Para nad riekou je film, na ktorý sa dobre pozerá, dobre sa o ňom rozpráva, ale pekelne ťažko sa o ňom píše. Takže pravidlo, že o dobrých filmoch sa píše najľahšie, sa v tomto prípade ruší. Zatiaľ čo po Kauze Cervanovej, spred ôsmich rokov, som mal v hlave nesmiernu spúšť myšlienok, slov, či zlosti, a zároveň som definitívne usúdil, že sa jedná asi o najlepší slovenský porevolučný dokument, po tomto najnovšom Kirchhoffovom diele v spolupráci s Filipom Remudom, mi ostal „len“ diabolský úškrn a pocit spokojnosti, po ktorom som ale stratil slová. Všetko bolo totiž vyslovené obrazom a soundtrackom storočia, s názvom – Alright, Okay, You Win.

Jazz je zvláštna muzika. Možno to bude tým, že ju hrajú zvláštni ľudia. A to nemyslím v žiadnom prípade ako negatívum, pretože keby zvláštni neboli, je možné, že tá muzika by nebola taká dobrá. Pokiaľ sa orientujete v hudbe trocha viac, viete, že títo hudobníci sú jednoducho naozaj unikátni a poväčšine najzdatnejší. Niektorí tiež majú takzvaný vlastný svet, sú blázni či rojkovia. Medzi nich patria aj hlavné postavy filmu, trojica jazzmanov v zložení Laco Déczi (trubka), Ján Jankeje (kontrabas) a Ľubomír Tamaškovič (saxofón). Napriek tomu, že sú to už „starí mládenci“, správajú sa ako mládenci, alebo tak trocha ako deti, na ktoré treba dávať buď pozor, alebo vidia už spomínaný mierne odlišný svet s vlastnými pravidlami.

Napriek tomu, že ich osobnosti sú odlišné, v ich životnom príbehu je jasná súvislosť. Prvý menovaný emigroval najskôr do Nemecka, potom do Ameriky, druhý má svoje jazzové trio v Nemecku, kde sem-tam vystupuje v kostýme Santa Clausa, no a tretí spomenutý zase podľahol magickému Francúzsku. Prečo? „Vyhnal“ ich bývalí, dusný režim. Presné a konkrétne dôvody plus to, ako sa to všetko udialo, sú nám viac menej zatajené alebo málo rozvinuté, ale podstata je jasná. Tri osudy spája určité rebelantstvo, chtíč po tvorivej slobode a koniec koncov aj bohatá kariéra. Rozdeľuje ich ale pohľad na svet. Laco je pesimista, až nihilista, tichý, zamračený, mrzutý, nahnevaný, a tiež človek, ktorý vám pokojne bez problémov hrubo vynadá do očí, alebo vyvráti životné plány a sny. Akonáhle ale chytí do rúk trúbku, všetko sa zastaví. Cit, dôraz a lásku k hudbe cítiť v každom jednom tóne. Bližšie k nemu má Ľubomír ako večná melancholická duša, introvert. Ich opakom je Ján plný chuti do života, stále usmiaty a pozitívne naladený. Na všetkých stranách však vznikajú úsmevné momenty. Práve striedanie situačného a inscenovaného humoru hrá vo filme veľkú úlohu, a skvele dopĺňa rozvláčnené tempo.

Režiséri jednoducho pozorujú všedné dni troch starnúcich muzikantov snažiacich sa prežiť, užiť, či dožiť život v pokoji, bez problémov, a s nástrojom po svojom boku. Hovoriace hlavy idú do úzadia a skôr máme možnosť sledovať scénky na jednej strane komické, potom vyslovene smiešne (keď sa smialo celé kino) a tiež smutné a dojímavé. Na jednej strane cítiť určitý autorský odstup, keď nechávajú svoje postavy len tak, nech si robia čo chcú a ako chcú (napr. blúdenie Ľubomíra, ktorý hľadá dávneho spoluhráča), na druhej strane cítiť obrovský rešpekt tvorcov voči nim. Neponižujú ich, prinajhoršom iba občas nechávajú v úzkych, na úkor pobavenia diváka, ale uvedomujú si silu všetkých troch osobností a tiež sú si vedomí aj ich hudobných kvalít.

Robert Kirchhoff ostal už snáď asi ako jediný z Generácie 90, ktorý sa drží stále non-fiction produkcie, neodbieha k hranému filmu a dáva do toho všetko. Para nad riekou je tak iba ďalším dôkazom, že slovenský dokumentárny film je stále na vzostupe. Melancholická aj veselá, pomalá, príjemná „pocitovka“, poukazujúca na životné krásy aj strasti, všednosť bytia, či nesmrteľnú lásku k hudbe.

Para nad riekou (Česká republika – Slovenská republika 2015)