Nedocenila som možnosť ostať po valnom zhromaždení FIPRESCI na Medzinárodnom filmovom festivale Bari - Bif&st (16.-23.3.3013) do konca. Väčšina z nás odchádzala skôr, tí skúsenejší ostali na celý festival. Čo sa dalo som si pozrela a ľutovala, že neuvidím viac.

Napriek kríze a problémom, s ktorými Taliansko zápasí, je festival organizovaný veľkoryso. Záujem o filmy, najmä u mladej generácii bol mimoriadny. Kín je niekoľko. Slávnostné premiéry sa odohrávajú v zrenovovanom Theatre Petruzzelli, Multicinema Galleria premietala v šiestich sálach, filmy sa uvádzali tuším ešte v ďalších troch kinách. Všade kam sme prišli boli sály plné vďačného obecenstva. Nebudem sa však rozpisovať o súťažiach, ktorých je niekoľko, lebo som skutočne videla len fragmenty z nich. Predovšetkým je zaujímavá súťaž talianskej tvorby, pre nás osobitne, lebo veľa sa z nej u nás nepremieta, potom medzinárodná, priestor dostala aj dokumentárna tvorba, snímky v sekcii Panorama  a mnohých ďalších. Čo ma však na úvod uchvátilo a navodilo správnu festivalovú atmosféru bola výstava Felliniho kresieb, ktorá vyšla aj knižne. Opäť sa mi vynorili v pamäti jeho slávne filmy, najmä môj najobľúbenejší Amarcord, ale aj ostatné. Felliniho fantázia bola skutočne bezhraničná a jeho kresby, náčrty k filmom veľavravné. Bol to jeden z najväčších režisérov minulého storočia a Taliani sú na neho aj patrične hrdí a vzdávajú mu úctu všade kde len môžu.

Na ukážku aký je to festival uvediem štyri filmy. Začnem azda zahraničím. Ešte pred uvedením amerického filmu A Late Quartet Yarona Zilbermana v spomínanom krásnom divadle Petruzzelli odovzdal riaditeľ festivalu popredný taliansky režisér Ettore Scola a umelecký riaditeľ festivalu Felice Laudadio významnému hercovi Giancarlo Gianninimu cenu za umelecký prínos pre taliansky film. Po tejto slávnosti sa roje fotoreportérov a kameramanov konečne vytratili a premietanie mohlo začať. Štvrťstoročie hrajú spolu v slačikovom kvartete Peter, Robert, Daniel a Juliette. Prežívajú spolu problémy jeden druhého, ale to čo ich najviac spojuje je hudba. Lenže nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch a jeden z nich Peter (vynikajúci Christopher Walken) ochorie na Parkinsonovú chorobu. Tento šok spustí rad nečakaných udalostí – do priazne, či skôr postele Daniela (Mark Ivanir) sa votrie Alexandra (Imogen Poots), Robetova (Philip Seymour Hoffman) dcéra. Medzi manželmi Juliette (Catherine Keener) a Robertom to „zaiskrí“ až takmer do definitívneho rozchodu. Kvarteto je pred rozpadom, no Peter ich znovu prekvapí. Z posledných síl zinscenuje koncert, v polovici ktorého sa rozlúči s obecenstvom a posadí na svoje miesto nového člena. Kto má rád hudbu a zakladá si na profesionálne odvedených hereckých výkonoch bude film zaujímavý. Musím však priznať, že zápletka je tak trochu na hranici sentimentality a veľa nechýbalo, aby skĺzla do banality.

Z dvoch talianskych filmov ma viac ako dej zaujala luxusná štvrť, v ktorej sa príbeh odohráva a má názov EUR (skratka pre všeobecnú výstavu Ríma). Dal ju postaviť ešte Benito Mussolini a v roku 1942 mala ukázať novú architektúru pre nových ľudí. Škrt cez rozpočet urobil začiatok druhej svetovej vojny  a dostavala sa až 50.rokoch, nie však celá. Film však nemá názov EUR, ale Nina a jeho režisérkou je Elisa Fuksas. Ninu hrá pôvabná a zaujímavá herečka Diane Fleri, ktorá  stráži majiteľom byt počas ich neprítomnosti, ale najmä sa stará o zvieratá. Zvieracia babysitterka sa unilo prechádza po krásnom byte, celý deň nič mimoriadne nerobí, spriatelí sa s malých chlapcom, niekedy ide na rande, no to nevieme s kým. Všetko sa odohráva v pomalom tempe a vytvoriť akú-takú atmosféru mala možnosť len kamera. Nemôžem si pomôcť – ušľachtilá nuda. Nudná však už nebola snímka Alessandra Gassmana Razzabastarda, syna aj u nás známeho herca Vittoria Gassmana. Alessandrov film, v ktorom si zahral aj hlavnú úlohu, je krutý, bezvýchodiskový, no pravdivý. Už podľa názvu sa dá uhádnuť, že pôjde o ľudí na pokraji spoločnosti, odkiaľ niet nádeje na návrat do normálnej spoločnosti. Darmo sa Rímsky (Alessandro Gassman) snaží uchrániť syna pred zlom, ktoré na neho číha zo všetkých strán, jeho snaha vyjde nazmar. Chlapec rumunského pôvodu, navyše napoly Róm  dokáže len kradnúť, zničiť aj otca, aj seba. Expresívne poňatie celého príbehu, vrátane hereckých výkonov, je odpudzujúce a zároveň strhujúce. Razzabastarda nie je film môjho srdca, ale musím pripustiť, že je po profesionálnej stránke v čiernobielom prevedení výnimočný, odpudzujúci aj dojímavý, najmä snové vízie (jediné farebné) a jeho filmová reč je moderná. Mladý Gassman je veľkou nádejou pre taliansky film, lebo je originálny a iný ako ostatní. Talent mu nechýba, no či sa vydá tým správnym smerom, záleží na ňom.

Pre mňa však filmom festivalu bol najnovší film Margarethe von Trotta Hannah Arendt. O Hannah Arendt (1906-1975) sa v encyklopédii píše, že bola nemecko – americká politologička a filozofka. Žiačka Edmunda Husserla, K. Jaspersa, R. Bultmanna a M. Heideggera. Spoluvydavateľka Kafkovho diela. Sústredila sa na výskum sociologicko – antropologických kategóriií práce, výroby a konania. S Hannah sa vo filme zoznámime vo chvíli, keď sa začína proces v Izraeli s Adolfom Eichmannom. Odcestuje do Izraela, aby pre The New Yorker napísala o ňom článok. Nebola by to však tvrdohlavá Hannah keby to neurobila po svojom. Aj podľa vydavateľa bravúrny článok uzavrela konštatovaním, že Eichman nebol Mefisto, ale človek, ktorý nebol schopný správne uvažovať. Utrpenie, ktoré tento človek spôsobil ponechala stranou, jej cieľom bolo napísať jeho profil a podľa nej to bola jeho diagnóza. Z hľadiska psychologického i filozofického zrejme mala pravdu, no netušila, že tak krátko po vojne, keď udalosti boli ešte príliš živé, čo za vlnu odporu vyvolá. Dokonca aj jej najlepší priatelia v Izraeli jej vmietli do tváre, že tentoraz zašla priďaleko. Hannah prišla, okrem verného manžela, o všetkých svojich priateľov a známych. Pochopili a obdivovali ju len jej mladí študenti – tí jej tlieskali. Zrejme preto, že neboli zaťažení vojnovými zločinmi a uvažovali v psychologicko- filozofických kategóriách. Myslím si, že film ešte aj dnes vyvolá kontroverzné reakcie, nič však nemení na jeho umeleckých kvalitách. Magarethe von Trotta presne vedela, čo chce zdôrazniť, povedať a ako túto tému zatraktívniť pre súčasníkov. O tom či Hannah mala pravdu sa dá do nekonečna diskutovať, sporiť, súhlasiť i nesúhlasiť. Pre scenáristku Pamelu Katz je to už tretí projekt, na ktorom spolupracovala s Margarethe von Trotta. Okrem vynikajúcich dialógov, presnom temporytme filmu, bravúrnych prestrihov na dokument o procese s Eichmanom, vyniká herecký výkon Barbary Sukowej. Jej Hannah je raz rázna žena nepoznajúca kompromis, raz človek plný pochybností, inokedy zasa len zamilovaná žena schopná sa obetovať, človek plný protikladov, ale zásadový a neoblomný. Jej Hannah neustúpi ani vtedy, keď sa od nej odvrátia všetci. Herecký výkon Barbary Sukowej je ukážkou zrelého herectva. Len pevne dúfam, že film sa dostane aj do našej distribúcie. Či bude mať u širokého obecenstva úspech je vo hviezdach. Snímka mala vlani premiéru na filmovom festivale v Toronte a v Bari mala veľký úspech.