ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Resty

logoTýždeň po skončení 72. medzinárodného filmového festivalu v Benátkach nadišiel správny čas na celkom subjektívne vyzdvihnutie toho, čo utkvelo v pamäti, čo sa vyčlenilo z festivalovej šedi a stále žiari v mysli ako výnimočný zážitok - a čo sme v referátoch z benátskeho Lida obišli, zabudli, nevtesnali do textov. V prvom rade je to film, ktorý vlastne na programe festivalu nebol, nevyhľadali ho benátski skauti, nevybrali ho benátske festivalové komisie. Náš posledný film posledného festivalového dňa.

20898-Urok 2Bolo ním predstavenie snímky, uchádzajúcej sa o cenu LUX Európskeho parlamentu, ktorú premietli v malej Sale Pasinetti ako súčasť sprievodnej prehliadky Giornate degli autori. Bulharsko-grécka dráma Urok (The Lesson) vznikla už v roku 2014 a na konte má ocenenia z festivalov v Angers, Göteborgu, Jeruzalema, San Sebastianu, Tokia aj Varšavy. Scenáristicko-režisérska dvojica Kristina Grozeva – Petar Valčanov s minimálnymi nákladmi nakrútila strhujúcu drámu učiteľky zo základnej školy v Blagojevgarde, ktorá hrozbu exekúcie rieši pôžičkou od úžerníkov a dostane sa do takej bezvýchodiskovej situácie, až napokon vylúpi banku. Film prináša presvedčivý obraz postkomunistickej spoločnosti so zdevastovanými hodnotami, zlikvidovanou morálkou, s egoizmom a oportunizmom ako kladnými a žiadanými vlastnosťami, kde sú citliví, čestní a statoční ľudia ostrakizovaní, utláčaní a vysmievaní. Zaujímavý scenár inšpirovaný skutočnými udalosťami posilňuje nevtieravá decentná réžia i strhujúci  herecký výkon Margity Goševovej v hlavnej role. Okrem spoločenskej kritiky a rodinnej psychologickej drámy nastoľuje i zaujímavý etický problém: ako môže učiteľka, donútená brutálne prekročiť zákon, vyučovať nastupujúcu generáciu? Urok je film, aký v slovenských kinách – aj tých klubových – veľmi chýba. Pomenúva totiž celkom presne to, čo sami žijeme a čomu sa naši filmári zbabelo vyhýbajú.

Mountain 5Ani ďalší zapamätaniahodný film nebol na programe hlavnej súťaže – a aj on mal súčasnú ženskú hrdinku. Izraelsko-dánsku drámu Ha'har (Mountain) uviedla prehliadka Orizzonti a len o pár dní neskôr aj oficiálny výber festivalu v Toronte. Scenáristka a režisérka Yaelle Kayam (nar. 1979) debutovala na poli celovečerného hraného filmu príbehom mladej ženy Zvie, ktorá spolu s ortodoxným manželom Reuvenom a deťmi žije v strážnom domčeku na židovskom cintoríne pod horou Olivovou v Jeruzaleme. Muž celé dni a často aj noci trávi (údajne) v židovskej škole – ješive, kde vyučuje. Deti chodia do školy. Zvia ostáva celé dni (a noci) sama, osamelá, len s nekonečnými domácimi prácami, náhrobnými kameňmi, potešením z ručne šúľaných cigariet a občasnou spoločnosťou palestínskeho hrobára. Jedného večera, rozladená manželovou arogantnou nevšímavosťou, vybehne sa prejsť medzi hroby, kde vyruší súložiacu dvojicu. Stane sa sprvu pozorovateľkou a neskôr aj podivnou pasívnou súčasťou partie ľudí, ktorí sa na nočný cintorín chodia zabávať. Stretnutie s odlišným svetom ju inšpiruje k premýšľaniu, pochybnostiam a napokon i nevyhnutnému rozhodnutiu. Minimalistický, na atmosfére a hereckom výkone neobyčajne pôvabnej moletnej predstaviteľky hlavnej postavy Shani Kleinovej založený film sa po skončení premietania dočkal za prítomnosti tvorcov nadšených ovácií.

Go With Me 4A do tretice súčasná žena, tentoraz v mimosúťažnej švédsko-kanadsko-americkej dráme režiséra Daniela Alfredsona Go With Me. Julia Stiles stvárnila mladú, nie príliš peknú obyčajnú americkú ženu, ktorá sa po návrate do rodného zapadákova stala obeťou sexuálnej agresivity vodcu miestneho podsvetia, bývalého policajta Blackwaya (Ray Liotta), ktorého sa boja alebo pre ktorého pracujú aj miestny šerif, predák drevorubačov a ďalšie „autority“. Vzoprieť sa mu a pomôcť zúfalej Lillian sa odhodlajú len ovdovelý starý drevorubač Lester (Anthony Hopkins) so zajakavým mladíkom Nateom (Alexander Ludwig). Tradičný westernový príbeh, vrcholiaci nevyhnutnou prestrelkou, je pevne ukotvený v neštylizovanej surovej realite chudobných drsných drevárskych osád na severozápade Spojených štátov, kde zastali nielen čas, ale aj cit, dôstojnosť a spravodlivosť. Pomaly, akoby mimochodom odhaľované a rozvíjané charaktery i vzťahy medzi nimi sú celkom všedné, no v atmosfére smutnej nevyhnutnej osudovosti žiaria a dojímajú. Nie je náhoda, že režisér Alfredson sa stal medzinárodne známym vďaka televíznemu seriálu podľa bestsellerovej románovej trilógie Stiega Larssona Millenium.

Spolu s animovanou Anomalisou Charlieho Kaufmana, drámou Abluka  tureckého režiséra Emina Alpera, afganskou vojnovou zrážkou životnej reality a morálky Krigen dánskeho režiséra Tobiasa Lindholma sa práve tieto filmy uhniezdili v podvedomí a ďalej si v ňom žijú vlastným životom. Ako niečo zvláštne, silné, neobyčajné. Ako umenie, hodné najstaršieho a kedysi aj najslávnejšieho filmového festivalu, z ktorého dodnes prečkala len čoraz slabšia ozvena.

Share/Save/Bookmark