ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Veľa prekvapení na fóre kde mala zelenú téma a originalita

Cannes 2015 logo resizeTohto roku kraľovali hlavnej porote v Cannes  bratia Ethan a Joël Coenovci. Ponuka na posudzovanie (19 filmov) bola bohatá, ale až na malé výnimky priemerná. Jednoznačný víťaz nebol a zrejme iná možnosť nebola, ako sa sústrediť na témy, ktoré hýbu súčasným svetom. Záverečný  ceremoniál bol však na 68. festivale v Cannes po prvý raz živší a zábavnejší. Niečo na spôsob Karlových Varov. Začal sa tanečnými  kreáciami japonských umelcov, nasledovali spomienky na víťazov minulých ročníkov, nechýbalo ani spevácke sólo. Bolo to milé spestrenie večera.  

Audiardjpg resizeNo potvrdila sa aj stará skúsenosť, že porota mala byť vyvážená. Keď zaujali na slávnostnom záverečnom večere svoje kreslá v porote tri herečky Sophie Marceau (Francúzsko), Sienna Miller (Anglicko), Rossy de Palma (Španielsko) a herec Jake Gyllenhaal (USA), tušila som, že prekvapení bude neúrekom. Nechcem nikoho podceňovať, ale Coenovci mohli možno vážne diskutovať len s mexických režisérom Guillermom del Torom, s rozhnevaným mladým mužom z Kanady Xavierom Dolanom a so skladateľom i hercom z Mali Rokiom Traoré. V porote by mali byť, podľa mojej mienky, režiséri, kameramani, scenáristi, producenti, skúsení herci, poznajúci obidve profesie, a na okrasu jedna pekná herečka. Asi sa na mňa mnohí nahnevajú, no posudzovať filmy by mali predovšetkým tí, ktorí celý proces komplexne poznajú.

Audiard a Tamilskí tigri
Dheepan resizeK témam, ktoré v súčasnosti najviac rezonijú vo svete patria občianske vojny a nepokoje a tie húfne plodia utečencov. Najviac to zatiaľ pociťujú Taliani, no dotýka sa to celého sveta. Hrdinami víťazného filmu Dheepan, Zlatou palmou ovenčeného filmu francúzskeho režiséra Jacquesa Audiarda, sú imigranti zo Srí Lanky. Dheepan patril kedysi k Tamilským tigrom, no prišiel o celú rodinu, s minulosťou nechce už mať nič spoločné, chce len pokojne žit vo Francúzsku. Dá sa dohromady s mladou osamotenou ženou a tá, aby sa mohla uchádzať o azyl, vezme so sebou neznáme dieťa a vydáva ho za svoje. Banda grázlov, ktorí sa nevmestia do kože, robia neplechu aj v novej vlasti. Vojnu z domu si priniesli so Deephan4 resizesebou aj do krajiny, ktorá ich prijala s otvoreným náručim. Nedokážu sa upokojiť ani asimilovať a Dheepana násilím vtiahnu do vojny gangov. Pekne sa rozvíjajúci vzťah takmer zničia. Bývalý tamilský bojovník si však vybaví s nimi svoje účty. Dodatok na záver (apendix na odstránenie): mladí sú šťastní a spokojní rodičia, dobre vystavaný príbeh, plný napätia, trochu znehodnotí. Vieme, že Audiard nenakrúca príbehy v rukavičkách, vždy sú plné napätia a krutostí a vie to veľmi pôsobivo aj podať. Podľa režiséra je to ľúbostný príbeh, podľa mojej mienky remeselne dobre zvládnutý film o skupine imigrantov zneužívajúcich krajinu, ktorá im dala prístrešie a možnosť normálne žiť. Až na záver si myslím, že je to pozoruhodný film, len nie na najvyššiu cenu. Pre naliehavosť problému sa verdikt ako politické rozhodnutie však akceptovať dá.

Veľká cena za originalitu
Saul resizeDruhú najväčšiu cenu,Veľkú cenu, prisúdila porota debutantovi z Maďarska Lászlóovi Nemesovi za film Saulov syn. Tentoraz nie pre tému, ale originálne spravovanie. O koncentračných táboroch sme videli veľa dobrých a zlých filmov, ale nikdy ešte nie vo forme, ktorá rezonuje zo súčasnou filmovou rečou. Akčný film o koncentráku nanakrútil ešte nikto. V centre pozornosti je Sonderkommando v Osvienčine – Birkenau. Tvoria ho rôzne národnosti, vo filme sa hovorí nemecky, poľsky, maďarsky a rôznymi nárečiami jídiš. Príbeh je do istej miery rehabilitáciou ľudí zaradených do týchto skupín. O nič menší chudaci ako ostatní, len sú nútení odňať šatstvo od väzňov idúcich do plynu, hodiť ich mŕtvoly do kremačnej pece a navyše odpratať ich popol do rieky. Robia to len niekoľko mesiacov a potom idú do plynu tiež. Členmi Sonderkommanda ostatní neoprávnene opovrhovali. Myslím si, že im aj v mieri zbytorne znepríjemňovali život, veď skúste žiť s pocitom, že ste pri hromadnom vraždení asistovali a nemohli nič urobiť. Pobyt na psychiatrii istý. Nemesovo Sonderkommando sa však vzbúri, čo môže skončiť len tragicky. Talentovaný  debutant mal toľko súdnosti, že síce neuveriteľne šokoval, no nesiahol po polopatizmoch ani v epizódach, ani na záver. Príbeh uťal Noví resizetam kde mal. Aj po obsahovej, ale najmä po formálnej stránke vyšperkovaný film nie je sice duchapovznášajúci, ale silne pôsobí na emócie a v neposlednom rade je aj varovaním, tým predovšetkým.

Nemôžem si však odpustiť poznámku, že pri tomto verdikte poroty by som vymenila poradie - Zlatú palmu by som skôr bola dala Nemesovi a Audiarovi  Veľkú cenu. V prípade  (hypoteticky), ak by bol získal trofej najvyššiu taliansky film Paola Sorrentina Mladosť (zaslúžil si to najviac) tak by Saulov syn ostal na tej priečke akú mu určila porota. Neviem si to vysvetliť prečo (zákulisie nepoznám), ale k Talianom sa festival v ostatných rokoch chová macošsky. Sorrentinova Veľká nádhera odišla bez ceny, ale čoskoro získala Oscara. Po druhý raz ho Američania už zachraňovať nebudú, ale čo ak to naschvál urobia. Pochybujem. No bol by to úžasný fór.

Pád jednej dynastie a problém eutanázie
Čínsky režisér Hou Hsiao-hsien je majstrom sofistikovaného rozprávania zložitých príbehov, s veľkým citom pre Novy vrah resizeestetické vyznenie filmu, a to všetko korunujú ešte zábery krásnej prírody. Nebolo tomu inak ani fo filme Vrah, za čo si odniesol Cenu za najlepšiu réžiu. Oprávnene. Presnejšie by som snímku nazvala Vrahyňa, lebo dievča odlučia od sestry, aby z nej vychovali bojovníka, prosto človeka, ktorý bude vraždiť na objednávku. Mladá krásna žena je zdatná, šikovná, no nie vždy schopná vykonať, čo od nej žiadajú  Dej plynie pomaly, kamera, ako vždy u tohto tvorcu čaruje, téma je spracovaná s mimoriadnym estetickým citením a citom pre mieru. Dej je situovaný do obdobia dynastie Thang (618-907) doby plnej chaosu a intríg, keď vládca nemal nijakú moc, uchvátili mu ju guvernéri jednotlivých provincií. Jedna provinčná revolta strieda druhú a na prelome storočia je dynastia Tang už tak oslabená, že jej definitívny zánik je istý. V roku 907 už nie je na scéne. Iba pre zaujímavosť spomeniem, že Číňania majú radi komplikované príbehy a raz sa skutočne stalo (na názov filmu si nedokážem spomenúť), že v Európe neuspel, lebo bol veľmi komplikovaný a v Číne prepadol, lebo sa zdal veľmi jednoduchý. Sám tvorca sa význáva v jednom rozhovore, že on mal toľko materiálu o tomto období, že by to bol dal najradšej na web, aby si to diváci prečítali, a tak lepšie by porozumeli filmu. Porozumeli sme, no je pravda, že prepracovať sa k podstate dalo zabrať.  

Udolie lasky resizeEutanázia – diskutovaný problém hádam vo všetkých krajinách. To je téma snímky Chronic Michaela Franka v hlavnej úlohe s Timom Rothom. Nie je to najvydarenejšie dielo, ale Mexičan Michel Frank  zaň dostal Cenu za scenár. Zrejme sa brala do úvahy, ako skoro pri všetkých ocenených filmoch, téma. Ošetrovateľ, David, použil eutanáziu po prvý raz pri svojom nevyliečiteľne chorom dieťati. Neskôr sa starostlivo až posadnuto venuje pacientom, ktorí sú v hrozných štádiách, čo sme museli detailne pretrpieť. Znovu však podľahne a od trápenia pomože na onen svet jednej pacientke. Na záver ho zrazí auto a je koniec filmu. S trochou nadsázky by sa dalo povedať, že to bol trest sa nepovolenú eutanáziu a odísť z tohto sveta musel preto, aby do tretice nepodľahol pokušeniu . Viem, že som ironická, ale takto mi to vychádza.   

Ak zostanete slobodní pôjdete na prevýchovu?
Homar2.jpgh resizeV budúcnosti všetkých slobodných zatknú a odvezu do Hotela, kde musia stráviť 45 dní, aby sa ponorili do seba a hľadalí svoju pravú identitu. Väčšinou všetci sa stotožňujú s nejakým zvieraťom, buď ho nenávidia, štítia sa ho, poprípade zbožňujú. Jedeného priťahuje homár, druhý nenávidí kone. Už samozná expozícia je brilantná. Dáma zastaví na autostráde, zbadá dva kone, vytiahne zbraň, jedného chudáka zastrelí, druhého nechá žiť. Prečo? No tak sa rozhodla. Snímku Homár nakrútil grecký režisér Yorgos Lanthinos a získal za ňu Cenu poroty. Film s humorom pertraktuje otázku, že v každom človeku sa v podstate zauzlene skrýva nejaké zviera, záleží len na okolnostiach, ktorá jeho stránka sa prejaví. Škoda, že snímka stráca ku koncu trochu dych, ale aj tak upútal svojou hereckou kreáciou Colin Farell, ktorý by si bol možno, okrem mnohých iných, zaslúžil cenu za herecký výkon.

Emmanuelle najprv vypískali, potom jej tlieskali
La loi du marche resizeNa každom festivale sa najviac očakávajú ceny za herecké výkony. V Cannes to nemôže byť inak. Vincent Lindon si zaslúžene odniesol Cenu za najlepšiu mužskú interpretáciu vo filme Zákon trhu (La loi du marché) Stéphana Brizého. Zase sa uprednostnila  téma – nezamestnanosť, ktorá zdá sa zasiahla celý svet. O nej sa najviac hovorí, kvôli nej padajú vlády a nemá to konca. Lindon precítene zahral človeka, ktorému do dlhom čase ponúknu tak dehonestujúcu prácu, že ju nedokáže akceptovať. Nijaké výhrady voči tejto cene, ale mal príliš veľa konkurentov. Porota šalamúnsky vyriešila  ženské herecké výkony ex aequo, mohla to urobiť aj pri mužoch. Do úvahy pripadali spomínaný Colin Farell, potom Vincent Cassel, Josh Brolin a dvaja veľkí herci Michael Caine Carol resize(ten predovšetkým) a Harvey Keitel. Rozhodnutie udeliť Cenu za najlepšiu ženskú interpretáciu ex aequo bolo najmúdrejšie čo porota urobiť mohla. Získala ju Rooney Mara za úlohu vo filme o dvoch lesbičkách Carol Todda Haynesa, ktorá tromfla svoju slávnejšiu kolegyňu Cate Blanchett. Rooney Mara je talent, o ktorom budeme ešte veľa počuť. Je mimoriadne tvárna. Tí čo videli americkú verziu filmu Muži, ktorí nenávidia ženy, v ktorom hrala hackerku Lisbeth Salander a budú ho môcť porovnať s jej výkonom vo filme Carol, mi dajú za pravdu. Raz si hore, raz si dole. To zažila v Cannes aj herečka a režisérka Emmanuelle Bercot. Za réžiu úvodného nesúťažného filmu Hore hlavu ju vypískali, aby jej o to viac tlieskali za herecký výkon vo filme Maïwenn Môj kráľ. Bol to priam herecký koncert čo v ňom s Vincentom Casselom predviedli. Snímku sme vraj kúpili, teda máme sa na čo tešiť.

Mon roi resizeSkončil sa festival, nech žije festival! – hovorí sa na záver. Tento ročník priniesol veľa zážitkov, stretnutí, priveľa kontroly pri vstupe do kinosál, ale aj pozoruhodných filmov. Škoda, že hlavná súťaž nebola až tak podnetná ako po iné ročníky. Aby nevzniklo nedorozumenie, nebola to podpriemerná súťažná kolekcia, len chýbal „veľký film“ -  jasný favorit na Zlatú palmu. Nabudúce iste bude...

Share/Save/Bookmark