Režisér Dušan Hanák (1938) patrí k najvýznamnejším režisérom slovenskej kinematografie. Spolu s Jurajom Jakubiskom a Elom Havettom tvorili na konci 60. rokov mladú generáciu slovenských filmárov, ktorá vstúpila do kinematografie veľkolepým spôsobom. Priniesli modernosť filmového výrazu, myšlienkovú hĺbku a nový prístup k realite. Dušan Hanák si 27. apríla 2013 pripomenie významné jubileum, oslávi 75. výročie narodenia.

Slovenský režisér a scenárista Dušan Hanák sa narodil v Bratislave. Tu navštevoval gymnázium, po ktorého absolvovaní sa v roku 1956 zamestnal ako technický úradník a po vojenskej prezenčnej službe pracoval ako baník v ostravsko-karvínskom revíri. Potom nastúpil na pražskú FAMU, kde v rokoch 1960 – 1965 študoval odbor réžie. Po absolvovaní vysokej školy prišiel Hanák ako režisér do Štúdia krátkych filmov a od roku 1968 pôsobil v Štúdiu hraných filmov v Bratislave. Počas tohto obdobia nakrútil 20 krátkometrážnych dokumentárnych filmov. Vtedy vznikli jeho snímky Artisti, Učenie, Výzva do ticha (všetky v roku 1965), ďalej Prišiel k nám Old Shatterhand (1966), Omša (1967), Deň radosti (1972) a mnohé ďalšie, ktoré získali významné domáce i zahraničné ocenenia, napríklad v Oberhausene, Montevideu, v Paríži a na rôznych ďalších festivaloch. Ako jediný z režisérskej generácie debutujúcej na konci 60. rokov prešiel Hanák viacročnou skúsenosťou dokumentaristu.

Dlhometrážne filmy začal Hanák nakrúcať až po okupácii Československa, pričom viaceré z nich boli po svojom vzniku zakázané. Svoj celovečerný hraný debut 322 nakrútil v roku 1969 a vzápätí zaň získal Veľkú cenu na MFF v Mannheime. „Prišiel som s motívom viny hlavného hrdinu, ktorý sa kedysi angažoval v čistkách a v akcii združstevňovania a zaujal ma rozpor, že táto postava by mohla byť dobrým človekom,“ spomína na film Dušan Hanák a pokračuje: „Pomáhal mi pri tom aj môj silný osobný pocit relativity hodnôt. Navyše, v tom období sa akosi nehodilo, aby vo filme mladého režiséra bol ústrednou postavou komunista. Moji kolegovia z novej vlny mali rovnako ako ja iné kritérium hodnôt – boli sme zameraní na život autentických ľudí z ulice a stranícki funkcionári k nim nepatrili.“ Jeho dlhometrážny dokumentárny film Obrazy starého sveta z roku 1972 o ľuďoch žijúcich na okraji civilizácie sa s veľkým úspechom premietal v mnohých krajinách sveta, ale až po sedemnástich rokoch, keď bol uvoľnený z trezoru. Získal nomináciu na Oscara, festivalové ocenenia Zlatý sestercius v Nyone, Grand Prix v Mníchove, Alcan Prize v Montreale, Cenu Don Quijote, Cenu Asociácie losangeleských filmových kritikov za najlepší dokumentárny film a mnohé ďalšie, dodnes je jedným z najžiadanejších slovenských filmov v zahraničí. Medzinárodný úspech získali aj jeho hrané filmy Ružové sny (1976) a ďalší zakázaný film Ja milujem, ty miluješ (1980), ktorý bol uvedený až po ôsmich rokoch od svojho vzniku na MFF v Berlíne, kde získal Strieborného medveďa za najlepšiu réžiu. Svoj druhý dlhometrážny dokument Papierové hlavy o vzťahu občana a moci nakrútil Dušan Hanák v roku 1995 a získal zaň hlavnú cenu Golden Spire na MFF v San Franciscu. Retrospektívy jeho filmov sa konali v San Reme, La Rochelle, Châteauroux, Paríži, Berlíne, Lipsku, Chicagu, v Múzeu moderného umenia v New Yorku a v mnohých amerických mestách a univerzitách.

Okrem svojej filmovej tvorby je Dušan Hanák aj autorom knihy textov a fotografií Slepec a nahá slečna (1999) a Záznamy a odkazy (2006). Bol predsedom Asociácie slovenských filmových režisérov a zakladajúcim prezidentom Slovenskej filmovej a televíznej akadémie (1996 – 1998), od roku 1992 tiež pôsobí ako pedagóg na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave, kde sa v roku 1993 stal docentom a v roku 1998 profesorom. V roku 2004 bol ocenený štátnym vyznamenaním Pribinov kríž I. triedy „za mimoriadne významné zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky“ a v roku 2006 získal Cenu za celoživotné dielo na Medzinárodnom festivale umeleckých filmov v Bergame.

Foto: G. Polonyová