ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Kto neušiel, ten zaspal

logoNalejme si čistého vína: publikum filmy benátskeho festivalu nezaujímajú. Na jednu z prvých projekcií krátkych snímok prehliadky Orizzonti v jednom z hlavných festivalových kín Casino sme prišli dvadsiati a do konca sme vydržali ôsmi. Na festivale, ktorý sa chce rovnať Cannes a Berlínu! Dnes, na predpremiére drámy Go With Me s Anthonym Hopkinsom, Juliou Stiles a Rayom Liottom nás bola sotva stovka. V kine s kapacitou viac než tisíc miest. Nehrozí, že by sme sa nedostali na ktorékoľvek predstavenie, sály sú poloprázdne. Aj ulice Lida, po iné roky hučiace životom do skorého rána, sú tiché a pusté, ako talianskymi developermi zdevastovaný a opustený hotel Des Bains, niekdajšia pýcha benátskeho Lida.

Programová politika benátskej Mostry neoslovuje publikum. Na predstavenia chodia iba tí, pre ktorých je film živobytím a remeslom. Nie zo záujmu, za zábavou a pre potešenie. Lenže pre tých zopár desiatok odborníkov netreba tisícky sedadiel! Vlastenectvo je síce chválitebné, no ak štyri z 21 snímok hlavnej súťaže sú talianske (a ani jedna nedosahuje nadpriemerné kvality), posúvajú medzinárodný filmový festival smerom k lokálnej národnej prehliadke – a to je škoda, už i len s ohľadom na veľkú minulosť benátskej Mostry.

Sangue del mio sangue talianskeho klasika Marca Bellocchia je prapodivný zlepenec tém, žánrov i filmových poetík. Začína sa ako historická dráma, pokračuje ako upírska komédia zo súčasnosti a po návrate do histórie vrcholí v snovo-spirituálnom metaforickom finále, takom vážnom, až je komické. Nájdeme tu všetko: politiku, satiru, horor, vyháňanie diabla, čarodejníctvo, sex... len myšlienky sa kamsi vytratili.

Per amor vostro 1Čierno-biely Per amor vostro Giuseppe M. Gaudina s Valeriou Golino v hlavnej role zakríknutej manželky, matky a členky filmového štábu, zobrazuje vnútorný svet ženy ťarbavou animáciou, lacnými trikmi a plytkými metaforami. Nevnáša ani trochu poriadku do chaosu v jej hlave, takže divák vôbec netuší, na čo sa pozerá a čo mu tým chce autor odkázať. Chvíľu groteska, chvíľu surrealizmus, chvíľu neorealizmus a hneď potom ľudová talianska veselohra v štýle Fantozziho.  Všetko možné, len nie naznačenie možnej novej cesty filmového umenia. Skôr naháňanie sa za vlastným tieňom, krútenie v bludnom kruhu prebytku ambícií a nedostatku talentu.

Na metaforách a symboloch stavia aj žánrovo ťažko definovateľný A Bigger Splash v réžii Lucu Gaudagnina s Tildou Swinton v role rockovej hviezdy, ktorá sa po strate hlasu uchýlila na taliansky vulkanický ostrov. Z pokoja ju vytrhne psychotický rockový producent Harry (Ralph Fiennes) s lolitovskou dcérou Penelope (Dakota Johnson). Chaos, ktorý vnesie do tichého ostrovného života, vyvrcholí nevyhnutnou tragédiou. Tak ako pri mnohých ostatných filmoch, aj tento vyvoláva najmä jedinú základnú otázku: čo nútilo tvorcov vyrozprávať práve tento príbeh, ktorý nie je ani zábavný, ani poučný, ani obohacujúci.

Azda jediný taliansky film z hlavnej festivalovej prehliadky L’attesa režiséra Piera Messinu – s Juliette Binoche v role Anny, ktorá sa kedysi prisťahovala na Sicíliu z Francúzska, vedie veľkú usadlosť a práve jej zomrel syn, má aspoň hlavu a pätu. Trojdňové vyrovnávanie sa matky so stratou sa prelína s miestnymi veľkonočnými zvykmi. Najmä moment, keď sa Anna v krivoľakých uličkách ocitá zoči voči soche Márie, je citovo vypätý, ale vychutnávať si môžeme i herecké výkony a nápaditú prácu s obrazom, suverénne budovanie trpko-smutnej osudovej atmosféry.

Heart of a Dog 2Pravda, talianske filmy neboli jediné slabšie body hlavnej súťaže. Publikum mohli s kinosál vyhnať aj ťarbavá symbolika, naivita a neoriginálnosť amerického sci-fi Equals, nekonečná zdĺhavosť juhoafrickej drámy The Endless River či do seba zahladená arogantná výstrednosť americkej rockerky, výtvarníčky, spisovateľky a filmárky Laurie Andersonovej, vdovy po Lou Reedovi, ktorá svojou filmovou esejou Heart of Dog (foto) spoľahlivo uspala všetkých, čo nestihli včas utiecť. Mimochodom, „filmové eseje“ boli v súťaži hneď štyri, okrem Sokurovovej proklamácie Francofonia, Andersonovej Heart of Dog, Rabin, the Last Day Amosa Gitaia aj Behemoth čínskeho dokumentaristu Čao Lianga. S animovanou Anomalisou Charlieho Kaufmana päť súťažných snímok, ktoré neboli tradičnými hranými filmami.

S formou experimentoval vo svojom súťažnom príspevku aj poľský filmár Jerzy Skolimowski. Jeho 11 minut zo zdanlivého chaosu všedného dňa v súčasnej Varšave vyberá postavy, príbehy a príčiny, vedúce uprostred mesta ku katastrofe s mnohými obeťami. Agresívny obraz, razantný strih, výrazná hudba a netradičná práca so zvukom však rozprávajú neveľmi originálny a ešte menej uveriteľný príbeh o láske a žiarlivosti. Autor o snímke povedal: „Kráčame po tenkom ľade. Po samom kraji priepasti. Na každom rohu striehnu nepredvídateľné náhody. Budúcnosť je len naša predstava. Nič nie je isté – nasledujúci deň, hodina ba ani minúta. Všetko sa vždy môže zvrtnúť nečakaným spôsobom.“ Napriek tomu sú emocionálne dozvuky filmu krátkodobé a myšlienkový presah minimálny. Ostáva len formálne bohatá a nápaditá, no citovo chladná obsahovo vyprázdnená – teda samoúčelná – filmárska exhibícia.

Remember 3V Kanade pôsobiaci Armén Atom Egoyan vo svojom súťažnom filme Remember zámerne dodržiava najzákladnejšie, priam archaické pravidlá tradičného filmového jazyka a prácou s hercami, obrazom, montážou i naoko staromódnou orchestrálnou hudbou do istej miery evokuje thrillery Alfreda Hitchcocka. Rozpráva o takmer storočnom starčekovi, ktorý zmizol z domova. Zev Guttmann (Christopher Plummer) trpí stareckou demenciou, nepamätá sa kto je ani kde je. Nespomína si, že len nedávno mu zomrela milovaná manželka. Riadi sa podrobnými pokynmi z listu, ktorý mu pripravil na vozík pripútaný spolubývajúci/spolupacient z domova pre seniorov Max (Martin Landau). Za úlohu má nájsť v USA a Kanade niekdajšieho veliteľa bloku z koncentračného tábora v Osvienčime, ktorý sa sedemdesiat rokov ukrýva pod cudzou identitou ako Rudolf Kurlander v Amerike a vyhýba spravodlivosti. Zev a Max sú poslední žijúci svedkovia, poslední, čo ho môžu spoznať a usvedčiť. Dvaja starci – jeden senilný a druhý bezvládny, sú zároveň jediní, komu ešte záleží na spravodlivosti a na dávnej minulosti. Problém je, že Rudolfov Kurlanderov vo vhodnom veku je viacero. Hrajú ich Bruno Ganz, Jürgen Prochnow a Heinz Lieven. Zev putuje súčasnou Severnou Amerikou a spoznáva ju takú, aká dnes je – na jednej strane otvorenú a priateľskú, na strane druhej apatickú, bez záujmu o minulosť, žijúcu len prítomnosťou. Ako sa na road movie sluší, napokon sa jej kuriózny hrdina dozvie šokujúcu pravdu najmä sám o sebe. Zároveň ide o ten druh kriminálneho príbehu, v ktorom vyšetrovateľ je zároveň i páchateľom. „Je to posledný príbeh, ktorý dnes možno rozprávať o tejto ére,“ tvrdí Egoyan. „Trauma sa nestratí smrťou vinníkov a obetí. Ak ju spravodlivosť nenapraví, prenáša sa na ich potomkov, na svet, v ktorom žijú. Nemožno predvídať, ako sa prejaví, ale – ako som sa pokúsil povedať už v mojom filme Ararat – následky nenapravených krívd sú kruté a zasiahnu i nevinných.“

Egoyan rozvíja príbeh aj za cenu mnohých scenáristických schválností. Formu nemožno po žiadnej stránke označiť za objavnú a veteráni slávnych mien nedostali veľa príležitostí na hereckú exhibíciu. Po skončení predstavenia sa v kinosále popri mohutnom potlesku nemenej hlasno ozývalo aj hanlivé bučanie. A ten zvuk, zmes výkrikov Bravo, potlesku, piskotu a posmešného Búúú by asi aj najvýstižnejšie ohodnotil celý tohtoročný 72. medzinárodný filmový festival v Benátkach.

 

Share/Save/Bookmark