Do kín prichádza druhý celovečerný dokumentárny film alternatívnej skladateľky, speváčky, režisérky a performerky Laurie Anderson. Verejnosti je známa pravdepodobne ako spolupracovníčka a manželka Lou Reeda, ale je nutné pripomenúť, že Andersonovej kariéra je pomerne bohatá a vo svojej tvorbe kombinuje filozofické, politické a introspektívne prvky. S rovnakými rovinami pracuje aj jej najnovší film Psie srdce, ktorý predstavuje zaujímavú a podmanivú úvahu o duševnom svete autorky i spoločnosti okolo nej.

Súčasne je Laurie Anderson aj priekopníčkou avantgardnej elektroakustickej scény. Sama vymyslela niekoľko prístrojov, ako hlasové filtre, „hovoriacu tyč“ a mnohé ďalšie. Vo svojej hudobnej tvorbe sa nezľakla formálnych experimentov a progresívnych postupov, práve naopak. Z tohto pohľadu tak neprekvapí ani to, že Psie srdce pracuje s pomerne odlišnými formálnymi postupmi, než drvivá väčšina kinodistribúcie. Hneď na úvod teda musím pochváliť odvahu premietať takýto film v kinodistribúcii, hoc aj v klubových kinách.

Andersonovej film je rozkročený medzi viacero žánrov dokumentárneho filmu. Nájdeme v ňom autoportrét, esej, postupy poetického dokumentárneho modelu. V prvom rade tak film hovorí najmä o svojej autorke. Tá sa nám z filmu aj prihovára cez voiceover a zobrazuje svoje vlastné myšlienky, zážitky, poznatky či spomienky. V priebehu filmu sa tak dozvedáme o jej vzťahu k svojmu psovi, o vzťahu k matke, ale aj o vzťahu k spoločnosti, ktorá ju obklopuje. Reaguje tu na osobné (smrť matky a psa) i spoločenské tragédie (11.9.2001). Pre vysvetľovanie spoločenských i osobných problémov, využíva výroky filozofov i svojho budhistického poradcu. Svoj vzťah ku psovi rieši pomocou animácie, stvárňujúcej pomerne znepokojivý sen, v ktorom naaranžovala pôrod svojho psa. Vlastne sa nám takto v úvode predstavuje.

O samotnej autorke tak získavame pomerne dvojznačný obrázok. Jednak ide o silnú, sebavedomú, milujúcu a rozhľadenú ženu, ktorá je úspešná, zbožňuje svojho psa a orientuje sa v umení i filozofii. Na druhej strane predstavuje ten typ alternatívneho človeka, akého môžeme stretnúť aj na Slovensku. Svojho psa by si (bez ohľadu na sen) naozaj najradšej prišila do maternice, minimálne ho má očividne radšej ako vlastnú matku, riadi sa radami svojho budhistického poradcu, viac ako radami lekárov, a je primknutá k východným filozofiám. Vo výsledku tak pomerne často vo filme počúvame new age reči a lacné životné múdrosti ako motivačné citáty. Tieto pasáže ma skutočne začali čím ďalej tým viac iritovať.

Tomu všetkému sú prispôsobené aj formálne postupy. Film je usporiadaný viac-menej ako voľný, asociatívny prúd myšlienok. Ich tok je možno usporiadaný do niekoľkých väčších celkov a obsahuje niekoľko nosných tém, ale skôr funguje len ako akýsi denník svojej autorky, ktorá po vzore surrealistov skúša automatické snímanie. Alebo som len žiadny vývojový vzorec neobjavil. Avšak práve táto všehochuť, či koláž rôznych impresií, postrehov, kontrastov, vytvára z filmu poetický tvar, pri ktorom sa človek nechá unášať práve prúdom myšlienkových pochodov autora. Snímka tak predstavuje inú podobu dokumentárneho filmu, než pozná väčšina ľudí – mimoriadne subjektívnu, introspektívnu a zameranú skôr na pocity jednotlivca, než na fakty.

Tomu napomáha aj zvolený štýl, v ktorom sa striedajú archívne zábery, poetické zábery, pomalé jazdy, abstraktné textúry, obrazy atď., skrátka všetko čo autorku napadlo. Podobná voľnosť, až asociatívnosť tak funguje aj tu, hoc vždy napojená na rozprávanie. Popritom simuluje zámerná rozostrenosť a „poškodenosť“ použitého materiálu aj stav zvetrávania spomienok. Osobne sa však domnievam, že tento voľný prúd obrazov by vďaka svojej podmanivosti, až snovosti, zároveň pekne fungoval aj bez sprievodného voiceoveru. Popravde by sme to možno tak trochu aj privítali, keďže by tým stratil na explicitnosti výpovede a azda by sme sa vyhli niektorým vyššie spomenutým, iritujúcim vyjadreniam.

Výsledný dojem je skutočne netradičný a je to svojbytný príspevok na poli dokumentárneho filmu. Na druhej strane však môžeme nájsť styčné body s viacerými inými dielami svetovej kinematografie. Asociatívna skladba, rozostrenosť obrazu a poetický voiceover pripomenie Rozhovor anjelov Dereka Jarmana, sebareferenčný prístup, množstvo citácii a odkazov zasa menej radikálneho dvojníka Jean-Luca Godarda, zaujatie sebou, svojou minulosťou a blízkymi možno Němcove Noční hovory s matkou a asociatívna koláž záberov zasa niektorý z Reggio filmov. Vo výsledku je však predovšetkým nutné nechať sa unášať poetickým rozprávaním filmu, prekvapovať sa myšlienkami autorky a krásnymi obrazmi.

Psie srdce (Heart of a Dog), USA, 2015
Dĺžka: 75 minút
Scenár, réžia, hudba, kamera, produkcia, v hlavnej role: Laurie Anderson
Strih: Melody London, Katherine Nolfi
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 8. septembra 2016
Foto: Film Europe