Na slávnostnom odovzdaní cien karlovarského festivalu je vždy mimoriadna atmosféra. Nielen pre očakávanie, komu porota udelí ceny, ale možno aj preto, že si už všetci od toho zhonu vydýchneme. Pokojne sa posadíme vo veľkej kinosále hotela Thermál a odovzdáme sa zábave. Vtipným komentárom Mareka Ebena, ktorý sa neúnavne a vždy s úsmevom už roky ujíma tejto neľahkej úlohy. Nič mu neunikne a vždy sa vynájde. A veru často má čo robiť.

 Pokojne si pozrieme pekný program, tlieskame oceneným a tohto roku sme sa napríklad tešili z ocenenia Ivy Janžurovej Cenou prezidenta MFF Karlovy Vary za prínos českej kinematografii, ktorá sa o fľašu šampanského stavila, že obecenstvo nevstane pri potlesku. Prehrala – vstali sme všetci, a to dva razy. Stálo ju to dve fľaše. Že si Harvey Keitel osobne prevzal Divácku cenu denníka Právo za obrovský úspech filmu Mladosť Paola Sorentina, v ktorom podal neopakovateľný výkon spolu s Michaelom Caineom  (hlasovalo rekordných 78 tisíc a predalo sa 135 tisíc vstupeniek). Že sme na živo mohli vidieť hlavného predstaviteľa víťazného filmu Bob a jeho stromy Boba Tarasuka, človeka svojrázneho a plného života. Neherec akoby na javisku stál celý život, so šarmom sebe vlastným priznal, že je po prvý raz v cudzine, starú mamu mal Češku a starého otca Ukrajinca .A takýchto Bobov je v Amerike zrejme viac, no nie všetci sa cítia pred kamerou doma. A tá si s Bobom rozumie.

Svojrázny drevorubač a bojovník Nori

Víťazný americký film Diega Ongara Bob a jeho stromy bol skutočným zážitkom. Vidiecky drevorubač a hospodár Bob sa na nič nehrá, je taký aký je, povie čo si myslí, robí čo uzná za vhodné, i keď jeho činy sú niekedy až na hrane zákona, predsa je mimoriadne sympatický a fandíme mu. Veríme mu, keď suverénne pracuje v lese, keď ošetruje chorú kravu, keď sa stará o svoje gazdovstvo. Vieme, že je tvrdohlavý, manželka to s ním nemá ľahké, ale vie, že je to pracovitý človek a aj v ťažkých časoch ekonomickej krízy stojí na jeho strane. Francúzsky režisér Ongara sa priamo z Paríža presťahoval pred siedmymi rokmi na vidiek do štátu Massachusetts. Tam sa zoznámil s Bobom a hneď ho zaujal. Vraj ho fascinovalo najmä to, ako pozná každý strom, prosto je v lese doma. A potom mu už nič nestálo v ceste, aby mu dal príležitosť zahrať seba samého. Hrá ho úžasne. Realistický obraz ťažkého života hospodára, ktorý nie vždy múdro investuje a borí sa so životom, je vykreslený maximálne vierohodne a realisticky. Aj vzťahy medzi hrdinami, manželkou a synom, neškrípu, nezaznejú falošné tóny a veru často sú dosť komplikované. Riešia sa tak, aký je Bob sám, relatívne pokojne, bez veľkých otrasov. Víťazná snímka je ukážkou režijného majstrovstvu Diega Ongara, ale bez originálneho Tarasuka by to nebolo tak autentické a silné.  

Cenu za réžiu si odniesol kosovský režisér Visar Morina za film Babai (po albánsky otec). Závažnosťou výpovede a zrelým filmovým rozprávaním bol takisto favoritom festivalu. Celosvetovým problémom súčasnosti je imigrácia, ktorá začína byť celosvetovou katastrofou. Väčšia časť populácie ju s hrôzou sleduje, chápe, dokonca je ochotná pomôcť, istá časť ľudí však k tejto tragédii pristupuje ľahostajne, ba čo viac mnohí sa správajú priam s opovrhnutím a nepochopením. Čo znamená opustiť svoju vlasť, mnohí si tak zachránia len holý život, ale čo to urobí a psychikou človeka, osobitne detí, sa vo filme Babai ukáže v celej svojej nahote. Snímka sa sústreďuje najmä na dôsledky, ktoré zanechá v duši desaťročného chlapca Noriho. Vdovec Gezim ho sám vychováva, žiaľ, je to slaboch a jeho jediným cieľom je utiecť do vysnívaného Nemecka. Chlapec mu odchod raz prekazí, druhý už nie. Nori sa nevzdá, nemá už matku, nechce prísť aj o otca. No jeho cesta do Nemecka autobusom, po mori a nakoniec v nákladiaku, je strastiplná. Počas tohto putovania sa dieťa naučí rany prijímať, ale aj rozdávať. V komplikovanom vzájomnom zblíženie otca so synom sa však dieťa ukáže silnejšie a životaschopnejšie. Cena, ktorú za túto trpkú skúsenosť musí zaplatiť je však príliš vysoká - príde o detstvo. A to by nemalo byť ľahostajné už nikomu.

Cena pre Alenu Mihulovú  a Kryštofa Hádka

Cena za herecký výkon pre Alenu Mihulovú vo filme Domáci péče  Slávka Horáka sa dala čakať. Lepší herecký výkon nebol. Veď o rolu aj rok bojovala, úpenlivo presviedčala režiséra, že je to úloha pre ňu. Jej sestrička, je obetavý človek, starostlivá manželka, ktorá keď zistí, že je smrteľne chorá neprepadne bolestínstvu, ale snaží sa tak sebe, ako aj rodine neriešiteľnú situáciu uľahčiť. Jej výkon je mimoriadne presvedčivý aj vďaka vynikajúco napísanému scenáru. Je síce pravda, že hrdinka  sa v istom okamihu chytá aj slamky. Pri pasážach, v ktorých podľahne alternatívnej medicíne a počujeme poučky „liečime vašu dušu pre ďalší život“, som sa začala obávať kam to celé smeruje. Zbytočne. Obetavá sestrička sa spamätá a film opäť nadobudne hodnoverné realistické kontúry.  Vo filme Kobry a užovky Jana Prušinovského si zahrali hlavné úlohy bratia Kryštof Hádek a Matěj Hádek. Výkony takmer rovnocenné, ale trofej za herecký výkon si odniesol Kryštof, ktorý poznamenal, že je to cena aj pre brata. Mal pravdu. Snímka je oveľa drsnejšia a nekompromisnejšia k súčasnosti ako Domáci péče. Príbeh dvoch bratov, jedného nezodpovedného vagabunda, druhého staršieho, rozumnejšieho a v každom prípade serióznejšieho (ak sa tak dá nazvať), ale takisto nie človeka najčistejšieho. Tiež robí veci, ktoré nie sú na kostolnom poriadku. V konečnom dôsledku je to dieťa dnešnej doby, chytá sa každej príležitosti a dostáva sa nad vodu nie najpoctivejším spôsobom. Zdá sa však, že cena ktorú zaplatí za relatívny blahobyt je kameň, ktorý mu bude visieť na krku celý život.  

Animák o živote Adama J. Winklera
Už po druhý raz na karlovarskom festivale zaradili do hlavnej súťaže animovaný film pod názvom Kúzelný vrch, tentoraz kombinovaný hranými pasážami. Osud poľského horolezca Adama J.Winklera (1937-2002) bol pre rumunskú režisérku Ancu Damianovú dostatočne zaujímavý a vyskúšala si na ňom niekoľko techník animácie. Získala za tento celkom sympatický pokus Zvláštne uznanie. Druhé Zvláštne uznanie prisúdila porota talianskemu filmu Antonia režiséra Ferdinanda Cita Filomarina o krátkom živote a skone poetky, ktorá sa stala slávnou až po smrti. Nešťastná láska mladej ženy na začiatku minulého storočia je podaná s dôrazom na atmosféru a mravy tej doby, nechýba je poetické ladenie, ale to je asi všetko, čo sa mi žiada dodať.

Problémy mi robí Zvláštnou cenou poroty ocenený nemecký film Má krídla, kto končí pádom Petera Brunnera. Buď som nechápavá alebo som na takýto príbeh ešte nedozrela. Tvorcovi išlo zrejme zachytiť rozpoloženie ľudí, ktorí sa vyrovnávajú so smrťou blízkeho človeka. Snažil sa nazrieť pod povrch myšlienkam a predstavám a možno aj halucináciám. V centre príbehu je mladé dievča, ktoré žiali nad smrťou babičky a dejú sa okolo nej celkom nezmyselné veci. Sú to zrejme jej vízie, pocity, fantázie, ale ťažko sa v nich zorientujete. Iste aj v tomto nesúrodom rozprávaní našiel niekto niečo zaujímavé, nezazlievam mu to, len nech ma nepresviedča, že je to geniálne.

Čo sa týka hlavnej súťaže nemožno neoceniť jej snahu vyzdvihnúť normálne ľudské príbehy za čo si zaslúži pochvalu. Bob a stromy, Domáci péče, ale aj Kobry a užovky hovoria o problémoch, ktoré hýbu svetom – hospodárska kríza, nezamestnanosť, imigrácia, drogy, podvody, krádeže a machinácie, tie sú, v horších a lepších vydaniach, na celom svete takmer totožné. Porota však však chcela za každú cenu, žánrovo a tematicky, akcentovať rôznorodosť i tematickú farebnosť súťaže. Zbytočne. Je pravda, že bola rozmanitá, no v istom zmysle i nevyrovnaná, no jej najväčším kladom bolo, že priniesla témy, ktoré momentálne hýbu svetom. Boli to sympatické príspevky, ale v nijakom prípade nie diela, ktoré posúvaj svetovú kinematografiu k novým métam. Triumfovala seriózna režijná práca, ale nebol ani jeden nadpriemerný film. Nerada používam toto klišé, ale hodí sa mi, že súťaž bola da sa povedať vyrovnaná. Pozitívom tohto festivalu však je, že karlovarský si vďaka serióznemu výberu filmov udržiava dosť vysokú latku a neskĺzava nižšie. Môžem teda pokojne konštatovať, že aj v jubilejnom roku si svoje renomé obhájil. A to nie je málo.