvá časť pripomína skôr dokument ako plnokrvné filmové dielo. Porota sa rozhodla udeliť mu druhú najvyššiu poctu asi pre stálu hrozbu, ktorou táto choroba je a za emocionálne veľmi pôsobivú druhú časť, hovoriacu a zomknutosti komunity pri zomieraní priateľa na AIDS. Campillo umieranie nedramatizuje, nehrá na city diváka, ale veľmi striedmo, pokojne a vkusne hovorí o tejto tragédii.

Hviezdou festivalu bola nesporne Nicol Kidman (Cena 70. jubilea festivalu) a hrala až v štyroch filmoch. Stvárnila hlavnú úlohu aj remaku Sofie Coppola Oklamaný (The Beguiled). Sofii porota udelila Cenu za réžiu. Škoda, že obe dámy neboli Copola resizeprítomné na slávnostnom odovzdaní cien, poďakovali sa len cez video. Nestáva sa to často. Námet tohto filmu sa spomína v súvislosti s pôvodnou snímkou, v ktorej si jedinú hlavnú mužskú úlohu zahral Clint Eastwood. Jeho nástupca Colin Farrell sa teda porovnaniu nevyhol a musím pripustiť, že Eastwood  to vyhral na celej čiare. Režisérka sa rozhodla pozrieť sa na príbeh vážne zraneného vojaka konfederácie, ktorý sa ocitne v južanskej dievčenskej škole, z aspektu žien, kým prvý film je koncipovaný z pohľadu muža. Učiteľky a žiačky školy sa do mladého šarmantného muža zamilujú, a to veru prinesie mnoho nezhôd, končiacich tragicky. Sofia si cenu zaslúžila, lebo štýlovo čisto, v prekrásnom prostredí, s dobrým vedením hercov, dokázala presne evokovať dobu a mravy južanskej časti Ameriky počas vojny Severu a Juhu. Atmosféra snímky je dokonalá, režisérka ustriehla každý detail, všetko je presné dávkovala, nič zbytočne neprepínala a divák sa veľa dozvie o dobe a mravoch tej doby. Nemáme pochybnosti o pravdivosti konania aktérov ani o tom, v ktorom čase sa príbeh odohráva. Je to však len veľmi pôsobivý divácky film, čo však nie je málo.

Hrozba neonacizmu a bezvýchodiskovosť
Posledným dvom filmom súťaže  dala porota až tri ceny. V súťažnom príspevk  Z ničoho (Aus dem nicht) DianeKruger resizetalentovaného nemeckého režiséra tureckého pôvodu Fatiha Akina, triumfovala hlavná predstaviteľka Diane Kruger  s Cenou za najlepšiu ženskú interpretáciu. Oprávnene – niet o čom pochybovať. Pikantériou je, že táto už celosvetovo uznávaná  herečka hrá po prvý raz v nemeckej snímke. Zrejme je to pravda, že nikto nie je doma prorokom.
Mladej šťastne vydatej žene, matke šesťročného syna, zabije nastražená bomba manžela i dieťa. Polícia veľmi rýchlo príde na to, že to boli nemeckí a grécki neofašisti, zrejme nenávidiaci Turkov. Manžel je totiž Turek, nie nejaký anjel, ale poctivý obchodník, milujúci svoju rodinu. Snímka sa dá charakterizovať ako politický thriller, s výborne napísaným scenárom a dialógmi, najmä v prestrelke advokátov v súdnej sieni, a v neposlednom rade si berie na mušku aj nekalé praktiky justície (aj v Nemecku s ňou majú problém). O atentátnikoch nie sú nijaké pochybnosti a predsa ich údajne pre nedostatočné dôkazy oslobodia. Právnik žalobkyne chce bojovať ďalej, ale mladá žena už neverí nikomu a ničomu a rozhodne sa pre krajné riešenie. Táto v súčasnosti mimoriadne aktuálna téma, navyše režijne dobre zvládnutá by bola zaslúžila viac ako len jednu cenu.

Nelaska resizeViac ako aktuálny je aj vynikajúci film Andreja Vzjaginceva Neláska (Neljubov - Cena poroty). Najväčším jeho kladom je, že tvorca použil tragický ľudský príbeh na to, aby poukázal na súčasné problémy v krajine, dotkol sa veľmi taktne, ale s jasným názorom aj na ukrajinsko – ruský konflikt. Málokomu sa podarí cez obyčajné ľudské osudy toľko povedať o pozadí situácie v krajine, teda problémoch ekonomických, politických i ľudských.  Hrdinami sú rozvádzajúci sa manželia, večne sa hádajúci ,všetko ich zaujíma len to, že ich 12-ročný syn trpí, si nevšimnú. Chlapec jedného dňa zmizne a už ho nikdy neuvidia. Čo sa s ním stalo nikto nevie. U  Vzjaginceva si treba osobitne všimnúť presne odpozorované situácie, správanie a charakter aktérov príbehu, na malej ploche dokáže povedať o nich všetko a vieme s kým máme dočinenia. Sú to ľudia, ktorých formovala doba, v ktorej žijú a z bludného kruhu nedokážu nájsť východisko.

Potlesk pre Joaquina Phoenixa, ale nič viac
Už moderátorka záverečného ceremoniálu Monica Belucci avizovala, že bolo veľa filmov o násilí, je to realita musíme ju akceptovať. No povedala som si – tak ktorému  z krvákov dala  porota prednosť. Poslednému filmu z britskej dielne režisérky Lynne Ramsay, s názvom, ktorý už sám veľa povie. Lynne ho nazvala Nikdy ste tu skutočne neboli (You Were Never Really Here) a porota jej dala Cenu za (nie) najlepší scenár. Mohla to byť skôr réžia. Ale prečo sa čudujem , Ramsay resizevlani dva najlepšie filmy, a to Patinson (Jim Jarmusch) a Tony Erdman (Maren Ade), obišli naprázdno. Niekto vtipne poznamenal, že Maren radšej dali do poroty, aby náhodou neprišla s ďalším Tonim Erdmanom. Aj tentoraz je veľa vecí diskutabilných, ale to je na dlhšiu úvahu. Pozitívom story o veteránovi vietnamskej vojny, dnes likvidátorovi na objednávku, ktorý kam stúpi tam tečie krv, je herecký výkon Joaquina Phoenixa. Cena za najlepšiu mužskú interpretáciu bola zaslúžená. Sám herec sa však veľmi čudoval – nečakal to. Až jedna objednávka hrdinu filmu zaskočí, má nájsť stratenú dcéru senátora. Bez problémov sa mu to podarí, ale medzitým zavraždia otca a už nikto nevie čo sa vlastne deje. Ak snímke prischla charakteristika mysteriózny thriller, tak mysteriózny skutočne je. Nikto nakoniec nevie, čo je pravda a čo len fantázia hrdinov. Boli ešte dva ďalšie filmy, kde sa dalo ťažko vytušiť čo je pravda a čo lož. Možno je to v kinematografii nóvum – svet je tak bláznivý, okolo nás je toľko lží, podvrhov neprávd, že sa to musí odraziť aj vo filme.

Lathimos resizeNejako sa nedokážem stotožniť ani s druhou ex aequo udelenou Cenou za scenár pre režiséra Yorgosa Lanthimosa a scenáristu Efthimisa Filippoua za film Zabitie posvätného jeleňa (The Killing of a Sacred Deer). Aj tu je réžia celkom slušná, Nicol Kidman a Colin Farrell robili čo mohli, len scenár sa mi zdal slabý. Pomsta vyšinutého chlapca, ukážkového psychopata (Byrry Keoghan) na lekárovi, za smrť otca pri operácii, je pochopiteľná. Len, ako sa to celé udeje je ťažko prijateľné. No fakt, že svet je plný psychopatov a predpoveď, že 21. storočie bude storočím duševných chorôb, sa nejako napĺňa. No film, čo robiť, aby sa to zastavilo, som ešte nevidela.

Čo vyšlo a čo bolo zbytočné
Organizátorom sa podarilo na najväčšiu filmovú slávnosť roka Nicolaparia resizepozvať neuveriteľne veľa zaujímavých hostí, ktorí si festival pochvaľovali, mimoriadne hustý program bol zvládnutý na výbornú a vyšlo aj počasie. Už dávno slnečné lúče tak dlho a vytrvalo nesvietili na festival a na dobrej atmosfére sa to podpísalo. Tá bola skutočne neopakovateľná a veľmi príjemná. Čo nás veľmi nepotešilo boli prísne kontroly, ale musím jedným dychom dodať, že to bolo pre našu bezpečnosť a nepatrí sa frfľať. Ale čo trochu znepríjemňovalo pobyt bolo meškanie – na všetko. Ranné premietanie bolo bez problémov, na večernú projekciu bolo utrpenie ísť. Nikdy sme nevedeli, či budeme stáť hodinu alebo aj viac kým nás vpustia do kina. To nemuselo byť. A dal by sa hravo vyriešiť aj problém s pripojením na wifi. Išlo to len v jednej miestnosti a zbytočne komplikovane. Sú to však maličkosti, ktoré nie sú v 21. storočí neriešiteľné.

Share/Save/Bookmark