Film Lidice (ČR 2011) videlo v Čechách od júnovej premiéry asi štyristotisíc divákov. Je to dôkaz, že snímka, založená na skutočných udalostiach, nebude fungovať len ako školská pomôcka na doplnenie učebných osnov, hoci sa prostredníctvom filmového plagátu do učebníc dejepisu pre deviatu triedu základných škôl zaradí. Po včerajšej premiére vstupuje zajtra, 4. augusta aj do slovenských kín, a to v úctyhodnom počte devätnástich kópií.

Tragický príbeh Lidíc, ktorých vyhladenie bolo fašistickou pomstou za atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora v Prahe Reinharda Heydricha, druhého muža tretej ríše, sa zdá dostatočne známy. Všetkých obyvateľov mužského pohlavia tejto malej stredočeskej dediny postrieľali, ženy odvliekli do koncentračného tábora, časť detí s árijským zovňajškom vzali násilím na prevýchovu do Nemecka, ostatné zahynuli v plyne. Dovedna to bolo 338 obetí. Dedinu podpálili a vymazali z mapy. Masaker vyvolal veľký medzinárodný ohlas, ktorého pôsobivým dôsledkom je aj okolo štyristo žien, prevažne z Latinskej Ameriky, ktoré majú krstné meno Lidice. Ich zoznam spolu s fotografiami je efektnou súčasťou záverečných titulkov.

Film vznikal päť rokov, no úmysly nakrútiť príbeh Lidíc je staršieho dáta. Hneď po vojne o tom uvažoval Martin Frič, neskôr Miloš Forman, ktorý ho chcel údajne ladiť ako nemecký propagandistický film. Podľa súčasného scenára Zdeňka Mahlera, napísaného na základe jeho vlastnej novely Nokturno (2000), začala na príprave filmu pracovať režisérka Alice Nellis, ktorá musela pre chorobu od projektu odstúpiť, a pár mesiacov pred nakrúcaním ju nahradil režisér Petr Nikolaev (1957) Z jeho tvorby poznáme prepis Vieweghovho bestselleru Báječná léta pod psa, 1997, ľúbostný príbeh z komunistického väzenia päťdesiatych rokov Kousek nebe, 2004,  filmový prepis románu Jana Pelca Děti ráje pod názvom ...a bude hůř, 2007, či historickú fresku z 13. storočia Jménem krále, 2009. Na téme Lidíc je Nikolaev aj citovo zainteresovaný – jeho starého otca popravili počas heydrichiády.

Kým naše školské vedomosti sa obmedzujú na osud Lidíc po atentáte na Heydricha, tvorcovia filmu si dali úlohu priblížiť udalosti, ktoré tejto tragédii predchádzali, preto aj propagačný slogan je otázkou: „Opravdu si myslíte, že znáte příběh Lidic?“ Zrejme práve tento aspekt diela – odhalenie neznámych faktov v priam kriminálne ladenom príbehu – priťahuje divákov najviac. Tvorcovia filmu zvolili veľmi produktívny prístup. Snažia sa o Lidiciach rozprávať prostredníctvom osudov konkrétnych ľudí, ktoré sa pretínajú v tragických okamihoch.
Hlavným hrdinom snímky je nesporne kováč Šíma v podaní Karla Rodena, herca, ktorý podľa slov  režiséra Petra Zelenku má v sebe vnútornú pravdivosť, čo ho robí dôveryhodným v akejkoľvek úlohe. Postavy tvrdých, mlčanlivých chlapov, ktorí si nesú životné traumy hlboko vnútri, patria medzi jeho najčastejšie úlohy (z posledného obdobia napríklas Hlídač č. 47 či Habermannov mlyn).Autori diela mu venujú najviac pozornosti a poskytujú najväčší priestor. Šíma, otec dvoch dospelých synov, žije so svojou ochrnutou ženou Anežkou (tradične skvelá, navonok tvrdá, no vnútorne zraniteľná Zuzana Bydžovská), ale najvzrušujúcejšie chvíle trávi s milenkou Mariou (herecky nezvyčajne disciplinovaná, fyzicky príťažlivá Zuzana Fialová, ktorá viac ako úspešne nahradila pôvodne zamýšľanú Lenku Vlasákovú). Tento nemanželský pomer je dôvodom prudkej hádky medzi otcom a starším synom, ktorá sa skončí tragicky. Starého Šímu odsúdia na štyri roky väzenia za zabitie a tento trest mu zachráni život. Je jediným mužom z Lidíc, ktorý prežije. Dôkazom, že film je predovšetkým o ňom a jeho životných peripetiách, je okrem veľkého priestoru aj dopovedanie jeho príbehu v dvoch nadstavovaných, trochu popisných  záveroch. Hoci emotívne i filmársky najúčinnejší je prvý z nich, keď zúfalý Šíma kľačí na rozľahlej snehovej pláni a zúrivo hrabe v snehu, aby odkryl zvyšky svojho spáleného domu, nasleduje ešte ďalšia scéna, podčiarkujúca jeho osobnú tragédiu a problémy so zaradením sa do povojnového života, a po nej záverečná – stretnutie s Mariou a jej dcérou, ktorá nepôsobí celkom vierohodne, hoci naznačuje – aj lesknúcimi sa železničnými koľajnicami, bežiacimi do diaľky – neurčitú nádej.

Druhou veľkou, a možno ešte tragickejšou postavou je veliteľ miestnej policajnej stanice Vlček v striedmom, no veľmi presvedčivom podaní Romana Luknára. Je to slušný človek, ktorého zomelú dejinné udalosti spojené s náhodou vďaka jeho pasivite. Keďže jeden z jeho predkov mal nemecké meno a on sám ovláda tento jazyk, stane sa z prinútenia kolaborantom. Nedokáže sa otvorene postaviť proti zlu, hoci ho to vnútorne zožiera, v rozhodujúcich okamihoch volí nesprávnu cestu, za čo sa napokon sám potrestá.

Pre osud Lidíc najdôležitejšia a pre diváka prekvapujúca je tretia súkromná línia filmu, taktiež historicky doložená, ktorá by sa dala nazvať príbehom dvoch kamarátov na záletoch. Mladý Šíma, ktorého stvárnil ako svoj filmový debut sympatický Ondřej Novák, a jeho ženatý priateľ Fiala (Marek Adamczyk) sa zoznámia s dvomi dievčinami, ktoré v rámci „balenia“ Fiala ohuruje tajomnými náznakmi o práci v odboji. To sa napokon stane osudným nielen jemu, ale celej miestnej societe. Rozlúčkový list Fialu Aničke (zamýšľanú Marthu Issovú nahradila v tejto úlohe menej známa Veronika Kubařová) s podobnými nezmyslami sa náhodou dostane do nesprávnych rúk a spustí lavínu zatýkania, drastického vypočúvania a manipulatívneho vyrábania dôkazov, ktorá vyústi do tragického finále. Žiaľ, práve táto línia, pre osud dediny a jej obyvateľov rozhodujúca, sa rozvíja pomaly a ťažkopádne, na čom má zásluhu aj nie vždy funkčné rozdrobovanie príbehu, pre tento film typické, sťažujúce divákovi možnosť naplno sa ponoriť do osudov jednotlivých postáv.

Napriek tejto výhrade spomínané tri komorné príbehy fungujú, zrejme nielen zásluhou Mahlerovho scenára a Nikolaevovej režijnej práce, ale najmä hereckých výkonov. Okrem spomínaných hlavných predstaviteľov sú to aj epizódky Jana Budařa ako zlodeja Petišku, Šímovho spoluväzňa a spočiatku aj nepriateľa, Mariusza Osmelaka ako hlboko veriaceho uväzneného poľského falšovateľa peňazí a dokumentov, či Sabiny Remundovej v úlohe tichej, nenápadnej, no vnútorne odvážnej a statočnej farárovej gazdinej. Oveľa menej zaujmú obrazy kolektívu, či už miestnych, málo diferencovaných obyvateľov, alebo ich protipólu – nemeckých okupantov. Práve pri zobrazovaní Nemcov sa tvorcovia filmu dopúšťajú stereotypov, táto societa sa v novom českom filme neveľmi líši od vykresľovania fašistov v mnohých iných, oveľa starších vojnových filmoch. Napospol sú to nesympatickí, krutí ľudia, štekajúci rozkazy (vrátane veliteľa Weismanna v podaní Joachima Paula Assböcka), paradoxne s citom pre krásu a umenie, ako to dokladá huslista Heydrich v zbytočnej scéne koncertu na Pražskom hrade. Aj to je príčinou, prečo masaker v Lidiciach, streľba do mužov a najmä odtŕhanie detí od matiek pôsobia oveľa chladnejšie, ako by mali a mohli. Jednoducho – sú to scény – klišé, na aké si divák už zvykol, a teda nevyvolávajú emotívny účinok. Najmä kvôli neúčinným masovým scénam nesúhlasím s označením „výpravný veľkofilm“, ktorý sa používa v propagačných materiáloch, ak pod tým nerozumieme iba viac ako dvetisíc komparzistov.

Po profesionálnej stránke ťažko filmu niečo vyčítať. Známy mexický kameraman Antonio Riestra (asistent pri filmoch Amores perros a Frida, samostatný kameraman napríklad v českých snímkach Normal a Czech Made Man), ktorý nahradil pôvodne angažovaného Vladimíra Smutného, sa pohyboval v dvoch rovinách – realistickej a štylizovanej (biele zajace na cintoríne, detské ručičky za sklom autobusu, prírodné celky) a skvele nasnímal úvodnú erotickú scénu, ktorá napriek vášnivosti nepôsobí lacno ani lascívne. Strihač (a producent) Adam Dvořák zdynamizoval filmové dianie, hoci z opulentného nakrúteného materiálu (55 hodín) ešte pár zbytočných sekvencií zostalo (okrem Heydrichovho koncertu napríklad aj dodatočne nakrútený atentát naňho s nechceným groteskným zafarbením). Hudba trojice Michal Hrůza, James Harries a Karel Heřman neruší – až na patetické pasáže podfarbujúce záverečné titulky, oblečenie, interiéry i exteriéry majú správnu dobovú patinu. Slovom, je to dobrý film. Nechýbalo veľa, a mohol byť výborný.

Lidice, ČR, 2011
Námet a scenár: Zdeněk Mahler podľa svojej novely Nokturno, spolupráca na scenári Alice Nellis
Réžia: Petr Nikolaev
Kamera: Antonio Riestra
Strih a producent: Adam Dvořák
Hudba: Michal Hrůza, James Harries, Karel Heřman
Zvuk: Marek Hart
Architekt: Jan Vlček
Hrajú: Karel Roden, Zuzana Fialová, Roman Luknár, Zuzana Bydžovská, Jan Budař, Ondřej Novák, Marek Adamczyk, Veronika Kubařová, Joachim Paul Assböck, Sabina Remundová, Mariusz Osmelak, Norbert Lichý, Václav Jiráček a ďalší
Foto: Magic Box