Michael Fassbender a Brendan Gleeson bezpochyby patria v súčasnosti k absolútne svetovej hereckej extra triede a budú zrejme tým hlavným dôvodom, prečo sa do našich kín dostáva ich spoločný projekt s názvom Proti svojej krvi.

Popravde ma totiž nenapadá iná príčina, prečo by mal byť pre nášho diváka až natoľko zaujímavý scenár Alastaira Siddonsa a režírovaný Adamom Smithom, aby sa vybral do kina mimo času konania ľubovoľného medzinárodného festivalu na našom území. Ide totiž o klasický festivalový film, akých máme my niektorí, pravidelní návštevníci festivalov, možnosť vidieť ročne pomerne veľké množstvo a táto snímka nijako nad svojou konkurenciou nevyčnieva. Nie je to umelecký zázrak akým bol minulý rok napríklad Toni Erdmann alebo dávnejšie iránsky Rozchod Nadera a Simin. Ale hrajú v ňom Fassbender s Gleesonom a premýšľavého diváka iste napadne, že tí len tak do niečoho priemerného nepôjdu, rád sa o výsledku presvedčí na vlastnej koži a nebude dávať veľkú váhu rozpačitému prijatiu verejnosti. Tentokrát sa tak však podľa môjho názoru stalo, ale vďaka ich prítomnosti sociálna dráma Proti vlastnej krvi nemôže byť len tak rýchlo zabudnuteľným filmom a každý by sa mal presvedčiť sám o tom, či herci vložili svoj talent do projektu hodného ich mena.

Hlavnou postavou drámy je Chad (Michael Fassbender), vitálny chlapík zhruba na prahu štyridsiatky, žijúci so svojou manželkou a dvoma malými deťmi v kočovnej komunite v karavane niekde na lúke v anglickom sídle Gloucestershire. Komunite velí jeho otec Colby (Brendan Gleeson), starý zásadový muž s jasnou predstavou budúcnosti nielen svojich potomkov, ale aj ich detí. Na programe dňa sú nočné krádeže, rebelanstvo voči uniformnému životu väčšinovej spoločnosti a nenávisť voči polícii. Nevyhnutne tak dochádza k častým konfrontáciám so „susedmi“ a polícia má plné ruky práce a najmä dilemu, ako si s takouto netradičnou spoločenskou vrstvou poradiť. Komunita však logicky nemôže držať ideologicky pohromade donekonečna, najmä ak je nútená žiť v 21. storočí, v ére internetu, tak vzdialenej napríklad 80. rokom, keď nejaké obyčajné krádeže áut zrejme ku kúpe šušťákov, imitácie zlatej retiazky a alkoholu bohato stačili. Jedným z hlavných sporov, akosi prirodzene rokmi vyvierajúcich s rozdielneho premýšľania Chada a Colbyho, je otázka vzdelania a budúcnosti Chadovho syna Tysona. Z generačného problému medzi otcom a synom sa tak stáva problém ešte zložitejší. Chad nevyhnuteľnosť zmeny chápe, jeho otec nie a vyhrotený filmový konflikt je na svete. Lepšie povedané, mal by byť.

Sidons a Smith sa však snažia udalosti príliš nehrotiť, nechávať veci akoby vrieť niekde pod povrchom v duši hrdinov a iba sem tam naaranžovať fyzicky nepríjemnejšiu scénu. Idú tak trochu proti zvolenému žánru kriminálnej sociálnej drámy a snažia sa byť postupom času až príliš „artoví“. Bohužiaľ, však nie sú bratia Dardennovci a tento prístup viac krát dramaturgicky „drhne“. Pritom minimálne prvá polovica filmu šliape bez problémov, sme uvedení do divácky nie príliš frekventovanej komunity a je veľmi príťažlivé ju určitý čas sledovať a spoznávať. Divák však očakáva množenie konfliktov, ku ktorým síce prichádza, ale viac menej sa až do konca filmu na plátne poriadne nevyhrocujú. Podotýkam, že iba na plátne, stále som mal pocit, že mimo diváckeho dosahu sa toho deje viac. To bude zrejme ten spomínaný „artový“ zámer. Ja ho však čítam skôr ako dramaturgickú nevyzretosť tvorcov a akúsi nemohúcnosť vydolovať z výborne rozohranej hry na viacerých úrovniach presvedčivý výsledok a dostatočný emocionálny dopad na diváka. Čiže podobne, ako to chodí v mnohých súčasných festivalových filmoch...

Proti svojej krvi má však stále, vďaka svojej téme, hercom a pre našinca relatívne netradičnému prostrediu anglického zapadákova, čo ponúknuť. Ak scenár nie je dramaturgicky príliš ošetrený, tak mu na druhú stranu nemožno uprieť snahu o psychologickú prekreslenosť postáv a ich vzťahov. V rámci príbehu symbolicky vyznieva motív Chadovej neustálej únavy a je asi jedinou, aspoň miernou snahou o humor v inak absolútne vážnom filme. Chada často vidíme v posteli, alebo túžiaceho aspoň sa konečne do postele dostať a konečne po ďalšom a ďalšom nočnom záťahu poriadne vyspať. Podobnou únavou, ako jeho telo, trpí aj vzťah s dominantným a tvrdohlavým otcom. Z vedľajších postáv diváka majú potenciál osloviť ešte Chadova manželka Kelly a miestny blázon Worzel, katalyzátor zúfalosti hlavnej postavy. Ale ako platí pre vzťah otca so synom, ani v týchto prípadoch nejde scenár nikdy až na dreň a nedokáže vydolovať z ich konfrontácií maximum. Kapitolou samou o sebe sú miestni policajti, po väčšinu času anonymne sa skrývajúci sa v autách a vrtuľníkoch. Našťastie, príde aj ku konfrontácii na policajnej stanici, divák si však bude neustále klásť otázku ohľadom ich právomocí a v podstate aj schopnosti, či neschopnosti chytiť akéhokoľvek zločinca pri čine. Chad a spol. sú jednoducho stále o krok vpred a osobne som nepochopil, prečo.

Proti svojej krvi za návštevu kina nakoniec stojí a musím skonštatovať, že výčitky smerom k tvorcom sú tentokrát viac subjektívne, ako obvykle a zvolený odťažitejší prístup a slabšia gradácia deja môže mnohým divákom pripadať ako príjemná alternatíva k vyhroteným a explicitne násilie zobrazujúcim „festivalovým depkám“, nehovoriac o strednom prúde v našich kinách.

Proti svojej krvi (Tresspasds Against Us), Veľká Británia, 2016
Dĺžka: 99 minút
Réžia:Adam Smith
Scenár: Alastair Siddons
Kamera: Eduard Grau
Strih: Kristina Hetherington, Jake Roberts
Hudba: The Chemical Brothers
Hrajú : Michael Fassbender, Brendan Gleeson, Lyndsey Marshal, Georgie Smith, Rory Kinnear, Killian Scott, Sean Harris, Kingsley Ben-Adir, Kacie Anderson, Gerard Kearns a ďalší
Distribúcia: CinemArt
Premiéra v SR: 13. apríla 2017
Foto: CinermArt