Kawasakiho ruža je origami, najzložitejšia japonská papierová skladačka. Kawasakiho ruža je obraz, ktorý namaľuje japonský výtvarník, keď sa v ňom konečne odblokuje rodinnou tragédiou spôsobená neschopnosť tvoriť. Kawasakiho ruža je názov najnovšieho celovečerného hraného filmu úspešného českého režiséra strednej generácie Jana Hřebejka (1967) a je to aj metafora pre komplikované skladanie príbehu zo spomienok jeho účastníkov, ktoré je jeho hlavnou témou.

Jan Hřebejk doteraz nakrútil desať filmov. Už ten prvý, Šakalí léta (1993), upozornil, že do českej kinematografie pribudol svieži talent so schopnosťou príťažlivo vyrozprávať príbeh, starostlivo si vybrať hercov a dobre ich režijne viesť. Humor jeho diela bol bonusom navyše. Film okamžite zabodoval u divákov i kritiky a takáto situácia sa ešte niekoľkokrát zopakovala. S pribúdajúcimi snímkami (Pelíšky, 1998, Musíme si pomáhat, 2000, Pupendo, 2003, Horem pádem, 2004, Kráska v nesnázích, 2006, Medvídek, 2007, U mě dobrý, 2008, Nestyda, 2008) však popri množstve spokojných divákov narastal aj počet kritických hlasov. Upozorňovali na to, že Hřebejk má stále istú úroveň, ale v niektorých, najmä neskorších dielach, tvorivosť nahradila rutina, analýzu zobrazovaných javov kĺzanie po ich povrchu, efektívnosť použitých prostriedkov sa občas zmenila na samoúčel. Aj preto sa tak netrpezlivo čakalo na jeho nový opus – film Kawasakiho ruže (2009). Hřebejk, ktorý už po deviaty raz spolupracoval so svojím dvorným scenáristom Petrom Jarchovským, tentoraz príjemne prekvapil.

Vybral si neľahkú tému, ktorá sa doteraz pretriasala najmä na stránkach tlače a v televíznych publicistických reláciách, hojne predovšetkým u našich západných susedov, občas sa objavila, zväčša okrajovo, aj v dramatických žánroch. Je to spolupráca so Štátnou tajnou bezpečnosťou minulého režimu v našom, vtedy ešte spoločnom štáte. Pozornosť čitateľov a divákov pritiahla najmä vtedy, keď bol na základe dokumentov z takejto spolupráce obvinený verejne známy človek. Takýmto je aj hlavný protagonista filmu, bývalý disident, dnes uznávaný psychiater, „mravný imperatív doby“, ktorý má byť za svoju odbojnú činnosť vyznamenaný. Pri tejto príležitosti televízia nakrúca o ňom dokument, ktorý je – ako to už býva – typickou zmesou rozhovorov s laureátom a jeho blízkymi, záberov z práce i súkromia. Nový moment do tejto rutiny vnesie profesorov zakomplexovaný zať („znovuobjavený“ výrazný slovenský herec Milan Mikulčík), žiarliaci na úspechy svojho nemilovaného svokra, ktorý odhalí, že laureátova minulosť nie je taká čistá, ako sa zdá, a kalí ju práve zrealizovaný zmluvný kontakt s „tajnými“. Ukáže sa, že táto spolupráca, motivovaná osobnými záujmami profesora, výrazne zasiahla do života niekoľkých ľudí a navždy ho zmenila. Priam detektívne pátranie po tom, ako to vlastne bolo, tvorí asi dve tretiny filmu. (Prvá tretina mapuje napäté vzťahy v rodine, zaťov mimomanželský milenecký pomer a idylu medzi jeho svokrovcami. Úsmevnú stránku vnáša do filmu stretnutie mladého manželského trojuholníka, kde sa po prvýkrát objavuje téma odpustenia za hriech, pravda, v intenciách naivnej „anjelskej terapie“.) Pri tomto pátraní sa možno spoliehať predovšetkým na pamäť jednotlivých účastníkov drámy a tá nie je vždy spoľahlivá. Jednu a tú istú situáciu vidí každý zo svojho hľadiska, a tak dotknúť sa pravdy v tejto mixáži vedomých či podvedomých omylov nie je jednoduché.

Psychiater Pavel Josek, zaoberajúci sa vo svojom profesionálnom živote práve pamäťou a jej chorobami, v tlmene emotívnom podaní Martina Hubu je inteligentný, zrejme introvertný človek, ktorý si svoju vinu nesie v sebe po celý život. Prvý raz presiakne tento hnisajúci vred na povrch v rozhovore s vnučkou, keď ju starý otec hreší za malichernú krádež v samoobsluhe a rozhovorí sa o vnútorných pocitoch človeka, ktorý urobil nenapraviteľnú chybu. Vtedy však hovorí všeobecne a je otázkou času, kedy nájde v sebe silu a odvahu na verejnú spoveď. Zdá sa, že presvedčivejšie ako on sám vypovedajú zaňho verše Jana Skácela. Jeho blízki reagujú na objavenie „mŕtvoly v skrini“ každý po svojom. Manželka (presvedčivá Daniela Kolářová) mu bezvýhradne verí, lebo ho neposudzuje podľa dávneho morálneho zlyhania, ale podľa skutkov ďalšieho života, kde sa misky váh prekláňajú na pozitívnu stranu. Vnučka vie o minulosti pramálo, a preto sa jednoznačne nevyjadruje. Odhalenie najsilnejšie zasiahne dcéru (skvelá Lenka Vlasáková), ktorá vždy videla v otcovi nedostižný vzor, a preto sa jej zrúti svet. Psychicky drastická je scéna hádky matky s dcérou, v ktorej sa prejavia dva diametrálne odlišné prístupy k minulosti. Nejednoznačný je postoj sochára Bořka (autenticky ho stvárnil v zahraničí žijúci český fotograf Antonín Kratochvíl), ktorý sa po nútenej emigrácii usadil vo švédskom Göteborgu a žije si tu spokojným bohémskym životom. Tiene minulosti však celkom nezmizli a zdá sa, že jeho hlavným postojom k udavačovi je pohŕdanie.

Tvorcovia filmu nikoho neodsudzujú, ani neospravedlňujú, iba skladajú bolestnú mozaiku minulých udalostí, pravda, z pohľadu prítomnosti. V diele nie sú žiadne retrospektívy a už vôbec nie surové naturalistické scény, iba slovne sa zaznamenáva istý druh tyranského správania vyšetrovateľov pri výsluchu. Hřebejk aj pri tejto téme zostáva svojský, neženie konflikty na ostrie noža, skôr svojou prirodzenou láskavosťou obrusuje tvrdé hrany reality. Snaží sa ukázať, že ľudia nie sú nikdy čierno-bieli, že život je oveľa komplikovanejší, ako sa môže zdať na prvý pohľad. Necháva na divákovi, aby si sám urobil názor, ktorý bude zrejme závisieť od jeho vlastných zážitkov a skúseností. Nie je vylúčené, že pocíti až takmer súcit s niekdajším spolupracovníkom ŠtB, ktorý na oslavách svojho ocenenia, pripomínajúcich skôr kar, sedí ako zbitý pes, počúvajúc Bořkove kruté synonymá o svojom charaktere. Aký to rozdiel proti vyšetrovateľovi Kafkovi (v interpretácii netradične obsadeného Ladislava Chudíka), oslavujúcemu v kruhu rozvetvenej rodiny životné jubileum! A práve on, tento na pohľad sympatický starec s chladnými očami a prenikavým intelektom je stelesnením zla, ktoré tak dramaticky ovplyvnilo životy mnohých ľudí. V jeho rozhovore pre televíziu niet najmenšieho náznaku sebareflexie, iba uspokojenie z vynikajúco odvedenej práce, ktorej obludnú mašinériu objasňuje vecne a logicky, sledovaný obdivným manželkiným pohľadom. Tu je, podľa môjho názoru, vrchol filmu a kľúč k rozlúšteniu jeho posolstva.

Kawasakiho ruža má podtitul „príbeh o láske, zrade, pokání a odpustení“, ktorý ju presne charakterizuje. Vďaka majstrovstvu tvorcov nevnímame tieto životné hodnoty vo vypreparovanej forme, ale ako neoddeliteľnú súčasť živého, boľavého, znepokojujúceho filmového rozprávania. Nie všetko je v ňom bezchybné, ale drobné detaily (napríklad vzhľadom na hlavnú tému pridlhá predohra, neodôvodnené vytratenie sa zaťa z príbehu, zbytočne dlhá úvodná reč na odovzdávaní ceny profesorovi) nič nemenia na konštatovaní, že Hřebejk pridal do svojej filmografie nový, vážny a spoločensky dôležitý tón.

Kawasakiho ruža (Kawasakiho růže), ČR 2009
Scenár: Petr Jarchovský
Réžia: Jan Hřebejk
Kamera: Martin Šácha
Strih: Vladimír Barák
Hudba: Aleš Březina
Produkcia: Rudolf Biermann a Tomáš Hoffman
Hrajú: Martin Huba, Milan Mikulčík, Ladislav Chudík, Daniela Kolářová, Lenka Vlasáková, Petra Hřebíčková, Antonín Kratochvíl, Martin Schulz, Anna Šimonová, Ladislav Smoček a ďalší
Foto: Garfield film