Ondrej Šulaj (1949) patrí k najvýznamnejším slovenským scenáristom. Po absolvovaní štúdia na katedre Filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky na bratislavskej Vysokej škole muzických umení začínal v Divadle SNP Martin, neskôr na Novej scéne v Bratislave ako dramaturg, šéfdramaturg, autor i režisér. Na VŠMU bol najprv pedagógom, potom prodekanom, dekanom a rektorom. V súčasnosti je prezidentom  Slovenskej filmovej a televíznej akadémie. K jeho najznámejším scenárom patria Pomocník, Pavilón šeliem, Tichá radosť, Štek, Správca skanzenu, Neha, Všetko čo mám rád, Záhrada, Orbis Pictus, Obrázky z výletu  Praha očima... Za scenár k filmu Muzika získal národnú filmovú cenu Slnko v sieti. Na festivale Art Film Fest prevezme zajtra na slávnostnom záverečnom ceremoniály Zlatu kameru. Na tlačovej besede s novinármi si zaspomínal na svoje začiatky, skúsenosti i plány do budúcnosti. Prinášame upravený záznam.

Prečo som sa stal scenáristom
"Keď poviem novinárom i priateľom, prečo som sa rozhodol byť scenáristom, neveria mi.  Vyrastal som v lesoch, kde bolo len päť domov. Bolo mi vždy ľúto, že moji spolužiaci chodia do kina a cez prestávku mi rozprávali rôzne zážitky z filmov. Teda začal som sa o film zaujímať iným spôsobom. Ako 15-ročný som v novinovom stánku objavil časopis Film a doba. Odvtedy som pravidelne tento časopis kupoval, veľa veciam som nerozumel, ale bol som vášnivým filmárom bez toho, aby som chodil do kina. Nezaujali ma profesie ako režisér, kameraman, ale profesia scenáristu. V časopise bolo veľa zaujímavých rozhovorov, článkov, dokonca uverejňovali aj scenáre. Keď som skončil vo Zvolene strednú školu podal som prihlášku na vznikajúcu katedru scenáristiky na Vysokej škole muzických umení v Bratislave. Neprijali ma, lebo škola poslala prihlášku asi v apríli, keď už bolo dávno po skúškach. No mal som šťastie lebo som sa dostal na Kolibu v roku 1967 v čase, keď nastupovala veľmi silná generácia filmárov – Jakubisko, Hanák, Havetta. Bol som v zákulisí pri strihoch takých debutov ako Hanákov film 322, Zbehovia Juraja Jakubiska, Havettova Slávnosť v botanickej záhrade. Boli to pre mňa úžasné zážitky. Po dvoch rokoch od maturity som sa opäť prihlásil na VŠMU a prijal ma do ročníka jeden z najlepších slovenských scenáristov akých sme kedy mali - Tibor Vichta. Opäť som mal šťastie, lebo som sa  stretol s človekom, ktorý nerozprával o senáristike odborným jazykom, ale perfektným spôsobom vedel vyrozprávať príbehy, historky a veci, ktoré zdanlivo so scenáristikou nesúviseli, ale dali mi veľa. Od Tibora som sa naučil poctivému remeslu.
Na veľké prekvapenie, keď som skončil školu nešiel som k filmu, ale utiekol som do martinského divadla, kde som dostal ďalšiu výbornú školu od ľudí, ktorí boli pokračovateľmi slávnej martinskej divadelnej éry. Tú v Martine najviac rozvíril slávny režisér Miloš Pietor. Takže to bola ďalšia škola, ktorá mi dala ako scenáristovi veľmi veľa, lebo som musel pracovať s divadelnými textami, ktoré sú pre film naozaj veľmi dôležité a takisto som si svojim spôsobom doplnil vedomosti, ktoré si človek na škole až tak veľmi neváži. Toto boli moje učňovské roky a scenáristické začiatky."

Cesta k réžii vedie do Palánku
"Režisérom som aj nie som. Vždy som sa však k réžii vracal v pravidelných intervaloch. Bola to väčšinou réžia divadelná. Neskôr som režíroval dve svoje veci aj v televízii. Prvým bol film, ktorý som napísal podľa prózy Jozefa Cígera Hronského, Na Bukvovom dvore. Potom som režíroval vlastnú prózu O psíčkovi a mačičke. Je to príbeh starých vyše storočných manželov, ktorí spomínajú na svoj život od začiatku storočia až po súčasnosť. Ústredné postavy hrali Jozef Kroner a Magda Paveleková, rozprávačom bol Milan Lasica. Takže réžiu som skúšal, ale nikdy som sa neodvážil na hraný film. Predsa len je to profesia, ktorá naozaj vyžaduje dlhodobú prípravu a sústredenie sa. Viac som inklinoval k spolupráci s režisérmi ako k samotnej réžii. No vo filme som začínal v 80. roku adaptáciou prózy Ladislava Balleka Pomocník. Dlhé roky som uvažoval, že sa k tomuto spisovateľovi vrátim, pretože som ho mal nesmierne rád, boli sme priatelia a jeho knihy ma vždy fascinovali svojou úžasnou atmosférou  a jeho rozprávačským talentom. Tak som pred sedemnástimi rokmi napísal prvú verziu scenára jeho druhej knihy o Palánku Agáty a vybral som si kapitolu Agáva. Príbeh má zaujal svojou úžasnou atmosférou pohraničného palánského mestečka a bol pre mňa výzvou zmocniť sa tejto prózy aj filmovým spôsobom. Napísal som viac verzií scenára, najprv to bola televízna verzia, potom dokonca dvojdielny televízny film, ale nikdy sa nič nerealizovalo. Až posledných štyri, päť rokov som začal uvažovať, či by som sa nepokúsil režírovať to sám. Pred dvomi - tromi rokmi sa to tak rozbehlo a tak pohlo, že to začalo byť konečne reálne. Pred niekoľkými dňami som dokončil prvú časť nakrúcania v exteriéroch na južnom Slovensku, neďaleko Nových Zámkov a Želiezoviec. Dúfam, že na jeseň budem pokračovať a tento projekt režijne dokončím." (Pre úplnosť vo filme bude hrať veľa popredných slovenských a českých hercov, napríklad Milan Lasica, Milan Kňažko, Atilla Mokos, Kateřina Šafaříková a mnohí iní.)

Moje osobné zážitky a skúsenosti s 80. a 90. rokmi
"Osemdesiate roky boli pre mňa veľmi plodné. Stretol som sa s výnimočnými režisérmi. Oslovili ma Dušan Hanák, Slávo Luther, Dušan Trančík. Nakoniec aj Štefan Uher, ktorého som mal veľmi rád a napísal som s ním scenár k filmu Správca skanzenu. Bol to jeho posledný film. Bola to výnimočná spolupráca a pre mňa veľmi osožná. 80. roky boli poznačené dozvukom normalizácie aj istou opatrnosťou, možno aj nepríjemnými politickými zásahmi do tvorby. Napriek tomu na tieto roky veľmi rád spomínam lebo mi spolupráca s režisérmi priniesla mnoho podnetov. 80. roky boli spočiatku nádejné, lebo po 70. rokoch obdobia normalizácie sa zdalo, že sa kinematografia bude pomaličky prebúdzať, ale, žiaľ, nikdy sa to už nevrátilo k 60. rokom, teda k československej novej vlne, ktorá ohromila filmový svet. Ale boli to predsa len také nesmelé pokusy na niečo nadviazať. 90. roky boli iné. Odrazu akoby sa otvoril nový priestor, ale pradoxne tvorcovia, ktorí mali pocit, že sa v 80, rokoch nemohli  realizovať, zrazu akoby sa niečoho zľakli alebo im došli sily. Mnohí z nich si žiadny projekt nepripravili ani sa nepustili do nejakej serióznejšej filmárskej práce. Takže 90. roky boli  na začiatku  poznačené útlmom slovenského filmu. Bolo to spôsobené aj rozpadom Koliby, lebo asi 1200 filmárov sa ocitlo na ulici a nemali sa čoho chytiť. Bola to tvrdá doba. No napriek tomu ja som mal opäť šťastie na režiséra, ktorého všetci poznáte, na Martina Šulíka. Spoznal som ho ešte v martinskom divadle ako 12 - ročného chlapca, predstavil mi ho jeho otec. A odvtedy som ho vnímal ako človeka, ktorému už vtedy bolo divadlo a film blízke. Na škole sa naše cesty opäť stretli. Martin navštevoval moje prednášky s výtvarníkom Ferom Liptákom, s ktorým stále spolupracuje. Neustále ma provokoval a vyzýval do odvážnych debát. Martin to robí rád. Keď som nastúpil na Filmovú fakultu VŠMU vo funkcii dekana oslovil ma, že by rád so mnou pripravil nejaký projekt, a tak začala naša spolupráca na Nehe. Ale už počas nej sme už pripravovali ďalší projekt, ktorý mám veľmi rád a je aj súčasťou mojej prezentácie na tomto festivale, a to je film Všetko čo mám. Je smutná pravda, že sa na Slovensku v 90. rokoch  nakrúcalo málo filmov, ročne jeden až dva, niekedy ani to nie. Ja som  šťastnou náhodou pracoval na piatich projektoch, ktoré dodali mojej práci nový impulz. Takže toto je asi rozdiel, ktorý ja cítim. Nie je to pohľad teoretika alebo filmového vedca, ale len moje osobné zážitky a skúsenosti s týmito rokmi."

Scenáristika sa nedá učiť cez brožúry a pravidlá
"Od každého režiséra som sa naučil  niečo iné. Od Dušana Hanáka poctivosť, sústredenie sa na každý detail v scenári, na každý dialóg, na každú situáciu, presne rozatomizovanú na detaily, záchvevy tváre, nevypovedané veci. Bola to naozaj veľmi precízna a sústredená práca, trvala dva a pol roka dennodenného stretávania sa s Dušanom Hanákom. Dušan Trančík je búrlivák, pristupuje k filmu živelným spôsobom, je však veľmi pružný a dokáže veľmi rýchlo reagovať na podnety scenáristu. Robili sme spolu na dvoch filmoch Pavilón šeliem a Štek. Spolupráca so Štefanom Uhorm bola skutočne parádnou školou pre mladého scenáristu. Pracovať s človekom, ktorý mal za sebou už filmy Slnko v sieti, Organ, Tri dcéry, Keby som mal pušku, bol zážitok. S režisérom, ktorý mal vo svojom vnútri neuveriteľne silné emócie, a chcel ich vždy dostať do filmu, je skúsenosť mimoriadna. Jeho téma, téma človeka vždy tlačeného dobou do zložitých a ťažkých rozhodnutí, sa objavovala vo všetkých jeho filmoch. A tento jeho problém sme spracovali aj vo filme Správca skanzenu. Často sme vycestovali do kraja, z ktorého čerpal energiu. Bývali sme niekoľko týždňov v poľovníckej chate a viedli naozaj intenzívne rozhovory. Mám na to veľmi pekné spomienky. Bol to človek, ktorého som mal rád a on mal veľmi rád slovenský film. A ako prajne dokázal  hovoriť o Jakubiskovi, Havettovi. Nebol to človek, ktorý odignoroval túto generáciu, lebo im závidel, ale mal ich svojim spôsobom veľmi rád, a to som si na ňom veľmi cenil. Spolupráva so Šulíkom je osobitná kapitola, do toho sa radšej nepúšťam. Všetko čo som sa však od režisérov naučil sa odráža v tom, ako vyučujem na škole. Nemám rád hromadné učenie ôsmych alebo desiatich scenáristov naraz. Vyberám si dvojice alebo trojice študentov, ktorým sa venujem intenzívne a osobne. Školenie opäť nie je len o učení, ale vymieňame si knižky, chodíme na výstavy, do kina, diskutujeme aj mimo školy. To je to čo sa dáva študentom navyše, lebo scenáristika sa nedá učiť cez brožúry a pravidlá. Je to aj práca, aj osobný vzťah s poslucháčmi. Takto ma učil aj Tibor Vichta. Boli sme priatelia a nielen profesor a žiak A toto je cesta, ako v mladých scenáristoch vzbudiť záujem a pritiahnuť ich natrvalo k scenáristickej práci.