ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

BERLINALE: Metropolis, Čang I-mou a české hviezdy

60_IFB_Plakat_web_425px_Popup1Na 60. MFF v Berlíne sa ústredná súťaž prehupla do druhej polovice bez toho, aby priniesla nesporného kandidáta na niektorú z cien. Naplno sa rozbehol Talent Campus, kde profesionáli zvučných mien vedú tvorivé dielne s mladými talentovanými filmármi, ale aj hudobníkmi a novinármi. Začala sa aj Shooting Stars, tradičná sprievodná prehliadka najnádejnejších európskych filmových hviezd.

Druhá resuscitácia Metropolis

Ten, kto sleduje berlínsky filmový festival pozornejšie, vie, že zrekonštruovanú a zreštaurovanú verziu Metropolis Fritza Langa tu uviedli už v roku 2001 - a s triumfálnymi vyhláseniami, že ide o najvernejšiu podobu klasického diela nemého filmu z roku 1927. Tohto roku Berlinale uviedlo Metropolis znova - a znova s tvrdením, že presne takto si Fritz Lang svoj film predstavoval. Lang už, bohužiaľ, nežije, takže niet toho, kto by posúdil, nakoľko sa dielo podarilo. Pravdou však je, že Metropolis teraz na Berlinale uviedli v pôvodnej metráži.
Pred deviatimi rokmi ešte filmoví historici považovali celých 30 minút z filmu za navždy stratených. Veľkolepé dielo totiž predbehlo dobu. V roku 1927 kritika (i cenzúra) hodnotili scenár Langovej manželky They von Harbou ako jednak príliš slabý a na druhej strane nepatrične vyzývajúci k revolučným spoločenským zmenám. Kritici odsudzovali zlé herecké výkony. Nikto si nevšímal stavby, kostýmy, rekvizity, triky, nikto neposudzoval obraz. (Nepripomína vám to výčitky dnešných kritikov voči Avatarovi Jamesa Camerona?)metropolis
Metropolis mal pôvodne 4189 metrov, ale nemecké filmové ateliéry UFA ho po počiatočnom neúspechu zostrihali na 3241 metrov. (O vyše pol storočia neskôr United Artists spravili ten istý barbarský zločin fenomenálnej Nebeskej bráne Michaela Cimina.) V Británii cenzori a distributéri film úplne prestrihali. Ak teda otec vedeckej fantastiky H. G. Wells dielo Fritza Langa zhodnotil ako “načisto hlúpy film”, nebola to Langova chyba. Podobný osud postihol Metropolis aj v USA. Na svete sa v archívoch zachovalo nemálo kópií, ale žiadna nebola kompletná. Preto v roku 2001 mohli reštaurátori s čistým svedomím skonštatovať, že robili, čo mohli. O sedem rokov neskôr sa však v argentínskom Buenos Aires našla 16 mm kópia, obsahujúca aj oných 30 stratených minút. Takže po reštaurovaní bolo možné dielo doplniť, presne podľa zachovaných poznámok režiséra.
Dvanásteho februára 2010 teda v berlínskom Friedrichstadtpalaste a prostredníctvom videoprojekcie aj na veľkom plátne, inštalovanom na Brandenburskej bráne, vďaka Muranouovej nadácii z Wiesbadenu, televíziám Arte a ZDF, Nemeckej Kinematéke a Múzea filmu z Buenos Aires ožila geniálna vízia spred 83 rokov. Nielen po stránke obrazovej, ale vrátane pôvodnej živej scénickej hudby, ktorú skomponoval roku 1927 Gottfried Huppertz. Kde inde sa mal tento sviatok udiať, ak nie na berlínskom filmovom festivale?

Čang Ji-mou sa zaradil k Polanskému a Scorsesemu. Bohužiaľ...

Tretím z filmových klasikov a velikánov, ktorí na tohtoročnom Berlinale prekvapili nevážnou, vyložene komerčnou či prostou plytkou zábavou, sa po Romanovi Polanskom a Martinovi Scorsesem stal čínsky režisér Čang I-mou, v našich končinách známy najmä v anglosaskej transkripcii ako Zhang Yimou. Jeho súťažná snímka San qiang pai an jing qi (Žena, pištoľ a rezancová polievka) je totiž viac než bizarná. Jedná sa o čínsku prerábku pôvodne amerického filmu bratov Ethana a Joela Coenovcov Blood Simple. A režisér si od Američanov nepožičal len príbeh, ale aj ich osobitú poetiku a svojrázny drsný, čierny, cynický, suchý, absurdný san_qianghumor. Čo v spojení s obrazom, ktorý si čo do monumentálnosti, štylizácie a farebných korekcií nezadá s čínskymi historickými veľkofilmami, vytvára skutočne veľmi zvláštny efekt. Typický Coenovský príbeh o smiešnych neschopných zloduchoch a spleti neuveriteľných náhod režisér situoval do pozdného čínskeho stredoveku. Cisárska polícia jazdí na koňoch, ale má modré uniformy. Jej píšťaly a hrkálky vydávajú pri jazde ten istý zvuk, ako sirény amerických policajných áut. Sú to policajti rovnako rafinovane hlúpi aj neschopní a zároveň schopní všetkého - ako u Coenovcov. Lenže bez Coenovského čara, studení, suchí, absurdní, ako vlastne celé dielo. Ak chcel režisér vôbec niečo povedať, tak možno len práve tým drzým remakom, lebo príbeh samotný, hoci pre znalca kinematografie možno vtipný a zábavný, nenesie vôbec žiadne posolstvo ani idey.
Aj to je majstrovstvo - svojho druhu.

Banksy rulez!

Hoci v hlavnej festivalovej prehliadke tohto roku chýba animovaný film, Berlín beztak dokazuje, že sa nebojí búrať hranice. Medzi 26 filmami ústrednej sekcie si našiel miesto i celovečerný pseudodokument kontroverzného britského výtvarníka z Bristolu, známeho autora graffiti a pouličných inštalácií, vystupujúceho pod exitpseudonymom Banksy. Jeho diela “zdobia” aj múry New Yorku, Los Angeles, hurikánom zničený New Orleans, ale i zlopovestný múr, oddeľujúci Izrael od Palestíny. Bez toho, aby odhalil svoju totožnosť, uviedol v Berlíne celovečernú fikciu Exit Through The Gift Shop (Východ cez predajňu suvenírov) o francúzskom obchodníkovi s odevmi z Los Angeles, ktorý podľahol vášni zaznamenávať videokamerou každú minútu svojho života. Keď sa dostal do prostredia tvorcov graffitti a street artu, začal dokumentovať ich riskantnú adrenalínovú tvorbu. Napokon sa rozhodol získané poznatky speňažiť a celkom bez nadania sa vďaka skvelej reklame a marketingu stal najúspešnejším street artistom všetkých čias.
Film je divoký, bláznivý a drsný, ale úprimný. Banksy, ktorý sám z pouličného umelca postúpil do kategŕie umelcov, vystavujúcich v popredných galériách a tvoriacich obaly na albumy najznámejších skupín, sa netají sebairóniou a sympatickým nadhľadom. Pre svoj film použil stovky záznamov “tvorby” a “inštalácie” diel rôznych autorov na celom svete.

Všetko po starom?

Rumunskí filmári pokračujú v tradícii rumunského neorealizmu. Aj keď súťažná snímka Eu cand vreau sa fluier, fluier (Keď sa mi chce pískať, pískam) debutujúceho režiséra Florina Serbana nedosahuje kvality diel známych rumunských tvorcov, je formálne zaujímavou a obsahovo silnou úprimnou výpoveďou.
Rakúski filmári pokračujú v tradícii psychologických kriminálnych drám. Opäť, pre veľký úspech, s témou bankových lúpeží a opäť podľa skutočných udalostí. Der räuber (Lupič) rauberrežiséra Benjamina Heisenberga o špičkovom maratónskom bežcovi však, na rozdiel od mnohých predchádzajúcich rakúskych kriminálnych drám, načisto ignoruje otázku morálky, ako keby nespútateľný slobodný duch stál nad mravnosťou - čo mne osobne evokuje pochmúrnu nacistickú tézu nadčloveka, oslobodeného od “chiméry svedomia”.
Škandinávski filmári pokračujú v tradícii bizarných sociálno-kritických tragikomédií v štýle Akiho Kaurismäkiho. Presvedčil nás o tom Nór Hans Petter Moland v súťažnej kriminálnej komédii En ganske snill mann (Celkom citlivý chlap), kde Stellan Skarsgaard hrá zločinca, ktorý sa po dvanástich rokoch, odsedených za vraždu, vracia na slobodu a hľadá svoje miesto v zmenenom svete. Pravda, Moland neštylizuje skutočnosť tak veľmi ako Kaurismäki, ale jeho film je originálny, hravý, zábavný a právom zožal mohutný potlesk. Čo sa, žiaľ, nedá povedať o publikom nepochopenej a nedocenenej dráme známeho Dána Thomasa Vinterberga Submarino, mapujúcej smutné životy synov notorickej alkoholičky v krajine s najvyšším “koeficientom šťastia” na svete. Mimochodom, názov je výrazom označujúcim obľúbenú vypočúvaciu metódu tajných služieb USA, tzv. simulované topenie.

...a napokon Shooting Stars

Do akcie, propagujúcej na Berlinale pod hlavičkou Shooting Stars nádejné filmové hviezdy, sa tohto roku zaradili Zrinka Cvitešič z Chorvátska, Anais Demoustier z Francúzska, Kryštof Hádek z Českej republiky, Piha Vitala z Fínska, Michele Riondino z Talianska, Anders Baasmo Christiansen z Nórska, Agata Buzek z Poľska, Dragos Bucur z Rumunska, Lotte Verbeek z Holandska a Edward Hogg z Veľkej Británie. Ceny filmových štúdií v Babelsbergu im spolu s festivalovým prezidentom Dieterom Kosslickom odovzdávala európska hviezda z Čiech, sama niekdajšia Shooting Star - Aňa Geislerová.
Foto: Berlinale
Share/Save/Bookmark