ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Berlín je (už opäť) o ženách

Ze schrankyKaždý filmový festival má svoju ústrednú tému. Niekedy ju neurčuje dramaturgia, zámerný výber filmov, ale ťažisková téma vyplynie z filmov mimovoľne, ako obrazy z podvedomia prenikajú do snov. 66. medzinárodnému filmovému festivalu v Berlíne nedominujú imigranti ani teroristi, globálne otepľovanie ani dozvuky krízy. Ťažiskom tohtoročného Berlinale sú ženy. Do istej miery ich symbolizuje aj predsedníčka medzinárodnej poroty Meryl Streepová, ktorá sa po festivale pohybuje celkom prirodzene a skromne, takže už viackrát sa stalo, že na predstaveniach súťažných filmov sedela v rade pred nami alebo tesne za nami. To však, samozrejme, nie je hlavný dôvod. Sú ním filmy.

l avenirUž prvý súťažný film, ktorý sme po príchode na festival videli – L'avenir v réžii francúzskej herečky, scenársitky a režisérky Mie Hansen-Løve (nar. 1981) – bol o profesorke filozofie Natalie (Isabelle Huppertová), ktorá prekonáva krízu spojenú s dospelosťou detí a odchodom manžela k mladej milenke. Jemný, subtílny film o žene, ktorá hľadá, odkiaľ by mohla čerpať silu, duševnú rovnováhu a dôstojnosť, trpí istou rozvláčnosťou, ktorá predstavuje hrdinkine tápanie a rozpaky, prázdnotu a nerozhodnosť, ktoré nahradili niekdajšiu činorodosť a sebaistotu.

mahana 1Nasledovala novozélandská dráma režiséra Lee Tamahoriho Mahana. Príbeh znepriatelených rodov ôpvodných novozélandských maorských obyvateľov, farmárov a chovateľov oviec, sa odohráva pred pol storočím a hoci hlavnou postavou je krutý panovačný patriarcha rodu Mahanovcov Tamihana, v skutočnosti sa všetko točí okolo ženy, ktorú kedysi uniesol, znásilnil a prinútil stať sa jeho manželkou. Práve to sa stalo príčinou nenávisti s rodom Poatovcov, do ktorého sa pôvodne mala vydať. Až keď vek a choroba pripravia Tamihanu o silu – a najmä po jeho smrti – sa veci začnú pomaly, dramaticky dávať do poriadku. Tamahori sa vrátil na rodný Zéland po mnohých rokoch úspešného pôsobenia v Hollywoode, no hoci jeho film, uvádzaný v hlavnej festivalovej prehliadke mimo súťaž, je dobre obsadený a vizuálne pútavý, rozprávanie sa veľmi nelíši od tuctových televíznych noviel.

ja olga hepnarovaŠtúdiou neobyčajnej ženy je aj otvárací film prehliadky Panorama Já, Olga Hepnarová, česko-poľsko-slovenská koprodukcia o mladej žene, ktorá sa cítila tak veľmi vylúčená zo spoločnosti, až sa rozhodla pomstiť masovou vraždou. Publikum odmenilo tvorcov existenciálnej drámy úprimným potleskom a ako je v Panoráme zvykom, priamo v kinosále diskutovalo s debutujúcimi autormi Tomášom Weinrebom, Petrovi Kazdovi a predstaviteľkou titulnej postavy, poľskou herečkou Michalinou Olszańskou. Pozitívnych recenzií sa film dočkal aj vo festivalových denníkoch. O cenách prehliadky Panorama rozhoduje hlasovaním publikum, no film ašpiruje aj na cenu za najlepší debut. Napriek tomu, že autori sú dokumentaristi, ich dramatická psychologická „prípadová štúdia“ vykorenenej mladej ženy pracuje najmä s pocitmi, i keď sa vyhýba jednoznačnému hodnoteniu. Rozvoľnená narácia a čiernobiely obraz s prevahou dažďa, hmly či mrholenia, núti diváka interpretovať film po svojom. Slovensko vo filme herecky zviditeľňujú Juraj Nvota a Ivan Palúch.

24 wochenNemenšiu pozornosť prilákala nemecká dráma 24 wochen (24 týždňov), tiež autorský projekt scenáristky a režisérky Anny Zohry Berrachedovej z východonemeckého Erfurtu. Populárna nemecká herečka Julia Jentsch stvárňuje populárnu televíznu kabaretiérku Astrid, ktorá sa v pokročilom štádiu tehotenstva dozvie, že dieťa bude s najväčšou pravdepodobnosťou postihnuté Downovým syndrómom a s ťažko poškodeným srdcom. Film zobrazuje nielen jej neľahké rozhodovanie, sťažené pozornosťou médií, ale i samotnú prípravu a priebeh prerušenia tehotenstva v 24 týždni. Postavy viacerých odborníkov obsadili skutoční špecialisti z odboru psychológie a medicíny. Filmová Astrid, na rozdiel od Olgy Hepnarovej, nečelí justícii ani trestu smrti, ale musí sa naučiť so svojím rozhodnutím žiť. Ani v tomto prípade sa autorka neprikláňa na žiadnu stranu – pro life ani pro choice. Len s odzbrojujúcou úprimnosťou a otvorenosťou zobrazuje situáciu, charaktery, vzťahy a najmä ťarchu rozhodovania. Prirodzene, že okrem nadšeného potlesku vyvolala aj búrlivé výmeny názorov.

smrt u sarajevu 1Súčasné ženy postavil do centra svojho nového filmu Smrt u Sarajevu (Smrť v Sarajeve)  aj bosniansky filmár Danis Tanović (Oscar 2002 za Zem nikoho), ktorý sa na berlínsky festival vrátil tri roky po Strieborným medveďom ocenenej dráme Epizóda zo života zberača železa. V najlepšom sarajevskom hoteli Europa 28. júna 2014 sa konajú oslavy storočnice atentátu na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda. Jeden z jej hostí je potomok rodiny Principovcov, pokrstený na počesť slávneho predka tiež Gavrilo. Z diskusie vyplývajú otázky ako Dokázal by dnes rozpútať nepremyslený čin mladého idealistu svetovú vojnu? Nezanikol by v prúde senzačnejších správ? Koho by si dnes Gavrilo Princip vybral za obeť? A nestal by sa obeťou on sám? Krásna recepčná Lamija musí voliť medzi lojálnosťou k riaditeľovi hotela a vlastnou matkou. Tá, ako zamestnankyňa v hotelovej práčovi práve v deň, keď sa na hotel upiera záujem médií, vedie štrajk nespokojných zamestnancov, ktorí už celé mesiace nedostali plat. V podzemnom nočnom hotelovom klube však vedie striptízový bar, bordel a kasíno miestna mafia – a tá sa so štrajkom nechce zmieriť.

chi raqNesúťažná snímka Chi-raq hrdého afroamerického scenáristu, režiséra a producenta Spika Lee do černošskej komunity súčasného Chicaga preniesla príbeh Aristofanovej Lysistraty o ženách, ktoré odmietnu mužom zo znepriatelených gangov sex, kým nenastane mier. Lokálna záležitosť pod heslom No peace – no pussy! prerastie do celoamerického a globálneho fenoménu. Názov filmu pramení z faktu, že v Chicagu za posledných pätnásť rokov pri násilných stretoch zahynulo viac Američanov ako v Afganistane a Iraku dohromady – 7 356. Gangstra a rappera Chi-raqa stvárnil manžel speváčky Mariah Carreyovej, herec a rapper Nick Cannon, jeho milú Lysistratu Teyonah Parrisová, rozprávača Dolmedesa Samuel L. Jackson, vdovu Helenu Angela Bassettová, gangstra Cyclopsa Wesley Snipes a kňaza Corridana John Cusack. Aristofanes s podobou gangsta hip-hopu je veľmi svojrázna záležitosť. Aj ostrieľané festivalové publikum priviedla do takých rozprakov, že sa zmohlo len na nepresvedčivý vlažný potlesk.

nikdy nejsme samiNa 66. Berlinale sa predstavila i druhá z troch tohtoročných českých festivalových snímok – trpká dráma Petra Václava Nikdy nejsme sami. V skupinovom portréte susedov z uniformnej bezmennej obce pri rušnej hlučnej ceste kdesi na periférii opäť účinkujú Václavovi obľúbení herci Lenka Vlasáková, Karel Roden, Klaudia Dudová a Miroslav Hanuš. Paralelne sa odvíjajú a navzájom ovplyvňujú príbehy paranoidného strážcu z väznice, ktorý je presvedčený, že ho chcú zabiť, jeho suseda – slabošského hypochondra, ktorého živí manželka – predavačka v obchode s rozličným tovarom, beznádejne zaľúbená do rómskeho pasáka z miestneho bordelu, nešťastne zamilovaného do mladej prostitútky, ktorá chce byť blízko  väzneného manžela. Nšeťastné ženy, schopné obetovať svojej láske čokoľvek, sú protikladmi slabošských, hlúpych, násilníckych mžuov. Vzťahy i príbehy ešte viac zamotávajú deti, ktoré nie sú ani nevinné, ani milé, ani požehnanie pre svojich rodičov a celý svet. Václav totiž zobrazuje Česko špinavé, preplnené zlobou, strachom, nenávisťou, všeobecnou nedôverou, prelezené násilím, rasizmom, xenofóbiou, postihnuté stratou nádeje a odhodlania usilovať sa o zmenu. Hoci vo filme nie je núdza o čierny humor, veci sa neustále menia k horšiemu až ku konečnej katastrofe. Ako v diskusii po vypredanom predstavení v kine Arsenal povedal scenárista a režisér, nešlo mu len o zobrazenie Česka. Podobne podľa neho žijú, rozmýšľajú a správajú sa k sebe ľudia kdekoľvek v súčasnej Európe. Priznal, že mnohé nechal zámerne nezreteľné, nejasné a nedopovedané. Aj vysvetlenie, prečo sú niektoré zábery čiernobiele a iné farebné, musí každý divák hľadať sám.

kollektivet 1Spoluzakladateľ Dogmy-95, dánsky scenárista a režisér Thomas Vinterberg (Rodinná oslava, Submarino, Hon) do hlavnej súťaže prispel drámou s komediálnymi momentmi Kollektivet (Spoločenstvo) zo 70. rokov. Vysokoškolský učiteľ architektúry Erik s manželkou – televíznou hlásateľkou Annou (Trine Dyrholmová) a štrnásťročnou dcérou Rejou zdedia vilu v Kodani. Pretože pre troch by bola priveľká, rozhodnú sa prizvať na spoločný život viacerých priateľov a známych. Nie je to spolužitie utopické, ale drobné nezhody sa im darí preklenúť. Až kým sa Erik nezaľúbi do študentky Emmy a nepozve ju bývať vo vile spolu s ostatnými. Anna sa s tým však nedokáže zmieriť, nevie žiť podľa voľných zásad spoločenstva, ktoré sama spoluvytvárala a napokon sa práve to stane zdrojom jej odlúčenia. Vinterberg podrobne študuje charaktery žien rôznych typov i rozličného veku. Nehrá sa na šťastné konce ani na pravdu a lásku, ktoré by mali podľa podaktorých víťaziť nad lžou a nenávisťou. Ukazuje život taký, aký je: aj tie najlepšie úmysly a odhodlanie uskutočniť utopické predstavy o spoločnom živote plnom empatie, sa končia krutosťou, bezohľadnosťou a utrpením.

Share/Save/Bookmark