O mesiac dorazí do slovenských kín celovečerný dokumentárny film držiteľov EMMY Award MATEJA MINÁČA a PATRIKA PAŠSA NICKYHO RODINA – s hranými rekonštrukciami. Po úspešnej českej premiére začiatkom roka ako aj nedávnom predstavení na festivale v Cannes oň prejavili záujem distributéri aj vo Veľkej Británii, Nemecku, Francúzsku, USA a v Austrálii. Slovenskú novinársku predpremiéru mal film koncom mája. Pri tejto príležitosti sme oslovili režiséra a scenáristu MATEJA MINÁČA.

Spolu s Patrikom Paššom ste objavili pre svet Nicholasa Wintona, dovtedy neznámeho anglického bankového úradníka, o ktorom nikto netušil, že tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny zachránil pred smrťou skoro sedemsto židovských detí z Československa. S touto témou sa spája váš prvý hraný film Všetci moji blízki, dokument Nicholas Winton – Sila ľudskosti, kniha Lotéria života a najnovšie dokument Nickyho rodina. Prečo ste sa vrátili k tejto téme?

Impulzom bola odozva Sily ľudskosti. Keď sme videli, ako zarezonovala Wintonova myšlienka „Ak sa človek pre niečo rozhodne a je odhodlaný robiť dobro, tak si spôsob vždy nájde.“ Nickyho rodina je o tom, ako príklad jedného človeka inšpiruje najmä mladých ľudí na celom svete ku konaniu dobra. Nakrúcať sme začali v roku 2006 a boli sme prekvapení vývojom udalostí, tým, ako sa objavovali nielen ďalšie „Wintonove deti“, ale aj noví Wintonovia dneška. Rozbehli sa vzdelávacie programy po celom svete. Uvedomil som si, že filmárčina má predsa len zmysel. Chceli sme ukázať, ako sa z tragických udalosti, päťdesiat rokov zabudnutých, môže stať príbeh pre súčasnosť, ktorý bude ľuďom pomáhať tvori´t budúcnosť.

Kde a koľko ste nakrúcali?

Na Slovensku, v Českej republike, Kambodži, Kanade, Izraeli, Dánsku, Maďarsku, USA, vo Veľkej Británii. Nakrúcali sme šesť rokov, a ak počítam aj staršie vstupy, tak desať rokov. Z materiálu by sa dalo postrihať niekoľko ďalších filmov o „Wintonovych deťoch“, o ich zážitkoch z komunizmu a podobne. Ale to už bude asi bezo mňa...

Súčasťou filmu sú aj zábery z cesty dobového vlaku, ktorý vyšiel z pražskej Wilsonovej stanice 1.septembra 2009 a viezol niekoľko zachránených „detí“ do Londýna, kde ich očakával sám Winton a množstvo médií. V skutočnosti ten posledný vlak s 230 deťmi 1.septembra 1939 už z Prahy neodišiel, lebo sa začala vojna.

Už sa o tom veľa písalo, ale pripomeňte, ako ste vlastne došli na Wintona?

Na konci roku 1997 som pripravoval svoj prvý hraný film Všetci moji blízki, ktorý vychádzal z osudov mojej mamičky (známa fotografka Zuzana Mináčová –pozn.red.). Náhodou som v knižnici pražského Židovského múzea objavil knihu Perličky detstva. Autorka Vera Gissingová v nej spomínala, ako sa sotva jedenásťročná dostala do Anglicka. Kde ju potom vychovávali adoptívni rodičia. Cestu, ktorá jej zachránila život, zorganizoval nejaký Brit – Nicholas Winton. Naskočili mi zimomriavky a do filmu som hneď zakomponoval tento motív. Moje srdce dokumentaristu sa ozvalo, keď som v roku 1998 po prvý raz navštívil v Londýne Wintona osobne. Navyše, našiel som záznam talkshow BBC z roku 1988, kde sa Winton po prvý raz stretol so zachránenými deťmi a nikto netušil, čo sa bude počas vysielania diať. Hlboko ma to zasiahlo, rovnako ako Patrika Pašša, ktorému som záznam premietol a povedal mu, že medzi „Wintonove deti“ patrí i britský režisér Karl Reisz. Pod vplyvom jeho knihy o filmovom strihu si pred rokmi vlastne vybral povolanie. Vtedy sme sa rozhodli pre nakrútenie dokumentu.

Aký pocit u vás prevládal počas nakrúcania wintonovskej série?

Je to dobrodružstvo objavovania. Ale na rozdiel od hľadania vecí dávno neživých sme v tomto prípade natrafili na niečo, čo žije, existuje a dokonca priamo ovplyvńuje budúcnosť. Keď sa nájde nové zachránení „dieťa“, obyčajne nasleduje jeho stretnutie s pánom Wintonom. Vzhľadom na to, že „Wintonove deti“ počas vojny väčšinou stratili najbližších príbuzných, stáva sa pre nich dnes už 1O2-ročný Winton symbolom akéhosi čestného otca a pre ich deti a vnúčatá zasa čestným starkým. Je to asi najväčšia rodina na svete.

Film má mnohé dojímavé momenty. Napríklad Wintonovo prvé stretnutie so zachránenými „deťmi“. Čo bolo najsilnejšou časťou pre vás?

Tá, kde sa jedna mamička nedokáže rozlúčiť s dcérkou, beží popri odchádzajúcom vlaku s ňou v náručí a až na posledný okamih ju predsa len vráti cez okno... A ešte niečo považujem za mimoriadne silné a dôležité pre vznik filmu vôbec. Skutočnosť, že sa zachovala kniha výstrižkov, kde je podrobný zoznam detí s adresami ich adoptívnych rodičov, listy a rôzne dokumenty a to všetko objavila Wintonova manželka v starom kufri na povale a nevyhodila to, ako si jej manžel prial, ale ponúkla ju viacerým inštitúciám, z ktorých sa jej nakoniec ujala BBC pre spomínanú talkshow.

Čo vás ako filmára láka teraz?

Komédia. Presnejšie, dokumentárna komédia o našej ceste za filmovým mágom Federicom Fellinim, ktorá sa odohrala ešte za komunizmu.

Tento rok ste oslávili päťdesiatku. Aký darček vás najviac potešil?

Jubileum? To mi nepripomínajte. Ja mám pocit, že som stále ešte chlapec, ktorý je zo sveta užasnutý a musí sa toľkým veciam ešte naučiť.

Foto: Bontonfilm