Tragédia škótskeho kráľa Macbetha patrí medzi tie najznámejšie a najčastejšie adaptované diela v histórii umenia. Do filmu ho v priebehu dekád transformovali takí velikáni ako Orson Welles, Akira Kurosawa či Roman Polanski, nehovoriac o alúziách objavujúcich sa u Andrzeja Wajdu, Kona Satoshiho a mnohých ďalších.

Krutá, dramatická a v škótskych vysočinách sa odohrávajúca hra priam volá po filmovom spracovaní, ktoré oproti divadlu dokáže ponúknuť bohaté exteriéry a veľkolepé bojové scény. To sa na rozdiel od Wellesa a Polanského rozhodol naplno využiť mladý austrálsky režisér Justin Kurzel. Ten zaujal už svojim celovečerným debutom Snowtown, kde do extrémne krutého, morálne skazeného a chladne depresívneho sveta vložil vyšinuté postavy sadistických vrahov a pedofilov. Film nakrútený podľa skutočných udalostí však desil a znechucoval skôr tým, čo neukázal a viac než o krvavé atrakcie sa zaujímal o psychiku jedincov, opájajúcich sa pochybnou morálnou nadradenosťou a božskou mocou. Veľmi podobnú tému ponúkol Kurzelovi Shakespearov Macbeth, keďže aj v ňom sú hlavnou témou vraždy a vzostup a pád mocibažných postáv.

Čo sa týka rozprávania môžeme v prípade najnovšieho Macbetha hovoriť o pomerne vernej adaptácii, ktorá preberá základnú kostru príbehu. Síce nie až tak vernú, ako je tomu napríklad v prípade Wellesovho opusu, avšak na druhú stranu ani príliš aktualizujúcu ako v prípade Ruperta Goolda, či Kurosawu. Kurzel vo filme redukuje radu vedľajších motívov ako napríklad viaceré scény s čarodejnicami, Macduffovu konfrontáciu s Malcolmom na anglickom dvore, alebo postavu Vrátnika. Toto všetko má prirodzene za následok, že sa narácia v omnoho väčšej miere zameriava na dvojicu hlavných postáv. Kurzela totižto opätovne zaujíma predovšetkým analýza túžby po moci, a tá sa v adaptovanom texte objavuje primárne u manželov Macbethovcov.

V prípade zobrazenia postáv, je aj v tomto prípade Kurzel predovšetkým behavioristom. Svojho Macbetha štylizuje do role človeka opantaného posttraumatickou stresovou poruchou, čo je badateľné v častých halucináciách a Lady Macbeth do role matky zničenej smrťou svojho dieťaťa, čo pre zmenu môžeme vidieť pri rozhovore s jeho mŕtvolou. Vražda a zrada sú však bežnou súčasťou politických machinácií, čo môžeme vidieť hneď v počiatočných scénach, kde vidíme popravy a zabíjanie povstalcov. Rovnako, ako v Snowtowne, aj tu teda režisér generuje morálne skazený svet vystavaný okolo antihrdinov prepadajúcich šialenstvu. Veľmi podstatná je však vo filme aj úloha rozprávača-šľachtica Lennoxa, ktorý napríklad hneď na začiatku kráľovi Duncanovi opisuje boj Macbetha so zradcami. Viackrát oboznamuje aj iné postavy s tým čo sa dialo. Snímka sa tak pohybuje na hranici objektívnej, subjektívnej a intersubjektívnej narácie.

Čo sa týka naratívu zostáva teda Kurzel v podstate tradicionalistom a Shakespearovho Macbetha nijako výrazne nekomentuje, nerozvíja a neaktualizuje. Aktualizácie prináša najmä v štylistickej rovine. Pokiaľ som na začiatku spomínal, že sa Kurzel rozhodol výhody Macbetha pre filmové spracovanie naplno využiť, myslel som tým predovšetkým bohaté exteriéry. Film bol nakrúcaný v Škótsku a na severe Anglicka a zahmlené vysočiny tvoria podstatnú časť stopáže filmu. Hmla a chlad, ktorý z nich sála, jednak výborne odráža temný a vypočítavý charakter hlavných postáv, ale aj samotného sveta plného vrážd. Z hmly sa zároveň často vynárajú čarodejnice a rôzne halucinácie a vízie, takže tá tu zastáva aj výraznú naratívnu a náladotvornú funkciu. Zároveň pôsobí samotná príroda, pochopiteľne, skutočne britský, takže spoluvytvára hodnovernosť fiktívneho sveta a ešte viac vťahuje diváka do deja. Stredoveké Škótsko sa tu teda stáva mystickou krajinou, avšak pôsobí aj napriek tomu autenticky.
S tým súvisí aj celková štylizácia mizanscény a kamera. Tá pôsobí niekedy naturalisticky a inokedy maximálne štylizovane. Naturalisticky predovšetkým v situáciách snímania prírody a rurálnych stavieb, zatiaľčo štylizovane pri snímaní bojov. Tie často hraničia až s maniérizmom, ale rovnako ako v Snyderovom 300, sú využité predovšetkým ako metatext k vytváraniu mýtov. Hneď úvodný súboj plný spomaľovačiek, heroického Macbethovho výkonu a záverečného grandiózneho zabitia, je v podstate rozprávaním Lennoxa, ktorý takýmto spôsobom vytvára mýtus a filmový štýl to adekvátne reflektuje.

Podobne je tomu tak aj pri záverečnom súboji, v ktorom taktiež nastáva jeden z posunov oproti predlohe. Zatiaľ čo u Shakespeara, ale aj Wellesa a Kurosawu, sa Birnhamský les vydá na pochod tak, že si vojaci odrežú vetvy stromov, aby zamaskovali svoj počet, tu ho spália a jeho popol letí až do hradu. Tento posun má výraznú štylistickú funkciu, keďže blízky požiar „sfarbí“ celú mizanscénu do červena. Zmienené červené sfarbenie je však maximálne neprirodzené a spoločne so záverečným preslovom, v ktorom zúčastnení prehlásia, že nebudú Macbetha po smrti „ohovárať“, je teda opätovne sebareflexívna. Na rozdiel od 300, kde je tento prístup využitý prakticky v celom filme, však táto výrazná štylizácie nepôsobí až príliš ostentatívne a neomrzí.

Aj herecký prejav sa pohybuje niekde medzi sebareflexivitou a naturalizmom. Postavy sa napríklad viackrát pozerajú smerom do kamery, čím priznávajú jej existenciu. Pokiaľ sa však jedná o ich prejav môžeme hovoriť o výrazovom minimalizme, pôsobiacom mimoriadne naturalisticky. Takisto by som rád spomenul výborné voľby do hlavných rolí. Marion Cottilard so svojimi veľkými očami a výraznými očnými vačkami, pôsobí skutočne dojmom matky, ktorá sa kvôli smútku zbláznila. Michael Fassbender zasa ako kráľ pôsobí veľkolepo a vzhľadom na jeho prirodzený pochmúrny výraz, správne tragicky. Hudba pre zmenu výborne dotvára dej a výrazne na seba neupozorňuje. Jednak pôsobí temne a pochmúrne a zároveň vďaka využívaniu škótskych hudobných nástrojov a dlhých ťahavých tónov verne britsky.

Kurzelov Macbeth je teda typicky súčasnou, tzn. temnou a depresívnou adaptáciou Shakespeara. Zaujímavým spôsobom využíva dualitu vyvierajúcu zo škótskej krajiny a jeho film pôsobí drsne naturalisticky a zároveň mysticky. Súčasne sa na rozdiel od filmu 300 vyhýba prílišnému manierizmu, hoc rovnako upozorňuje na mýtickú povahu príbehov. Macbeth sa oprávnene zaraďuje k tým najzaujímavejším Shakespearovským adaptáciám a v mojich očiach ide o najlepšieho Macbetha akého som mal možnosť vidieť. Na rozdiel od Wellesovej adaptácie nepôsobí až prehnane štylizovane, v porovnaní s Polanského filmom zasa treba vyzdvihnúť väčšiu veľkoleposť, mystickosť a tiež schopnosť upozorniť na mýtickú povahu príbehov a oproti Kurosawovmu Krvavému trónu oplýva výraznejšou a temnejšou atmosférou.

Macbeth, Veľká Británia, Francúzsko, USA, 2015
Dĺžka: 113 minút
Réžia: Justin Kurzel
Scenár: Jacob Koskoff, Michael Lesslie, Todd Louiso
Kamera: Adam Arkapaw
Strih: Chris Dickens
Hudba: Jed Kurzel
Hrajú: Michael Fassbender, Marion Cotillard, Paddy Considine, Sean Harris, Jack Reynor, Elizabeth Debicki, David Thewlis, Ross Anderson, David Hayman, Maurice Roëves, Hilton McRae, Stuart Bowman a ďalší.
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 5. novembra 2015
Foto: Film Europe