ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Predjubilejný Art Film Fest s príchuťou popkornu

vizualoficialny resizeFestival Art Film Fest (predtým Art Film) zažil počas predošlých 23 rokov svojej existencie niekoľko zásadných zmien. Z malého festivalu filmov o umení a umelcoch sa premenil na pomerne rozsiahly nešpecializovaný festival s hlavnou súťažou celovečerných hraných filmov. Pred 11 rokmi zasa dostal nového spoluorganizátora, akciovú spoločnosť Forza, ktorá ho takpovediac zachránila pred potopením sa. V tomto roku sa druhý spoluorganizátor, ktorým bola predtým nezisková organizácia Art Film, nenápadne „premenil“ na Art Film Fest, spoločnosť s ručením obmedzeným, čiže subjekt zameraný na všeobecne prospešné služby bol nahradený subjektom ekonomickým. Čo by samo osebe nemuselo nič znamenať. Najväčšou tohtoročnou zmenou bola však zmena miesta konania – po vyše dvoch desaťročiach sa pôvodne trenčianskoteplický (a trenčiansky) festival presťahoval na východ Slovenska.

Nie všetky kiná vzbudili úsmev

Košice ako nové dejisko poskytli festivalu predovšetkým pomerne vhodné priestory, najmä tie, ktoré boli VecerKosice resizerekonštruované v súvislosti so statusom metropoly východu ako Európskeho hlavného mesta kultúry v roku 2013. Pravda, predstava, že festival tu bude mať k dispozícii nejaký festivalový palác, kde sa sústredí všetko dianie, by bola scestná; divák či novinár sa aj tu musel presúvať medzi jednotlivými budovami a sálami, aj keď je pravda, že v pešej dostupnosti, a nie z mesta do mesta. V rámci možností poskytla reprezentatívny priestor zrenovovaná Kunsthalle, ďalšie dve elegantné sály hlavná budova objektu Kasárne Kulturpark. Svoj pôvab malo kino Slovan v budove historickej mestskej radnice na Hlavnej ulici, horšie to však bolo so zrekonštruovaným a nedávno znovuotvoreným kinom Úsmev. Je fajn, že v ňom funguje filmový klub a je tak významným miestnym kultúrnym stánkom, ale počas horúcich festivalových dní ste si v ňom mohli vybrať len medzi nedýchateľným ovzduším a nedýchateľným ovzduším s hučiacim ventilátorom za hlavou, čo vám spoľahlivo pokazilo zážitok z každého filmu. Označiť ho za „exkluzívne festivalové kino“ (v traileri festivalu) chcelo naozaj veľkú dávku – fantázie? odvahy? drzosti?

Pukanec ako hlavný motív

Ak sa ústredným vizuálnym motívom festivalu, ktorý má v názve slovko „art“, stane pukanec (známy aj ako popkorn, Ulica resizesymbol multiplexovej, mainstreamovej filmovej „kultúry“), neveští to nič dobré. Jedine, ak by to bolo myslené ako recesia. Pukancový nápad útočil na divákov z plagátu, z tituliek katalógu i programovej brožúry, z festivalového traileru. Hlboká myšlienka „Pukanec je kino, ale kino nie je len pukanec“ z prvej strany prvého čísla festivalového denníka by si vyžadovala sémantickú analýzu, ktorej výsledok by pravdepodobne nezodpovedal vynaloženému úsiliu. Je však isté, že divák festivalový a divák popkornový sú dva rôzne živočíšne druhy, ktoré žijú v síce súvisiacich, ale dosť zreteľne oddelených ekosystémoch. Kým tomu prvému apriori prekáža popkorn ako taký, toho druhého môžu zasa omráčiť artové tituly, na aké nie je zvyknutý (ale ak v kine napriek tomu zostane, môže to mať pozitívny význam). No lákať pukancami napríklad na príbehy o vojnových zločin(c)och či na príbeh ženy hľadajúcej v Sýrii svoju sfanatizovanú, na islam konvertovanú dcéru asi nie je celkom kóšer.

Menej (efektu) by bolo viac

„Popkornizácia“ sa dotkla aj ďalších stránok festivalu. Už sme si akosi zvykli, že na otvorení (nielen tohto) festivalu sa presúšajú športovci či modelky, ktoré s kinematografiou nemajú nič spoločné; nápad s rozhadzovaním futbalových Lasicaendcompany resizelôpt ako vstupeniek na otvárací ceremoniál pre verejnosť zaváňa skôr estrádou než serióznym podujatím. (Len tak na margo: „Vzhľadom k vysokému záujmu a kapacite sály otváracieho i záverečného ceremoniálu nie je novinárska akreditácia automatickým vstupom na obidva večierky.“ Citované z www.artfilmfest.sk, sekcia Press.) Mohutne propagované uniformy členov festivalového štábu boli viac cirkusové než vkusné, čo si asi uvedomili aj herci uvádzajúci jednotlivé predstavenia, z ktorých niektorí vystupovali v civilných odevoch. Apropo herci v úlohách „uvádzačov“ filmov, to bol ďalší trapasoidný moment festivalových predstavení. Nevedno, kde sa zrodila predstava, že víťazné filmy zo svetových festivalov či ambiciózne súťažné tituly najlepšie uvedú hviezdy domácich televíznych seriálov, ale v každom prípade je to za hranicou pochopiteľnosti. Ak komornú drámu zo života v kalmyckom prímorskom mestečku uvádza Braňo D. v modro-žltej harlekýnskej uniforme, je to čudné samo osebe, ale nech. Lenže: „Som v totálnom strese, lebo nemám v ruke scenár a toto nie je to, čo bežne robím,“ zdôverí sa populárny herec publiku. A ešte to zaklincuje: „Ja som ten film, samozrejme, nevidel.“ Nuž, asi by bolo lepšie, keby filmy uvádzali ľudia, ktorý ich videli a dokonca o nich vedia niečo zmysluplné povedať, napríklad zostavovatelia sekcií. Herci zjavne získavali informácie o filmoch päť minút predtým z festivalového katalógu, občas poplietli názov filmu, občas meno režiséra. A niekedy poslúžili sofistikovanou myšlienkou, ako napríklad Henrieta M. pri uvedení snímky 24 týždňov: „Tento film je unikátny tým, že mal premiéru na tohtoročnom Berlinale a do domácej distribúcie príde až na jeseň tohto roku.“

Na opačnom konci pomyselných nožníc

Sasovia resizeZdá sa teda, akoby sa ešte viac roztvorili nožnice medzi kultúrno-umeleckou stránkou festivalu (ktorá by mala byť a verme, že aj je jeho hlavným poslaním) a stránkou marketingovo-šoubiznisovou, ku ktorej patrí okrem už spomínaných javov aj nezmyselné pomenovanie kín podľa sponzorov či mediálnych partnerov festivalu (dovolím si pochybovať, že sa niekto z účastníkov festivalu ponáhľal do „Joj Cinema kina Slovan“) či spojenie dokumentu o Cristianovi Ronaldovi so sledovaním aktuálneho futbalového zápasu v košickom amfiteátri. Dobrou správou je, že tento sprievodný cirkus nijako neovplyvnil dlhodobo vysokú kvalitu artfilmfestového programu na opačnom konci nožníc.

Art Film Fest – festival dvoch súťaží

V súťaži hraných filmov sa stretlo 13 pozoruhodných titulov. Porota pod vedením amerického filmového kritika slovenského pôvodu Stevena Gaydosa, redaktora prestížneho amerického filmového časopisu Variety, udelila Stanica48 resizeModrého anjela za najlepší film izraelsko-americko-nemeckej snímke Stanica 48 režiséra Udiho Aloniho, príbehu mladého palestínskeho hiphopera, ktorý sa rozhodne využiť svoj hudobný talent na boj proti utláčateľskej izraelskej komunite a proti násiliu vo svojom vlastnom konzervatívnom spoločenstve, ovládanom patriarchálnym zmyslom pre česť. Ocenenie za najlepšiu réžiu si odniesol kazašský režisér Emir Bajgazin za film Ranený anjel (koprodukcia s Francúzskom a Nemeckom), ktorý mozaikovitým spôsobom rozpráva o živote štyroch tínedžerov v bohom zabudnutej kazašskej dedine v 90. rokoch minulého storočia. Ide o druhú časť vizuálne pôsobivej trilógie o mladých ľuďoch a ich komplexných vzťahoch vo svete bez morálnych noriem. Mladý tvorca si tak zopakoval úspech spred troch rokov, keď na Art Film Feste zvíťazil s prvou časťou zamýšľanej trilógie (Hodiny harmónie). Modrých anjelov za herecké výkony získali Tamer Nafar za úlohu v Ranenyanjel resizeStanici 48 a poľská herečka Michalina Olszańska za titulnú rolu v česko-poľsko-slovensko-francúzskom filme režisérov Petra Kazdu a Tomáša Weinreba Ja, Olga Hepnarová, známom aj z našej klubovej distribúcie. Porota sa rozhodla udeliť Zvláštne uznanie filmu režiséra Olivera Laxa Mimózy, nakrútenému v koprodukcii Španielska, Maroka, Francúzska a Kataru, v ktorom videla nový dynamický hlas do kinematografie s originálnym rozprávačským prístupom. Tohtoročnou novinkou bola divácka cena, zameraná na európske filmy a udeľovaná v gescii televízie Joj Cinema. Získala ju francúzsko-belgická komédia Saint Amour známej režisérskej dvojice Benoît Delépine a Gustave Kervern, ktorí do hlavných úloh otca a syna, „sedlákov v meste“, obsadila Gérarda Depardieua a Benoîta Poelvoorda. Tajomstvom len zostáva, ako organizátori k tejto cene dospeli, pretože o žiadnom diváckom hlasovaní nebolo na festivale ani chýru, ani slychu.

Karanovic resizeK pozoruhodným filmom, ktoré sa medzi ocenené nedostali, patrila napríklad dráma Dobrá manželka, scenáristický a režijný debut známej srbskej herečky Mirjany Karanović (nositeľky ceny Hercova misia z roku 2007), ktorá v ňom zároveň vytvorila hlavnú úlohu. Excelentne v ňom stvárňuje ženu žijúcu zdanlivo bezproblémovým životom, ktorá sa z náhodne objavenej starej videokazety dozvie, že jej manžel má na svedomí vojnový zločin. Na famóznom hereckom výkone bol postavený aj kolumbijský film Medzi morom a zemou: v snímke Carlosa del Castilla a Manola Cruza hrá Vicky Hernández matku, ktorá sa stará o ťažko postihnutého Medzinebomazemou resizedospelého syna (hrá ho sám Cruz, ktorý je aj scenáristom filmu) a napriek tomu – či práve preto –, že ho miluje, splní mu jeho posledné želanie – zomrieť.

O Modrého anjela v súťaži krátkych filmov sa uchádzalo 36 titulov. Víťazom sa stala nemecká snímka Symbolické hrozby trojice tvorcov Mischa Leinkauf, Lutz Henke a Matthias Symbolickéhrozby resizeWermke – podľa hodnotenia poroty je to odvážny, náročný, a predsa hravý  film pre našu dobu, ktorý núti zamyslieť sa. Zvláštne uznanie získali dva filmy: poľská Amerika režisérky Aleksandry Terpińskej za silné herecké obsadenie a sebaistú réžiu s veľmi presvedčivými výkonmi a rumunská snímka Ostreľovačské hniezdo 0068 režiséra Radua Bărbulesca za skvelý scenár s krásnym stupňovaním drámy ľahko okorenenej humorom, ktorá ukazuje politiku cez optiku domáceho prostredia, a za zručné využitie krátkeho formátu a sebaistý cit pre filmovú reč.

Art Film Fest – festival zvučných mien

Celkovo bolo na tohtoročnom Art Film Feste uvedených v 15 programových sekciách 160 filmov z 57 krajín sveta na 225 predstaveniach. V nejednom prípade išlo o filmy režisérov zvučných mien. Otváracím filmom festivalu bola snímka Stephena Frearsa Božská Florence o živote „najhoršej speváčky na svete“ Florence Foster Jenkins. (Keďže ide prakticky o rovnaký námet ako v prípade filmu Marguerite francúzskeho režiséra Xaviera Giannoliho, núka sa v našej distribúcii zaujímavá možnosť ich vzájomného porovnania.) Snímku 11 minút poľského režiséra Jerzyho Skolimowského, zachytávajúcu v zámerne chaotickej strihovej skladbe 11 minút zo života niekoľkých obyvateľov Varšavy, sprevádzal herec Andrzej Chyra, ktorý ju výstižne označil za viac pocitový než dejový film.

Daldry resizePochopiteľne, najvzácnejšími hosťami tohtoročného AFF boli noví držitelia ocenení Hercova misia a Zlatá kamera. A tu sa organizátorom naozaj darilo. Ako prvý si prevzal Zlatú kameru britský režisér Stephen Daldry, ktorý delí svoju tvorivú prácu medzi divadlo a film a ktorého filmovú tvorbu poznajú aj naši diváci. Popri aj u nás známych tituloch Billy Elliot, Hodiny, Predčítač a Odpad uviedol festival aj snímku Príšerne nahlas a neuveriteľne blízko, adaptáciu románu Jonathana Safrana Foera, inšpirovaného udalosťami z 11. septembra, v ktorej sa stretol skvelý detský predstaviteľ Thomas Horn s legendárnym švédskym hercom Maxom von Sydowom (vekový rozdiel 68 rokov). Počas záverečného ceremoniálu si rovnaké ocenenie Parker resizeprevzal takisto britský režisér Alan Parker, tvorca snímok ako Polnočný expres, Angel Heart a Horiace Mississippi (aby sme menovali len tie, ktoré boli uvedené na festivale). Festival pokračoval aj v udeľovaní ceny Hercova misia: jej tohtoročnými laureátmi sa stali český herec Karel Roden, ktorého u nás isto netreba predstavovať, a srbský herec Lazar Ristovski, ktorého si naši diváci môžu pamätať napríklad z Kusturicovho Undergroundu či zo snímky Kráľ zlodejov režiséra Ivana Fílu, na ktorej má koprodukčný podiel aj Slovensko.

O rok opäť v Košiciach

Ristovski resizeV závere festivalu ohlásil jeho prezident Milan Lasica jubilejný 25. ročník, ktorý sa bude konať od 16. do 24. júna 2017 opäť v Košiciach. Uvidíme, či sa organizátori definitívne vydajú cestou efektnej šou, alebo primeranejšou cestou zameranou predovšetkým na filmové umenie. Zamyslieť by sa dalo hoci aj nad tým, či je vhodné, aby festival venoval samostatnú sekciu jednej distribučnej spoločnosti (čo ako artovej) a jej vlastnej filmovej prehliadke. Neuškodilo by vychytať niektoré drobné, menej viditeľné nedostatky. Napríklad v elektronických titulkoch Roden resizefilmov, kde ich autor pokojne odignoruje dajme tomu slovnú hračku carer – career a prekladá tieto slová mechanicky ako

„opatrovateľka“ a „kariéra“ (v maďarsko-britskom filme Opatrovateľka). Alebo vo festivalovom denníku, kde sme sa v rozhovore s Martinom Šulíkom dočítali, že jeho učiteľom na VŠMU bol profesor Stanislav Barnický a že medzi slovenských režisérov patrí Juraj Lehocký. A, samozrejme, je potrebné analyzovať návštevnosť, lebo sály takpovediac nepraskali vo švíkoch. Ale tí, čo si do nich cestu našli, mohli rozhodne odchádzať spokojní.

(Cestu autora článku na košický Art Film Fest (cestovné) podporil Literárny fond. Ubytovanie bolo poskytnuté zo strany organizátorov festivalu.)

Share/Save/Bookmark