ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Prekáža dej filmovému umeniu?

logo mostra 2013Porota 70. MFF v Benátkach, vedená talianskym režisérom Bernardom Bertoluccim, je o tom očividne presvedčená, preto dokázala dokonale prekvapiť. A vyvolať rovnako nadšený potlesk, pokriky Bravo! i rozladené bučanie a piskot. Neocenila žiadneho z veľkých známych autorov ako Terry Gilliam (fantaskná distopia Zero Theorem), Amos Gitai (jedným dlhým záberom nasnímaná dráma Ana Arabia), Hayao Miyazaki (kreslený životopis leteckého konštruktéra Kaze Tachinu), ba dokonca ignorovala aj komediálnu drámu Stephena Frearsa Philomena so skvelou Judi Dench v hlavnej role, ktorá až do poslednej chvíle dominovala všetkým rebríčkom a získala šesť neštatutárnych ocenení. Udelili jej iba cenu za scenár.

Uznania sa nedočkali ani diela mladých autorov, ktorí sa usilovali ponúknuť silné, pútavé príbehy a výrazné postavy. Porotcovia uprednostnili snímky s expresívnou formou rozprávania, bez tradičnej dramaturgickej stavby, bez príbehov, bez atraktívnych tém či podmanivých alebo aspoň zaujímavých hrdinov, zato so surovým, dokumentaristicky autentickým obrazom. Čisté umenie?

Za hranicou dokumentu

Sacro GRA 5Víťazný taliansko-francúzsky film Sacro GRA režiséra Gianfranca Rosiho, ocenený Zlatým levom, je mozaikou postáv, nie však príbehov, spojených s diaľničným obchvatom Ríma (Grande Raccordo Anulare – GRA). Ručná kamera so zvýraznenými necnosťami (šum, skreslené podanie farieb, nelogické a absurdné, akoby náhodné uhly pohľadov, drsný strih, autentickí neherci) zobrazuje tradičné osadenstvo periférie: lacné prostitútky, transvestitov, tulákov, náboženských fanatikov, výstredných šľachticov, zostarnutých hercov, posádku vozidla záchrannej služby, dôchodcov i vedcov v protiklade voči rieke neustále uháňajúcich automobilov. Letmo formou mozaiky naznačuje charaktery aj ich príbehy, ale nijako ich nekonkretizuje ani nevysvetľuje. Zostáva kdesi na hranici dokumentu a hraného filmu, divákovi nič neuľahčuje, racionálny i emotívny výklad necháva úplne na ňom.

Dokumentarista Gianfranco Rosi obsluhoval aj kameru a zaznamenával zvuk. “Pri práci na filme som stále so sebou mal knihu Itala Calvina Neviditeľné mestá,” priznal filmár pôvodom z Eritrey, ktorý vyštudoval New York University Film School. Už v roku 2008 bodoval v Benátkach svojím dlhometrážnym debutom Below Sea Level a za film El sicario – Room 164 v roku 2010 na benátskom festivale získal cenu federácie kritikov FIPRESCI.

“Samotné nakrúcanie je pre mňa veľmi bolestivý akt. Nie je to len zapnutie kamery – sú to dlhé mesiace hľadania prostredí a zoznamovania sa s postavami, ich životmi. Až potom si začínam uvedomovať, aké svetlo, uhly záberov a strih použijem.”

Treba potlačiť príbeh

Stray DogsEšte vyššie nároky na diváka kladie tchajvanský režisér Tsai Ming-liang, držiteľ Grand Prix poroty za drámu Jiaoyou (Stray Dogs). Zobrazuje rodinu bez domova, ktorá živorí na periférii Tchajpej. Otec zarába nosením reklamných transparentov a dvojica detí sa bezcieľne potĺka. Ming-liang rozpráva takmer bez slov a s minimom akcie, zato dlhými statickými zábermi. Napríklad osemminútovou scénou so ženou, ktorá uprostred noci nepohnute hľadí na nástennú fresku vo vyhorenom dome alebo šesťminútovým záberom na mohutným prúdom močiaceho muža.

“Žiadneho príbehu tu niet,” povedal sám autor. “Otec je naničhodník, vhodný leda tak na nosenie reklamy. Jedinými ďalšími ľuďmi v jeho živote sú syn a dcéra. Spolu jedia, spolu si umývajú zuby, spolu spia na starom matraci v dierach bez vody aj elektriny. Predmestie, na ktorom žijú, akoby sa premenilo na miesto, vhodné leda pre túlavé psy.”

“Čoraz viac sa v mojich filmoch vzďaľujem tradičnému rozprávaniu,” potvrdil filmár pochádzajúci z Malajzie. “Presýtil som sa filmu ako nástroja na rozprávanie príbehov. V novom filme som sa už od scenára cez kameru až po strih usiloval čo najviac potlačiť to, čomu hovoríme dej. Neexistuje žiadna priama súvislosť medzi jednotlivými scénami, a tak vzniká pocit, akoby nejestvoval ani žiadny začiatok a koniec. Každá scéna je v reálnom čase, zachytáva tok prirodzeného svetla a tieňa aj autentické zvuky v pozadí. To sa mi veľmi páči.” Zjavne sa to zapáčilo aj benátskej porote, hoci miestne noviny, vrátane festivalového denníka, si z filmu, ktorý dokázal uspať takmer celé publikum, robili výdatný posmech.

Strieborného leva za réžiu získal grécky filmár Alexandros Avranas za svoj druhý dlhometrážny film Miss Violence o tajomstvách rodiny jedenásťročného dievčaťa, ktoré spáchalo samovraždu. Predstaviteľ hlavnej mužskej roly Themis Panou si odniesol Volpiho čašu za herecký výkon.

Majstri nakrúcajú životopisy

walesaJaponský majster tradičnej animácie Hayao Miyazaki prekvapil kresleným životopisom konštruktéra lietadiel Kaze Tachinu (a, bohužiaľ, aj oznámením svojho odchodu na umelecký dôchodok). Pred koncom festivalu si prevzali významné ocenenia aj dvaja veľkí filmári, ktorí v Benátkach predstavili nové filmy, oba venované významným osobnostiam. Vo štvrtok ocenenie Persol Award dostal poľský režisér Andrzej Wajda, tvorca drámy Walesa: Czlowiek z nadziei – realistického pohľadu na pôsobenie poľského odborového predáka v 70. a 80. rokoch minulého storočia. Wajda sa vyhol glorifikácii aj patetizmu, Walesu vykreslil ako prostého človeka s ľudskými chybami i slabosťami: snímka sa začína tým, ako budúci laureát Nobelovej ceny mieru podpisuje sľub spolupráce s poľskou komunistickou tajnou políciou. Len škoda, že film nedokázal vzbudiť záujem talianskeho festivalového publika.

5762-Che strano chiamarsi Federico 1Cenu Jaeger-LeCoultre Glory to the Filmmaker 2013 v piatok udelili talianskemu režisérovi Ettorovi Scolovi, ktorý potešil publikum filmovou poctou svojmu priateľovi Federicovi Fellinimu s názvom Che strano chiamarsi Federico! Scola racconta Fellini pri príležitosti 20. výročia úmrtia veľkého filmára. V ateliéri číslo 5 rímskych štúdií Cinecittá, kde Fellini nakrútil väčšinu svojich diel, Scola s láskou a filmárskym majstrovstvom inscenoval realistické, symbolické i snové scény z Felliniho detstva, mladosti, vrcholu tvorivých síl i staroby.

Sedemdesiaty benátsky filmový festival sa stal prvým z najvýznamnejších svetových filmových podujatí, ktoré slávnostne otvorili aj ukončili snímky so stereoskopickým 3D obrazom – sci-fi dráma Alfonsa Cuaróna Gravity  a celovečerný brazílsko-francúzsky dokument Amazonia v réžii Thierryho Ragoberta, s príbehom skrotenej opičky, ktorá sa po leteckom nešťastí ocitla v nikdy nepoznanom pralese. Trojdimenzionálny film, zdá sa, prestáva byť atrakciou, kuriozitou či technickou výstrednosťou a stáva sa všeobecne akceptovanou súčasťou filmového umenia.

Share/Save/Bookmark