ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Z Berlína 4

young adult filmTohto roku viac ako inokedy v Berlíne cítiť neochotu producentov súťažiť s filmami známych tvorcov. V nesúťažnej sekcii Berlinale Special predstavil svoj nový film Young Adult aj syn slávneho otca Jason Reitman. Komediálna dráma vznikla opäť podľa predlohy scenáristky Diablo Cody, s ktorou spolupracovali už na filme Juno, ocenenom Oscarom práve za scenár.

Charlize Theron hrá tridsiatničku, spisovateľku kníh pre staršiu mládež (odtiaľ pochádza i názov filmu) Mavis Gary. Snaží sa síce nahovárať sama sebe, že je úspešná, ale v skutočnosti býva v odľudštenom vežiaku v Minneapolise, má tvorivý blok, nedokáže písať, je rozvedená, bez vážnej známosti, čoraz viac podlieha alkoholu a ani jej už vydaná knižná séria čitateľov nechytila. Keď dostane mail, oznamujúci, že jej niekdajšiemu partnerovi Buddymu (Patrick Wilson) sa narodila dcérka, nahovorí si, že Buddy ju ešte stále miluje a mail je jeho volaním o pomoc. Nahádže do kufra zopár vecí, vezme psíka, sadne do auta a tako ako je – v teplákoch, v ktorých vstala z postele, uháňa domov, do rodného mestečka Mercury za Buddym. Katastrofa je nevyhnutná, ale s ňou našťastie prichádza i vytriezvenie a... možno... tak trochu i dospelosť.

Charlize Theron je ako vždy vynikajúca, a tak, hoci spočiatku zaslepenú arogantnú Mavis neznášame, napokon jej držíme palce (hoci možno viac sa strachujeme o úbohého psíka). Symbolizuje celú generáciu súčasných (a nielen amerických) tridsiatnikov, odchovaných internetom a svetom marketingu. Nedokáže vytvárať hodnoty, lebo ich nevie ani rozoznať. Vie iba predávať, pričom jediný tovar, ktorý má k dispozícii, je ona sama.

Mimochodom – medzi výkonnými producentmi filmu žiari meno John Malkovich.

***

haywire-movie-image-gina-carano-79ec8Berlínsky festival sa usiluje stoj čo stoj prilákať veľké mená. Lenže známi filmári nechcú riskovať, že porota, vedená rôznymi nepochopiteľnými pohnútkami (ako to už v prípade porôt na veľkých filmových festivaloch býva) práve ich súťažné dielo nedocení – a tým vlastne komerčne pochová.

Aby sa však aj na Berlinale objavili atraktívne filmy, festivalu neustále pribúdajú rôzne nazvané nesúťažné prehliadky, sekcie, čestné a mimoriadne predstavenia. Do kategórie Sondervorführung zaradili aj nový film Stevena Soderbergha s názvom Haywire (Skrat). Tentoraz ide o čisto žánrovú záležitosť – agentský akčný thriller, v ktorom krásna a nebezpečná Mallory Kane (Gina Carano) musí bojovať o vlastný život aj o život milovaného otca, unikať bývalým kolegom – a pri tom ešte aj odhaliť, prečo jej odrazu všetci idú po krku, kto za sprisahaním stojí a ako mu to vyhovoriť. Malory je jediná žena v čistom mužskom svete. A pretože Soderberghovi je ťažké povedať Nie, mužov v popredí hrajú aj Channing Tatum, Michael Fassbender, Bill Paxton, Mathieu Kassovitz a Ewan McGregor, mužov v pozadí Antonio Banderas a Michael Douglas. Skvele obsadený film, v ktorom sa behá, skáče po strechách, naháňa na autách, kope, strieľa i topí, ale aj konšpiruje a premýšľa. Žiadna hra na veľké umenie, len poctivé remeslo.

Soderbergh sa rozbehol tak, že v Benátkach premietali jeho thriller Nákaza, v Berlíne Haywire – a na berlínskom filmovom trhu sa doslova za pár hodín „vypredal“ jeho nasledujúci film Magic Mike.

***

Le mer à laube 1280Ďalším veľkým filmárom, ktorý sa predstavil o vedľajšej nesúťažnej prehliadke (v tomto prípade Panorama Special) je nemecký majster Volker Schlöndorff. Jeho vojnová dráma Le mer à laube (Calm at SeaPokoj pri mori) vznikla v koprodukcii viacerých nemeckých televízií a európskej televízie Arte. Je pravda, že obrazovky s vysokým rozlíšením stierajú rozdiely medzi filmami pre kiná a pre televíziu, rozdiel v prostredí, kde divák film pozerá – a áno, ešte stále predsa len aj vo veľkosti plátna – stále diktujú televíznej tvorbe isté špecifiká. Zápletku tvorí skutočný príbeh, keď v roku 1941 po atentáte na nemeckého dôstojníka Hitler nariadil za trest popraviť 150 Francúzov. Vyberali ich spomedzi väzňov francúzskych internačných táborov. Schlöndorff podrobne opisuje pomerne voľný režim v táboroch, kde internovali prevažne komunistov, odbojárov, odborárov a Židov. Zobrazuje zvláštne vzťahy medzi okupantmi a kolaborujúcou francúzskou správou i políciou. Neospravedlňuje nikoho, ale netají, že mnohí Francúzi boli v rámci vybavovania sa starých účtov brutálnejší ako najvyšší nemeckí velitelia – starí vojaci s archaickým chápaním vojenskej cti. Okupačné vojská chápe ako ťažkopádneho molocha bez väčších právomocí, zato s prebujnenou byrokraciou, vo všetkom odkázaného na Hitlerov hlavný stan. Rozprávanie sa opiera na autentickú tajnú správu nemeckého dôstojníka a básnika Ernsta Jüngera (Ulrich Matthes) a listy, ktoré popravení mohli napísať svojim najbližším. Stredobodom pozornosti je sedemnásťročný francúzsky komunista Guy Môquet (Léo Paul Salmain), ktorý sa po skončení vojny stal posmrtne slávnym, ale aj jeho protipól – len o trošku starší nemecký vojak, ktorý nedokáže zabíjať ľudí.

Je jasné, že nielen na Východe, ale i vo Francúzsku, ku ktorému mali úplne iný vzťah, spáchali nemeckí nacisti brutálnejšie činy. Film je však viac ako dokumentom či rekonštrukciou pútavou tragédiou, ktorá sa usiluje nezjednodušovať, ale vidieť svet v celej jeho zložitej komplexnosti.

***

Tabu 01Nový film uznávaného portugalského režiséra Miguela Gomesa (1972) má síce lákavý názov Tabu, no nerobí nič preto, aby sa divákovi zapáčil, aby si ho získal. Práve naopak – hoci sa z neho napokon vykľuje originálna, zábavná, vtipná a svojím spôsobom múdra záležitosť, každý si musí cestu k jeho prijatiu prešľapať sám.

Nie náhodou nesie Tabu rovnaký názov, ako film Friedricha W. Murnaua. Je čiernobiely, v prvej časti na formáte 35 mm, v druhej len 16 mm, so zámerne nekvalitným obrazom, väčšinou nesynchrónnym zvukom, často úplne nemý, len s typickým sprievodom rozladeného piana, evokujúcim staré nemé filmy. A skutočné rozprávanie sa začne až v druhej polovici! Prvú zaberá bizarný úvod o krokodílovi, ktorý zožral smutného sentimentálneho cestovateľa a sám sa stal smutným, Nasleduje príbeh Lisabončanky Pilar. Jej stará susedka Aurora je nepríjemná čudáčka a zdá sa, že začína trpieť stareckou demenciou. Keď sa jej stav zhorší, požiada Pilar, aby našla a do nemocnice priviedla muža menom Ventura. Lenže prv, ako sa tak stane, Aurora zomrie. A Ventura vyrozpráva Pilar príbeh ich lásky. Odohráva sa v koloniálnej Afrike a tvorí druhú časť filmu.

Forma je založená na samostatnom čiernobielom obraze a samostatnom zvuku, ktoré sa občas dopĺňajú, inokedy sú v kontraste alebo vytvárajú vtipné napätie. Obraz zo statickej kamery je často priam amatérsky, so všemožnými zámernými chybami a nedostatkami. Po prvej banálnej a realistickej polovici nasleduje druhá, prudko romantická a štylizovaná chvíľami až na spôsob magického realizmu. Zároveň však objasňuje, že nie všetko, čo stará Aurora urobila alebo povedala, boli dementné nezmysly.

Publikum film ocenilo mohutným potleskom.

***

Postcards-from-the-ZooIndonézsky filmár, vystupujúci pod menom Edwin, má 32 rokov, no už v roku 2009 navštívil Berlinale s krátkym filmom a so svojím prvým celovečerným filmom uspel na festivale v Rotterdame. Kebun Binatang (Postcards from the Zoo – Pohľadnice zo zoo), jeho druhý celovečerný film, vznikol v indonézsko-nemecko-hongkonsko-čínskej koprodukcii. Chce byť poetickým magickým príbehom dievčaťa či mladej ženy, ktorá vyrástla v zoologickej záhrade v Jakarte, kde ju pred mnohými rokmi zámerne opustil otec. Do svojrázneho sveta mladej Lany, žijúcej vo svete zvierat, ich opatrovateľov, sprievodcov, predavačov občerstvenia a bezdomovcov, vstúpi tajomný mladík. V kovbojskom oblečení predvádza neuveriteľné kúzla a postupne mnohé z nich naučí aj Lanu. Keď pri jednom obzvášť riskantnom triku zmizne, musí sa dievča opäť starať samo o seba.

Pomalý film hľadá poéziu v neatraktívnej ošumelej všednosti a je buď taký hlboký, že naň väčšina divákov intelektuálne ani mentálne nestačí... alebo je úplne prázdny, len nedostatok akéhoľvek obsahu maskuje predstieraním hlbokomyseľnosti. Berlínske publikum ním zostalo nedotknuté a nezareagovalo nijako – ani posmešným bučaním, ani potleskom.

***

Bai lu yuan 14V roku 2007 si z Berlinale odniesol Zlatého medveďa za film Tuya de hun shi, predvlani získal Strieborného medveďa jeho film Tuan yuan. Tohto roku uviedol v Berlíne scenárista a režisér Wan Quan'an adaptáciu románu Chena Zhongshisa Bai lu yuan (White Deer Plain), opisujúceho príbeh lásky, vášne a zložitých vzťahov otcov so synmi na pozadí historických premien čínskeho vidieka v čase od pádu cisárstva cez japonskú okupáciu až po víťazstvo Maových komunistov. V roľníckej dedine Biely jeleň patria oddávna k najvplyvnejším rodiny Bai a Lu. Hoci vždy spolunažívali pokojne, zásadné zmeny a nimi vyvolané nepokoje, drámy i katastrofy rozvrátia rurálnu vidiecku kultúru i morálku tak, že z dediny sa stane bojisko každého proti každému. Film, podobne ako predchádzajúce Wan Quan'anove diela pôsobivo nasnímaný nemeckým kameramanom Lutzom Reitemeierom, trvá 188 minút a chvíľami hrá s diváckou trpezlivosťou veľmi krutú hru. Jeho príbeh je však predsa len pútavý a do veľkej miery aj dostatočne univerzálny, dokonca vari symbolický, takže dokáže osloviť i diváka, ktorý nepatrí práve k najzapálenejším znalcom čínskej kultúry. Predstava, že by ho však premietali napríklad slovenské multiplexy, je viac ako bizarná.

pošli na vybrali.sme.sk
Share/Save/Bookmark