ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Prečo kladú novinári na tlačových konferenciách Berlinale také hlúpe otázky?

KeyVisual mit Rahmen IMG 367xVARMedzinárodný filmový festival v Berlíne vznikol pred 64 rokmi z americkej iniciatívy ako jedna z foriem denacifikácie a pomoci novému, povojnovému Nemecku. Čoskoro sa hlavnou úlohou festivalu stalo budovanie mostov medzi Východom a Západom. Po páde sovietskeho bloku Berlinale úspešne preplávalo do nového milénia, rok od roku väčšie, so stúpajúcou návštevnosťou kritikov, novinárov, obchodníkov, distributérov i filmových hviezd. A najmä laického platiaceho publika. Čo do počtu obyčajných neakreditovaných divákov nemá dnes berlínsky festival vo svete obdobu.

Zmeny obsahu a orientácie si vynucovali i ďalšie premeny. Ešte nazačiatku 90. rokov bolo festivalovým centrom kino Zoo Palast v západnej časti mesta. Máme v živej pamäti húfy novinárov, ktoré sa po skončení premietania vydávali na zhruba kilometrový šprint do hotela kde sa konali tlačové konferencie a po ich skončení zasa uháňali opačným smerom, aby stihli začiatok ďalšieho predstavenia. Situáciu upokojoval dlhoročný riaditeľ festivalu Moritz de Hadeln. Aj keď sa celá novinárska časť festivalu vrátane premietaní, zázemia i tlačových konferencií načas presťahovala do Domu svetovej kultúry uprostred Tiergarten, sľuboval, že na novobudovanom mestskom centre v okolí Postupimského námestia nájde Berlinale vhodný, dôstojný a optimálny domov.

Festivalový palác – Berlinalepalast na námestí Marlene Dietrichovej – je dielom architekta Renza Piana. Otvorili ho v roku 1999 a s 1 800 miestami patrí k najväčším nemeckým divadlám. Príležitostne sa v ňom konajú koncerty a hrávajú muzikály. V časti suterénnych priestorov počas festivalu ponúka zázemie pre novinárov. Akreditačný servis, pokladnice v ktorých si akreditovaní novinári môžu vyberať vstupenky do ďalších festivalových kín a aj sála na tlačové konferencie sú však v neďalekom hoteli Hyatt.

Festivalový palác je síce po architektonickej stránke zaujímavý, nádrže a fontány v jeho okolí efektné, no nenavrhli ho tak, aby umožňoval rýchle presuny veľkého množstva ľudí. Vnútri ani vonku. A už vôbec nikto pri jeho stavbe nesníval, že o pätnásť rokov stúpne počet akreditovaných novinárov na 5 000, takže do sály sa celkom určite nezmestia.

O tom, že niečo nie je v poriadku, tohto roku svedčila nevzhľadná montovaná dvojpodlažná prefabrikátová budova s honosným názvom Audi Berlinale Lounge priamo na námestí pred Berlinalepalastom.

No aj tí, ktorí si odstoja rad a do palácovej sály sa na festivalové premietanie dostanú, ešte nevyhrali. Sú totiž v pasci. Schodištia sú úzke, výťahy malé a pomalé. Za päť či desať minút od skončenia predstavenia po začiatok tlačovej konferencie sa z kinosály do Hyattu dokážu premiestniť len tí najpriebojnejší, ktorí kino opúšťajú dlho pred záverečnými titulkami. Lenže aj oni často zistia, že konferenčná sála je už plná a vstup do nej uzavretý.

Miestnosť v hoteli Hyatt, určená na tlačové konferencie, je totiž oveľa menšia ako konferenčná miestnosť vo festivalovom paláci Cannes a má sotva tretinovú kapacitu v porovnaním s konferenčnou sálou na treťom poschodí benátskeho Casina. Len čo sa zaplní zopár stoviek miest na sedenie, organizátori priestor uzavrú a nikoho doň nepustia. Iba dva televízory pred sálou sprostredkujú dianie vo vnútri. V Cannes i v Benátkach sú obrazoviek desiatky, a často je pohodlnejšie zostať sedieť pred nimi, ako tlačiť sa v konferenčnej sále. V Berlíne sú televízory dva, tesne pred sálou, na mimoriadne frekventovanom mieste, kde už desať-dvadsať stojacich ľudí vyvolá dokonalý chaos.

Výsledkom je, že na tlačové konferencie s hviezdami chodia iní novinári ako na filmy, ku ktorým sa konferencie konajú. Oboje sa stihnúť nedá. Na tlačovkách sedia ľudia, ktorí sa síce dostavili včas, ale film nevideli a netušia, čo by sa mali pýtať. Hlúposťou a odťažitosťou otázok sa tlačové konferencie Berlinale stali povestnými po celom svete. Komické je, ak festivalový personál, ktorý hviezdne tlačové konferencie vedie a situáciu si musí uvedomovať, upozorňuje prítomných novinárov, aby sa pýtali k veci. K akej, keď film nevideli – a tí, čo ho videli, zasa nemajú šancu dostať sa na tlačovku? Pritom priamo v suteréne Berlinalepalastu, hneď vedľa tlačového centra, je nevyužitý veľký priestor, v minulosti dva či tri roky slúžiaci ako reštaurácia...

Ak chce Berlinale ďalej rásť, ak chce byť väčí, ešte väčší, až bude najväčší festival na celom svete, mali by sa organizátori už dnes začať zamýšľať, kde chcú masám akreditovaných novinárov premietať filmy, ako im chcú zabezpečiť transport, presuny a možnosť účasti na tlačových konferenciách. Lebo novinári síce potrebujú festival, ale festival, podporovaný spolkovou republikou, štátom, mestom i súkromníkmi, ešte viac potrebuje publicitu – a teda aj novinárov.

Share/Save/Bookmark