Rakúsko má za sebou kontinuitu výrazných medzinárodných filmových úspechov. A pri ich cieľavedomej a koncepčnej práci môžu pokračovať i naďalej v budúcnosti. Nie je to iba osobnosťou Michaela Hanekeho, ktorý sa plne etabloval na vrcholných poschodiach svetovej kinematografie a z minuloročného Cannes si odniesol opätovne Zlatú palmu víťazstva  za svoj diskutovaný, ale aj polemicky prijímaný film Láska, o naplnenom vzťahu staršej dvojice, ktorých finále života sa končí nielen dramaticky, ale až brutálne drasticky a je neľútostnou metaforou na limity ľudského života.

Dokonca ani Ulricha Seidla, ktorého nekonvenčná filmárska metóda, pohybujúca sa na rozhraní dokumentárneho a hraného filmu, dosahuje mimoriadnu nielen divácku, ale aj odbornú rezonanciu. Jeho voľne previazaná trilógia, na tri zo základných kresťanských atribútov či ideálov, značne problematizuje ironickým, ale autentickým komentovaním i svojskou optikou rozprávania. Raj na svete vlastne neexistuje, vyvodzujeme závery z umierneného skepticizmu autora a sotva ho možno dosiahnuť (na zemi) pre rôzne príčiny a najmä nižšie sociálne skupiny, ale aj ľudské dispozície vôbec. Rovnako je to s láskou, ale aj vierou, dokonca i nádejou, ako tvorca v svojej trilógii obracia tradičné poradie hodnôt. Nemá to však obdobu v svetovej kinematografii, aby všetky tri tituly zaradili postupne premiérovo do súťažných programov najvýznamnejšie európske a svetové festivaly: Paradies: Liebe (Raj: láska) uviedol Cannes, Paradies: Glaube (Raj: viera) Benátky, oba minulý rok a záverečný Paradies: Hoffnung (Raj: nádej) tohtoročné Berlinale. Jubilejné desiate Diagonale 2013 v Grazi, ako minuloročná žatva rakúskej filmovej tvorby, celú trilógiu uviedlo nielen v jednom celovečernom dlhočiznom bloku, ale  ostatný titul s tematizáciou nádeje navyše samostatne. Lenže aj nádej na hlboké vzťahy, opätovanú lásku i prvotnú sexuálnu skúsenosť pre pubertálne dievčatá je ťažko dosiahnuteľná, ak sa bezúspešne boria s nadváhou v akomsi uzavretom tábore proti nadváhe a pokusmi preklenúť generačnú priepasť, ale aj hľadať stratégie svojho šťastia a úspechu. Tradične už porotcovia Diagonale titulom s medzinárodným renomé nedávajú najvyššie ocenenia, a tak aj Paradies získal za pravdepodobne najoriginálnejšiu interpretáciu časti Láska cenu „iba“ za kameru, ktorú tu pomenúvajú možno výstižnejšie „tvorba obrazu“, Wolfgang Thaler a Ed Lachmann aj výtvarné návrhy. A tak pre ďalších vyše 150 titulov filmov, vrátane po dvadsať dlhometrážnych hraných, rovnako aj dokumentárnych, vo všetkých druhoch a žánroch ostával priestor pre ďalšie ocenenia, ktoré nie sú mimoriadne vysoké, ale predsa len povzbudzujúce.

Hoci sa celkove váha záujmu aj u Rakúšanov v produkčnej oblasti presúva od hraných filmov k dokumentárnym, popri ich vyhranenom záujme o experimentálnu a avantgardnú tvorbu, kde si predsa skôr môžu vytvoriť zrovnateľné produkčné medzinárodné podmienky,  pozastavme sa pri víťaznom hranom filme. Opätovne, už po niekoľkýkrát, ho získala medzinárodne menej známa dvojica režisérov a scenáristov Tizza Covi a Rainer Frimmel za titul Der Ganz des Tages (Jas dňa). Film je majstrovsky vybudovanom a zahraným príbehom dvojice mladého herca (Philipp Hochmair) a jeho neznámeho a pôvodne strateného strýka (Walter Saabel), aspoň sa zaň vydáva, a my nie celkom  jasne nevieme rozoznať, či je iba malým ušľachtilým podvodníčkom, ktorý to tak skvele a prirodzene v živote hrá, alebo je to naozaj skutočnosť? Cez spontánne dialógy dvojice, konfrontované početnými dramatickými rolami herca, kde jedna z najdominantnejších je Woyzeck, sa nerozkrýva iba osobitosť ich vzťahu, ale aj otázka vlastnej identity a premeny rolí osobnosti v bežnom živote a umení. V divadelnom prostredí je to bežné a ľahko čitateľné, dobrý a talentovaný herec to zvláda bez problémov, je na to profesionálne dostatočne pripravený, hoci ho to mimoriadne psychicky a fyzicky vyťažuje. Čo však ak v bežnom živote ho prehráva iba „amatér“, ktorý bol síce niekedy cirkusovým klaunom, ale dnes v istej bezmocnosti „bezdomovca“ a zbavený miesta ako „cudzinec“ v Taliansku, hľadá dnes svoju identitu aj v malých ušľachtilých úlohách, ale aj veľkých odvážnych a rizikových skutkoch – do rodiny susedov herca chce ilegálne, cez hranice, previezť vyhostenú ženu prisťahovalca, k malým deťom, ktorým nezištne pomáha a i cez to si kompenzuje absenciu vlastnej rodiny...

Barbara Albertová, režisérka aj scenáristka, v titule Die Lebenden (Žijúci) sa zaradila k filmárom odokrývajúcich rodinné vzťahy, za ktorými sa ukrýva nejaké nepríliš lichotivé tajomstvo. Tentoraz nepriamo šlo aj potemnenú rakúsku minulosť, ktorú o generácii svojich starých rodičov, ale neraz aj priamo  rodičov, sa chcú dozvedieť najmä vnuci. Mimochodom, v čase konania festivalu, boli noviny, aspoň liberálneho Der Standardu plné historicko-politických kritických, ale aj polemických článkov obnažujúcich práve pripomínaný nedobrovoľný anšlus Rakúska Hitlerom do „Veľkonemeckej ríše“ pre sedemdesiatimi piatimi rokmi, kde neboli stavaní iba do role obetí, ale viacerí aj spoluvinníkov pri dobovom rozširovaní ideí a praxe nacizmu. Mladá hrdinka Albertovej filmu je televíznou reportérkou a relatívne cez jednoduchý príbeh a prehľadnú výstavbu filmu smeruje jej úporná snaha spoznať minulosť umierajúceho starého otca, ktorého objavuje na fotografiách v SS uniforme, denníkoch z koncentračného tábora v Osvienčime, kde bol strážcom. A tak sa vydáva na cesty z jej bydliska v Berlíne, cez Viedeň, do Osvienčimu, ale aj Transylvánie, kde siahajú starorodičovské korene, aby uvažovala a dozvedala sa o možnej, až šokujúcej vine a aby v koncepte režisérky varovala pred možným upadnutím každej (nepoučenej) generácie až do rozmeru neľudskosti.

K štýlovo i výpoveďou zaujímavejším hraným titulom patrila aj Soldate Jeanette (Vojačka Jeanette) autorský film Daniela Hoesla, kde portrétuje typ nezávislej, trochu dobrodružnej, ale aj sebahľadajúcej relatívne mladej ženy, s akousi „otrokyňou“ pripútanou v neprimeranom vzťahu k mužovi. Spolu volia úlet do slobody, ktorá ich čaká v neznámej ceste do nedefinovanej budúcnosti, pre prvú je to životným štýlom, druhá na to našla na to len pri nej odvahu. Závažnosťou výpovede nezaostával film pre mládež riešiaci rodinné problémy azylantov, navyše ak sú aj etnicky komplikované príbehom kurdského člena oslobodzovacej armády, ktorý doma zažil väzenie, matky pochádzajúcej zas z tureckého zázemia, videné cez začleňovanie sa detí do stredoeurópskej spoločnosti, kde dlho zostávajú neakceptovanými cudzincami Deine Schőnheit ist nichts wert (Tvoja krása je bezcenná) režiséra a scenáristu Hűsseyina Tabaka.Tínedžerskými problémy sa zaoberali aj ďalšie filmy, napríklad Talea režisérky Kathariny Műcksteinovej, ale pomernou precíznosťou vykreslenia prostredí, ale aj špecifík dievčenského, ale i chlapčenského sveta i prvými pokusmi o nájdenie i opätovanie vzťahu, zaujal viac, rovnako i porotu, hoci so zjednodušeným pointovaním príbehu, krátkometrážny titul Erdbeerland (Krajina jahôd) režiséra Floriana Pochlatku.

Dokumentárne filmy postihujú v oveľa širšom tematickom rozpätí nielen rakúsku lokálnu realitu s prítomnosťou a minulosťou, ale aj rôzne neznáme končiny zeme, kam sa neraz odvážne vypravujú južní susedia. Niekedy to znamená nie vždy dostatočne hlboký prienik najmä do špecifík rôznych vzdialených etník a kultúr, je to skôr akýsi cestopisný zápisník, kde napríklad vo víťaznom, ale pre mňa precenenom dokumente Fahrtwind – Aufzeichnungen einer Reisenden (Vietor na cestách – zápisky cestovateľky) skupiny mladých filmárov okolo režisérky  Bernadetty Weigelovej, porotcovia chceli zrejme vyzdvihnúť ojedinelý pokus o formálne pohrávanie sa so zvukom, svetlom a tieňmi. Ibaže hĺbkou výpovede, ale aj celkovou domyslenou koncepciou dokument, azda až na vykreslenie gruzínskeho prostredia, zaostával napríklad za titulom  1+8 Angeliky Brudniakovej a Cynthie Brudnianaskej, ktorá konfrontuje sociálne, politické a kultúrne prostredie všetkých susedov Turecka z oboch strán hraníc. Využívajú aj výpovede mladých, zväčša školáčok, zmanipulovaných miestnymi školskými systémami, vedúcimi ich až k patetickej a neraz ideologizovanej láske k svojej vlasti, ktorú ohrozujú v skutočných, ale aj mýtizovaných a historických nepriateľstvách susedia, za hranicou. Filmárky čerpajú záznamom neraz brutálnej reality a ťažkých životných sociálnych podmienok obyvateľov i z konfrontácie s ich ideálmi, smútkami, tragédiami, ale aj násilím na ich základných ľudských právach, celkove však neschopnosti multietnického spolužitia v ich regióne. Kultivovanými kritickými sondážami do vzdialenejších krajín a stavu ich spoločnosti boli aj Jakarta Disorder, či Libya Hurra, ten zachytával líbyjskú societu v posledných krutých bojoch proti Kádafimu režimu v zázemí povstalcov. Zrejme vrcholným dielom prekonávajúcim bežné turistické zrýchlené pohľady bola štúdia Andreasa Pichlera Das Venedig Prinzip (Benátsky princíp). Zobrazuje tradičných obyvateľov Benátok, žijúcich čoraz v ťažších sociálnych podmienkach, kde neraz už nemajú na čoraz zvyšujúce sa nájomné a tak sa musia sťahovať mimo historického centra, ktoré bude čoskoro úplne bez pôvodných obyvateľov, lebo tí starší čakajú tam už iba na smrť. Vysoký štandard, ale aj divácku príťažlivosť mali dokumenty skúmajúce rodiace sa multietnické a multikultúrne vzťahy v rakúskom prostredí mladých dvojíc Die 727 Tage ohne Karamo (727 dní bez Karama) režisérky Anje Salomowicz, alebo nové hľadanie domovov a vzťahov v zahraničí generácie tridsiatnikov Nägel mit Kőpfen (Klince s hlavičkami) režiséra Marka Doringera. Medzi najoriginálnejšie však možno zaradiť dokumenty Elektro Moskva, režisérov Eleny Tikhonovej a Dominika Spritzendorfera, zobrazujúcej portréty osobností zaoberajúcej sa súčasnou avantgardnou hudbou, ale aj elektronikou z éry „sovietskej“ elektroniky, Maria muss packen (Mária sa musí baliť) poľského režiséra Filipa Malinowského, cez potréty staručkých ale vitálnych intelektuálov, svojich starých rodičov, ktorí sa sťahujú po rokoch z bytu zachytáva morálne problémy súčasnej spoločnosti. Obdobne do širšieho civilizačného rámca hlboko metaforicky vstupuje titul Die Grosse Reise (Veľká cesta) režiséra Helmuta Meiningera sugestívne mapuje život a profily prestarlých sestričiek v kláštore, ktorým tam nedovolia dožiť a nemilosrdne ho predávajú a ich vyhadzujú. K vrcholom nielen rakúskeho ale európskeho dokumentarizmu možno zaradiť aj precízne a originálne vystavané štúdie o deformačnom dopade autokratickej a škandalóznej výchovy v kedysi najväčšej komúne kontinentu, dolnorakúskom Friedrichshofe vo filme Meine Keine Familie (Moja nerodina) režiséra Paul-Juliena Roberta, ako aj veľmi netypického a kuriózneho portrétu rakúskeho amatérskeho herca a režiséra, ktorý fascinovaný draculovskou poetikou rovnomenného amerického kultového tvorcu sa pokúša neplagiátorsky kráčať v jeho šľapajach vo filme Robert Tarantino režiséra Houchanga Allahyariho.

Diagonale sa však nemôže zaobísť veľkorysou produkčnou podporou avandgardného a experimentálneho filmu, v ktorom majú Rakúšania nielen veľkú záľubu, ale aj dosahujú vo vrcholných dielach, ktoré by sa zjednodušene dali nazvať abstraktnou videografikou, aj sotva porovnanteľnú úroveň minimálne s inými európskymi štátmi. Dosvedčil  to porotou za najinovatívnejší film označený Forêt d´experimentation režisérky Michaela Grillovej nezvyčajne invenčne sa pohrávajúcej so zábermi a detailami na menlivé podoby lesa a prírody, či významovo metaforickejší a v prudkej dynamike nastrihaný Exterior Extended režiséra Siegfrieda Fruhaufa.