„Občas sa pozerám na ľudí a žasnem, koľko z ich rozhodnutí o živote a láske je ich vlastných a koľko je ovplyvnených normami a očakávaniami druhých. Pre mňa je Stockholm East o odvahe urobiť vlastné rozhodnutia v situácii, keď žiadne rozhodnutie nie je ľahké. Vždy som chcel nakrútiť film, kde láska nie je odmenou hrdinu, ale jadrom konfliktu celého príbehu. Kde láska nie je len uzdravujúcou, ale aj potenciálne deštruktívnou silou.“

To sú slová švédskeho režiséra Simona Kaijsera da Silvu (1969), ktorý sa doteraz venoval najmä televíznej tvorbe, o námete jeho celovečerného hraného debutu Stockholm East (Švédsko, 2011). Spolu so scenáristkou Pernillou Oljelundovou a dobre zohraným tvorivým štábom v ňom vytvoril psychologickú štúdiu ľúbostného vzťahu. Jeho protagonistami sú naši súčasníci, zhruba štyridsiatnici, bývajúci na pokojnom, priam idylickom štokholmskom predmestí. Anna má manžela a deväťročnú dcérku, Johan žije s priateľkou. Navzájom sa nepoznajú. Ich osudy sa pretnú v okamihu tragickej dopravnej nehody, keď Johan zrazí autom  malú cyklistku Tove. V nemocnici si všimne matku mŕtveho dievčatka a cíti, že by jej chcel pomôcť. Keď sa náhodou zoznámia vo vlaku, vznikne medzi nimi zvláštny vzťah. Anna predstiera, že jej dcérka stále žije, a v neznámom mužovi nachádza pozorného, citlivého poslucháča, ktorého márne hľadá vo vlastnom manželovi. Johan, ktorého súd oslobodil ako nevinného, sa sprvoti chce priznať k svojmu činu, ale čím častejšie sa s Annou stretáva, tým väčšmi jeho odvaha slabne. Pozornosťou, ktorú žene venuje, a predstieraním, že jej výmyslom verí, sa snaží odčiniť svoju vinu. Láska, ktorá medzi nimi vznikne, je založená na obojstrannej lži. Je len otázkou času, kedy vyjde pravda najavo a aké ničivé dôsledky prinesie...

Milostný príbeh, ktorý film zobrazuje, má nadčasovú platnosť. Je síce priestorovo presne zakotvený v tichom štokholmskom predmestí s jeho úhľadnými vilkami, zasadenými do pôvabnej meniacej sa prírody, ale súčasne je izolovaný od okolitého sveta. Nevieme, aké je povolanie protagonistov, nepoznáme ich dovtedajší život, ciele ani záľuby. Priatelia, ktorí sa okolo nich mihnú pri spoločenských príležitostiach, sú len neidentifikovateľným pozadím. Tvorcovia akoby „vypreparovali“ mileneckú dvojicu a strčili ju pod filmový mikroskop, detailne skúmajúc jej nevšedný príbeh a všetky jeho peripetie vrátane vzácnych šťastných i početnejších komplikovaných chvíľ. Len občas, keď je to nevyhnutné kvôli poznaniu súvislostí, pridajú aj oboch partnerov – Anninho manžela Andresa a Johanovu priateľku Kattis. To sú postavy, ktorým milenci na svojej (bezohľadnej) ceste za naplnením najviac ubližujú, hoci ich vina spočíva len v tom, že si so svojimi partnermi nerozumejú. Nebyť lásky tých druhých, mohli naďalej zotrvať v relatívne bezpečných zväzkoch.

Postup, ktorý autori filmu zvolili, si vyžiadal premyslené narábanie so všetkými výrazovými prostriedkami a ich vzájomnú súhru. Na prvom mieste treba spomenúť interpretov. Mikael Persbrandt (1963, Johan) je jedným z najznámejších škandinávskych hercov. V rodnom Švédsku si ho obľúbili napríklad ako kriminálneho inšpektora Becka v rovnomennej detektívnej sérii, my sme ho videli nedávno ako lekára Antona s komplikovanými rodinnými vzťahmi v Oscarovom filme režisérky Susanne Bierovej Lepší svet. Johana stvárňuje ako milujúceho i trpiaceho, psychicky nevyrovnaného muža, ktorý sa v okamihu straty zmyslu života odhodlá aj k tragickému činu. Jeho partnerkou v postave Anny je dánska herečka Iben Hjejle (1971), známa z filmu Všetky moje lásky režiséra Stephena Frearsa či z komédie Kto je tu riaditeľ ? Larsa von Triera. Anna nie je len manželkou, ale predovšetkým matkou, ktorá sa nevie vyrovnať s tragickou stratou dieťaťa. Jej identita rodiča sa rozpadla, niet čím zaplniť vzniknutú priepasť. Manžel Andres (Henrik Norlén) prežíva tragédiu po svojom a nedokáže nájsť správny prístup k zranenej partnerke. Dvojica sa odcudzuje, nepomáhajú pokusy o nežnosť ani vyhrážky. Láska k Johanovi je katalyzátor, ktorý urýchľuje rozpad manželstva. Johanova priateľka Kattis (Liv Mjones) je na vedľajšej koľaji zrejme už dávnejšie. Hoci psychicky labilného partnera v ťažkých chvíľach podržala a ani teraz sa nevzdáva bez boja, láska je silnejšia než vďačnosť či zvyk a rýchlo nad nimi víťazí.

Dialógov nie je vo filme veľa, občas sa použijú vnútorné monológy Johana i Anny, ktoré sa dokonca v základných veciach zhodujú, naznačujúc hlbokú duševnú spriaznenosť milencov. Všetko podstatné sa povie obrazom, čo kladie veľké nároky na kameramana Pera Källberga i na hercov, vyjadrujúcich minimalistickými prostriedkami vnútorné prežívanie i ťažké traumy hrdinov. Častý je zvukovo-obrazový posun, zvýrazňujúci kľúčové okamihy príbehu, ktorý vyžadoval perfektnú prácu strihačov. Tejto funkcie sa okrem Agnety Schermanovej ujal aj sám režisér. Hudba Leifa Jordanssona výborne využívala okrem klasických motívov aj temperamentnú a zvodnú salsu v kontraste s napätou atmosférou diela.

Film je pomenovaný podľa štokholmskej východnej stanice, kam prichádzajú a odkiaľ sa vracajú domov Johan s Annou. Opakujúci sa motív vlaku zvyčajne symbolizuje osud a ani tentoraz to nie je inak. Podtitul snímky „Láska znamená pravdu, všetko ostatné je lož“, je kontroverzný a môže vyvolať diskusiu, podobne ako niektoré malé schválnosti. Nie všetko si totiž v tomto krehkom ľúbostnom príbehu zaslúži ocenenie. Možno v ňom pôsobí priveľa náhod, možno sú niektoré pasáže vykonštruované, možno šťastný koniec nemusel prísť práve na (fotogenické) Vianoce... To sú však len drobné nedostatky, výraznejšie nenarúšajúce dobrý dojem z tohto citlivého, premysleného debutu, ktorého love story  by sa mohla odohrať aj tu a teraz.

Stockholm East (Stockholm Östra), Švédsko 2011
Scenár: Pernilla Oljelund
Réžia: Simon Kaijser da Silva
Kamera: Per Källberg
Strih: Agneta Scherman, Simon Kaijser
Hudba: Leif Jordansson
Hrajú: Mikael Persbrandt, Iben Hjejle, Henrik Norlén, Liv Mjones, Lars-Erik Berenett, Anna Godenius, Annika Hallin, Jimmy Lindstrom a ďalší
Premiéra v SR: 8. marca 2012
Foto: Film Europe