Začal sa jubilejný dvadsiaty Art Film Fest

Art Film Fest 2012 logo resizePred 20 rokmi to bola len (asi 300) hŕstka nadšencov,  ktorí prišli v júni 1993 na otvorenie vtedy ešte Artfilmu. Nadšenci vydržali a festival sa dnes teší mimoriadnej popularite. V sobotu (16. júna 2012) slávnostne odštartoval Art Film Fest nesúťažným filmom Woodyho Allena  Do Ríma s láskou, ktorý mal zatiaľ premiéru len v Ríme. Na otvorení nechýbal ani premiér Robert Fico, minister kultúry Marek Maďarič, exprezident Rudolf Schuster a hosť z Čiech, jeden z kandidátov na budúceho českého prezidenta, Miloš Zeman, a mnoho iných známych osobností.  Priznajme túto pozornosť si tento festival  už dávno zaslúžil.

 Ako sme už informovali v hlavnej súťaži celovečerných hraných filmov bude súťažiť 12 snímok, tabuľku so svojim menom na Most slávy za Hercovu misiu, ktorá sa udeľuje za mimoriadny prínos hereckému umeniu, si tohto roku pripevnia francúzska herečka Emmanuelle Béart, britský herec Ben Kingsley a český herec Miroslav Donutil. Pre Zlatú kameru do Trenčianskych Teplíc prišiel ruský režisér Andrej Končalovský, slovenský kameraman  Dodo Šimončič a všestranný dokumentarista i úspešný režisér animovaných filmov Rudolf Urc. Hneď v prvý deň festivalu si Hercovu misiu prevzala Béartová, Zlaté kamery Končalovský a Šimončič.  

 

Emmanuelle Béart: „Herečkou som sa stala z lásky “

 

Emmanuellle resizeEmmanuelle do 15 rokov nevidela ani jeden film. „Vyrastala som v prírode až kým som neodišla do Kanady ako au pair. Milovala som futbal, mojimi idolmi boli futbalisti“, priznala na tlačovej besede. Potom stretla muža, ktorý jej povedal, že v nej niečo je, či by nechcela byť herečkou. Čo by zamilovaná žena neurobila a skúsila to, postupne sa však láska preniesla aj na film, a tá vydržala dodnes. Keď sa vrátila z Kanady zoznámila sa s fotografom Davidom Hamiltonom a tomu vďačí za svoj filmový debut  Prvé túžby (1983). „ Skutočne som nechcela byť herečkou, začínala som kvôli láske. Zaľúbila som sa však do tejto práce aj preto, že som sa zoznámila s celou generáciou francúzskej novej vlny a mnohými zaujímavými ľuďmi. Boli to skutočné osobnosti,  formovali ma aj ako ženu, aj ako herečku. A čím ďalej tým viac som nadšená ľuďmi z tohto prostredia“. Herečka však miluje aj divadlo. „Pred tromi týždňami som dokončila prácu na Pirandellovej hre Nájsť sa, v októbri s ňou pôjdeme na turné. Divadlo je moja láska. Potom pôjdem do Austrálie nakrúcať film, ku ktorému scenár  napísala Jane Campionová.“  Césara dostala za filmy Zakázaná láska (1984) a Utajená láska (1985). Na Césara bola nominovaná ešte päťkrát.  V Amerike dostala ponuku na nakrúcanie filmu Schôdzka s anjelom, ktorú prijala, ale vrátila sa domov a nasledovala séria komédii s Pierrom Richardom. Napríklad vo filme Naľavo od výťahu. „ Pamätáte sa ešte na tento film, ja si sotva spomeniem o čo v ňom ide“, komentovala otázku prekvapená herečka. Hrala s takými hercami ako Jean Reno, Tom Cruise, Jon Voight v De Palmovej Mission: Impossible. Veľký úspech mala v známom filme Francoisa Ozona 8 žien s reprezentačným hereckým obsadením. Film získal v roku 2002 Strieborného medveďa na Berlinale za výnimočné stvárnenie 8 herečiek. Nekonkurovali si, nebola medzi nimi rivalita? „ Herci na verejnosti nehovoria o týchto problémoch a keby sme ich aj mali nepovedala by som vám to. No nemali sme. Boli sme zohratý kolektív, hrali sme všetci spolu zastúpené boli všetky generácie, a preto rivalita nemala miesto. Medzi hercom a režisérom musí fungovať alchýmia a vtedy je aj výkon  dobrý, keď nefunguje divák to pozná.“ Emmanuelle má rada festivaly, lebo otvárajú priestor na stretávanie ľudí, pochvaľovala si atmosféru Art Film Festu, lebo vraj od začiatku cítila, že tento festival má dušu. „ Keď ma pozvete ako členku poroty, do akejkoľvek súťaže, rada sa na Slovensko do Trenčianskych Teplíc vrátim“, povedala stále pôvabná Emmanuelle, čo riaditeľa festivalu Petra Nágela potešilo.

 

Andrej Končalovský: „Človek by sa mal pozerať do mláky a vidieť hviezdy“

 

Andrej Končalovskij resizePrvý učiteľ, Ujo Váňa, Romanca o zamilovaných,  Šľachtické hniezdo,  Sibiriáda, ale aj Tango a Cash (film dokončil Albert Magnoli), Sliepočka jarabá a Dom bláznov – to sú všetko slávne filmy ruského režiséra Andreja Michalkova Končalovského, brata takisto známeho Nikitu Michalkova. Kým Nikita Rusko neopustil, Andrej sa napriek tomu, že mu udelili  v roku 1980 titul Národný umelec RSFR, rozhodol emigrovať do USA. Ešte predtým, ako nakrútil Prvého učiteľa spolupracoval ako scenárista na debute Andreja Tarkovského Valec a husle a aj na jeho ďalších filmoch Ivanovo detstvo  a Andrej Rublev. Ako by sa bola vyvíjala ich ďalšia spolupráca ? „ Nijako rozišli sme sa dávno. Robím filmy o ľuďoch, ktorých sa snažím pochopiť. Tarkovský robil filmy o sebe, rozdelené, samozrejme, do niekoľkých častí.“  Na Art Film Feste uviedli jeho snímku Dom bláznov, ktorý nemal v Rusku dobré kritiky.“ Hádam som nenakrútil ani jeden film, ktorý by neboli kritizovali. Možno preto, že ruská spoločnosť bola rozdelená na dve časti – oficiálnu a neoficiálnu. A preto, že som nepatril ani k jednej  tak ma mohli kritizovať. Čiastočne rozumiem dôvodom prečo Dom bláznov odpísali a v moskovskej televízii sa nikdy nepremietal. Nakrúcal som totiž proces čečenskej vojny, a to z ľudského pohľadu na túto udalosť. Je to film o Rusoch na severnom Kaukaze, nikdy nebol ani pročečenský, ani protiruský. Kládol som si otázku, ako môže byť niekto šťastný, keď zabije človeka. Čečenský problém je 200 rokov starý, bojovať s Rusmi je u nich tradícia malého, nezávislého a militantného národa, ktorý bojuje proti veľkým ríšam. Sovietska moc sa ich pokúsila zastaviť, ale nepodarilo sa im to. V čečenskej mentalite sú Rusi  zakódovaní  ako okupanti a o tom je tento film. Škoda, že ho veľa divákov nevidelo.“ Kultový film Tango a Cash, ktorý nakrúcal v Amerike  je však na míle vzdialený od jeho tvorby v Rusku. „Začal som ho nakrúcať ako závislý tvorca, teda je to komerčný film. V ZSSR som bol závislý ideologicky, v Hollywoode finančne. Myslím si, že hollywoodské filmy sú pukancové filmy, pri ktorých sa dobre konzumujú, pri umení mi to nejako nejde dohromady.“  Režisér sa však ma ťažké srdce ma distribúciu. „Distribúcia je takisto zlá u nás, ako v Amerike.“ Na otázku či je pesimista povedal: „Závisí od toho, čo považujete za pesimizmus.  Keď sa niečo končí a nové začína neznamená, že je to zlé. To, že toto turbulentné obdobie naznačuje zánik európskej civilizácie, nie je nič hrozné. Vznikne niečo nové. Len malá poznámka: Azia a ostatní nemajú ideologickú krízu. Aby som neodbiehal od témy ani to nie je nič hrozné, že mladá filmová generácia nakrúca svojim filmovým jazykom. Nikto by svojich rodičom nemal počúvať, ale ísť vlastnou cestou.“ Či sa jeho politické názory veľmi rozchádzajú s bratom Nikitom konštatoval: „On si myslí, že som naivný a ja o ňom to isté. No v umení sa už viac zhodneme.“ Akú tému by ešte rád nakrútil?  „Film o páde Sovietskeho zväzu, ale nikto nemá o to záujem ani chuť dať peniaze na takú tému, preto treba robiť malé filmy s veľkými postavami. A človek by sa mal pozerať do mláky a vidieť hviezdy,“ ukončil svoje rozprávanie veľký tvorca, ktorého sprevádzala mladá manželka, populárna ruská herečka Julia Vysotská.

 

 

Dodo Šimončič: „Kameraman by sa nemal upnúť na kameru, ale snažiť sa o súhru s režisérom“
        
Šimončič resizeVšetko sa začalo Kristovými rokmi, keď ho Igor Luther pri nakrúcaní filmu Jura Jakubiska pozval na švenkovanie a stal sa jeho prvým asistentom kamery. „ Mal som skutočne šťastie“, povedal ocenený kameraman, „lebo na nakrúcanie prišiel Juraj Herz a vyhlásil, že chce, aby som si zastal za kameru k Sladkým hrám minulého leta.“ Ako je známe film získal v roku 1960 Zlatú nymfu na Medzinárodnom televíznom festivale v Monte Carlo, ktorú nikdy neuvidel.“ Dúfam, že Zlatá kamera mi zostane, lebo pre normalizáciu sa spomínaná ku mne nikdy nedostala.“ Viceprezident festivalu Peter Hledík ho ubezpečil, že túto cenu mu už nikto nevezme. To boli časy! Na jeho konto možno pripísať 62 hraných filmov a asi taký počet televíznych  inscenácii. Spomeniem len tie najznámejšie ako Slávnosť v botanickej záhrade, Petrolejové lampy, Ľalie poľné, Ružové sny, Perinbaba, Galoše šťastia, Všetci moji blízky, Samota. „Mal som šťastie na špičkových režisérov Solan, Hollý, Jakubisko, Herz, Schorm, s ktorým spolupráca bola nádherná. Teraz je veľký rozdiel medzi prácou kameramana v súčasnosti a v minulosti. Dakedy sa nakrúcalo sa 35 mm film a dnes na video, čo je oveľa náročnejšie. Predtým sa nakrúcalo 20 až 40 filmovacích dní, Perinbabu sme robili až jeden rok, dnes je na jeden film len 12 filmovacích dní. To je veľký rozdiel a drina. Kameramanská profesia dnes dáva zabrať a zaslúži si úctu. V minulosti nebola docenená, len režiséri chodili po festivaloch a na kameramanov sa zabudlo, a preto sme založili asociáciu kameramanov. Mal som šťastie aj na profesorov na FAMU, boli to ľudia, ktorí nás naučili exponovanie na sto percent“. Dodo Šimončič zdôrazňoval, že vzťahy pri nakrúcaní by mali byť takmer rodinné. „ Nie som konfliktný typ, ale ľudia, ktorí spolu robia sa musia mať radi, keď nie, tak to začne škrípať a na filme je to vidieť. Kameraman by sa nemal upnúť na kameru, ale snažiť sa o súhru s režisérom – to bol vždy môj cieľ.“ V čase normalizácie sa Šimončičovi dostal do ruky scenár zo Západného Nemecka o homosexuálovi, ktorý sa zamiluje dievčaťa a ožení sa s ním. Išiel za vtedajšími ideológmi, že by to rád nakrúcal – odpoveď bola negatívna. „Nebyť Zuzky Mináčovej nikdy by som sa na tam nebol dostal. Radila mi, aby som to nevzdal a argumentoval, že pôjdem na ministerstvo financií žalovať, že prídeme o valuty. Toľko do mňa húdla, že som sa k súdruhom vrátil, ministerstvo som sa neodvážil spomenúť, ale niečo o valutách som vykladal a na moje počudovanie po istom čase súhlasili. Dodnes to považujem za zázrak.“
 
Prvé filmy na  festivale

 

Spomínaná mimosúťažná komédia  Woodyho Allena  Do Ríma s láskou nemôže  byť o ničom inom ako o láske, Samozrejme, o láske bláznivej zachádzajúcej až do absurdity. Woody si berie na mušku neveru, falošnú popularitu vyrobenú novinármi, strach zo starnutia a mnohé iné neduhy. Najhumornejší je príbeh neurotického operného režiséra na dôchodku (hrá ho Allen), ktorý za každú cenu chce spraviť z budúceho svata opernú hviezdu. Má smolu on dokáže spievať len pod sprchou, a tak niet inej možnosti len to realizovať. Milé kino diváka pobaví a vystihnúť taliansku mentalitu sa mu skutočne podarilo.

 

Z prvých dvoch súťažných filmov sa na nedá ešte o úrovni súťaže povedať takmer nič. Prvý hraný debut argentínskeho scenáristu Alejandra Fadela Divosi hovorí o úteku piatich  tínedžerov zo školy pre problémové deti. Apokalyptická vízia budúcnosti tejto generácie nie je práve ducha povznášajúca. Izraelský film Sharqiya režisérky Ami Livne je konfrontáciou modernej doby a života beduínov. Pre autentickosť volila prácu s nehercami, jej rozprávanie je pomalé (až príliš) a výsledkom je neriešiteľnosť situácie. Beduíni sa zaužívaného životného štýlu len tak nevzdajú a civilizačný proces možno potrvá dlhé desaťročia. Násilím to nejde.


   

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.