ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Berlinale dvadsiaty raz

Áno, jasné, Medzinárodný filmový festival v Berlíne oslávil tohto roku už 60. jubileum. Pre mňa je však dvadsiaty. Dvadsiaty berlínsky festival, na ktorom sa ako novinár zúčastňujem. Vítaná príležitosť na nevážne zamyslenie.

 

accredNedá mi nespomenúť si na môj prvý berlínsky festival, keď mi pani Kincelová ako vyplašenému elévovi na jeho prvej služobnej ceste na Západ dodávala guráž, radila, pomáhala a vysvetľovala čo jej sily stačili. (Nezabudnem ani na to, ako nám takmer ušiel spred nosa nočný vlak späť do Bratislavy. Nebyť majstra Michalicu, ktorý nám doslova a do písmena podal pomocnú ruku a vytiahol nás do rozbiehajúceho sa vagóna, bola by sa hneď moja prvá západná služobka skončila mrzuto.) Dnes, v čase paradoxov, je letecké spojenie lacnejšie ako vlak a cesta do Berlína netrvá ani hodinu.

Prilietam teda na Letisko Otta Lilienthala Berlin - Tegel. Lietadlo z Viedne meškalo dve hodiny. Sneh. Nevyspatý a prechladnutý ako vždy. (Aby som mohol odísť na festival, musím si vždy nadrobiť prácu v redakcii aj v médiách s ktorými spolupracujem – čo sú rok čo rok také stresy a nervy, že Berlín už vlastne ani nepoznám inak, len s kašľom a zvýšenou teplotou. A ak by som aj nejakým zázrakom dorazil zdravý, tisícky ľudí z celého sveta, kašľajúce a kýchajúce v kinosálach, tlačových strediskách a na tlačových konferenciách, roznášajú z Ameriky, Afriky, Ázie, Austrálie i Oceánie nové, exotické podoby chrípok, angín, nádch a prechladnutí. Sú zárukou, že sa vždy nájde bacil a či vírus, na ktorý ešte nemám vypestovanú imunitu, a teda, že sa zdravý domov nevrátim. Čo už. Rátam s tým. Zdravých nás nedostanú!)

Na letisku Tegel má festival stánok, kde môžem počkať na festivalovú kyvadlovú dopravu zdarma. Lenže ja mierim priamo do hotela, kde mi festival zabezpečil ubytovanie, a tak si za 26 eur kupujem týždennú električenku. Platí 24 hodín denne 7 dní v týždni, aj na batožinu - a v noci, keď bratislavský záhradnícky podnik vyžaduje za znížené pohodlie cestovania dvojnásobné cestovné, v Berlíne môžem práve naopak na jeden môj lístok zobrať od 20.00 h do 04.00 h hneď ďalších dvoch dospelých bez rizika pokuty. Slovom - Západ.

S nostalgiou spomínam, ako pred dvadsiatimi rokmi bol električenkou platnou pre celú berlínsku hromadnú dopravu samotný festivalový akreditačný preukaz. Áno, to bolo v dobách, keď sa novinárska časť festivalu konala v Dome svetovej kultúry, pre podobu s bratislavskými Pasienkami zvanom Tehotná ustrica – správy sme písali rukou či písacími strojmi a posielali z pošty prostredníctvom najnovšej vymoženosti - faxu. Festival pozvaným chudobným novinárom vyplácal denné diéty. A z rozprávania starších kolegov viem, že boli časy, keď mali novinári z východnej Európy dokonca i festivalové raňajky zdarma!

V hoteli už majú od festivalu môj voucher, z minulých rokov v hotelovom počítači zostali aj moje údaje, takže nepýtajú nijaké doklady, stačí im iba podpis. Izba je už pripravená, odložím si veci a utekám sa akreditovať. Celý akreditačný proces netrvá ani minútu: poviem meno a číselný kód, ktorý mi festival pridelil, dostanem akreditačný preukaz, stužku na krk, zoznam projekcií, na ktoré ma moja akreditácia oprávňuje - a to je všetko. Pravdaže, tomu predchádza viacero úkonov: poslať výstrižky s uverejnenými článkami (čo najskôr po skončení festivalu), vyplniť akreditačný formulár (zvyčajne v novembri). A čakať na potvrdenie. Alebo na telefonát z Berlína, že im čosi nie je jasné, alebo niečo treba doplniť.

Tohto roku po prvý raz na Berlinale nie sú pre novinárov priečinky - press boxy. Všetky materiály, fotografie, presskity i tlačové správy sú na webe. A prístup na web je prostredníctvom wi-fi hotspotov vo festivalovom areáli pre novinárov po prvý raz zdarma. (Ešte keby tak bol internet zdarma aj v berlínskych hoteloch, a nie za 10 eur na hodinu...) Mailami dostávam aj pozvánky na párty, koktaily a prezentácie. Aj od Slovenského filmového ústavu, karlovarského festivalu či iných podujatí a ustanovizní. O niektorých som ešte ani nepočul, o to srdečnejšie ma pozývajú. Len Artfilm, pre ktorý som zopár rokov pracoval, na mňa zabudol. Ako vždy, odkedy preň nepracujem. Niet nad závan nefalšovanej, úprimnej domoviny v ďalekom svete!

V tlačenej podobe je novinárom k dispozícii univerzálny program celého festivalu, určený aj pre bežnú platiacu verejnosť, lenže ja sa viac spolieham na internet, kde si môžem vyselektovať všetky aktuálne novinárske premietania aj so všemožnými údajmi z katalógu, termínmi repríz a podobne. Najmä v podobe pre mobilné telefóny je táto fičúra skutočne fičúrska. Umožňuje mi zostaviť si podrobný osobný program na celý pobyt, vrátane upozornení na časové kolízie a začiatky predstavení.

V prízemí Berlinalepalastu si na základe akreditačného preukazu vyberiem festivalový katalóg a frajerskú tašku na plece. Je to od festivalu osvedčený spoločenský ťah: všetci novinári chodia s navlas rovnakými taškami, takže dochádza k zábavným omylom a nečakaným stretnutiam či zoznámeniam. Staromilci si v prízemí Berlinalepalastu môžu zaobstarať aj papierové presskity a cédéčka s obrázkami, ale komu by sa s tým chcelo ťahať domov, keď všetko je na webe? Podstatnejšie je, že sú tu k dispozícii festivalové denníky (vychádza ich každý deň štvoro), ale aj bežné nemecké noviny a časopisy.

Postupimskému námestiu dominuje Berlinalepalast, ale na okolí sú i festivalové kiná - multiplexy CinemaxX a Cinestar. Občas z nostalgie skočím aj na večerné premietania v Zoopalaste, v centre niekdajšieho Západného Berlína. Uvádzači nás púšťajú do sál spravidla pol hodiny pred začiatkom predstavenia. Zdá sa vám to veľa? Nuž, novinári pracujú aj keď nepracujú. Aj tento textík vznikal počas čakania na film, v kinosále 9 multiplexu CinemaxX. Ostatní si zatiaľ píšu poznámky, telefonujú, kŕmia sa alebo len tak nezáväzne debatujú. Prípadne driemu. Podaktorí aj počas predstavení. (Však, Štefan?)

Uplynuli už hádam štyri roky odvtedy, ako sa mi naposledy stalo, že som sa v Berlíne nedostal na novinársku projekciu, lebo sála bola plná. Zato som sa tohto roku nedostal na tlačovú konferenciu k filmu Martina Scorseseho Shutter Island. Aj keď som z kinosály uháňal ako divý ešte počas záverečných titulkov, neskoro. Bolo plno. Na tlačovke potom boli ľudia, ktorí nevideli film – a nemali sa teda čo pýtať. Hlavne, že videli Piercea Brosnana a Leonarda DiCapria naživo! (Lea som tu prvý raz zažil pred mnohými rokmi, na tlačovke k filmu What‘s Eating Gilbert Grape – a potom ešte zopár ráz, naposledy s filmom Pláž. Aj s Brosnanom som mal tú česť, dokonca i so Scorsesem, keď tu predvlani uvádzal svoj koncertný film s The Rolling Stones. No i tak by som rád počul ich odpovede na relevantné otázky k novému filmu.) Tlačové konferencie síce prenáša miestny video okruh na viacero obrovských či celkom bežných obrazoviek, ale je to rovnaký zážitok, ako sedieť doma v Bratislave a pozerať sa na telku.

A ak náhodou nie je čo robiť a do začiatku ďalšieho premietania zostáva kus času, Postupimské námestie je plné kaviarní, reštaurácií, bufetov, obchodných domov, ale i prechádzkových trás, takže nuda tu celkom určite nehrozí. Najmä ak je centrum Berlína zasypané neodhrnutým a na kosť zmrznutým snehom, ako tohto roku. Účastníci festivalu padali a lámali si ruky-nohy jedna radosť.

Tiež nič nového. Je predsa dávno známou pravdou, že filmový novinár sa najbezpečnejšie cíti v kinosále.

Len ako to teraz vydržím do budúceho ročníka?!

Share/Save/Bookmark