Je veľmi poučné pozrieť si predtým, než zhliadnete najnovší  filmový prepis diela Dekameron renesančného talianského spisovateľa Giovanni Boccaccia (1313-1375), slávny Pasoliniho film Boccaccio z roku 1972. Rozdiel  je evidentný a poznáte ho okamžite.  Kým Pasoliniho rozprávanie sa nesie v duchu doznievajúceho neorealizmu, ovenčeného zmyslom pre často obscénnu grotesknosť, vernú originálu, bratia Paolo a Vittorio Tavianovci  vo filme Úžasný Boccaccio produkujú klasickú renesančnú krásu a melodramatické „vrásky z lásky“.

Skôr než sa dostanem k príčinám a podstate tohto výrazného rozdielu, pripomeňme si, o čo v Dekamerone, zbierke stovky príbehov, ktoré si rozpráva spoločnosť desiatich mladých ľudí, utekajúcich z Florencie pred morovou nákazou, ide. Aby si sedem žien a traja muži skrátili čakanie na koniec nebezpečenstva, zabávajú sa rozprávaním. Točí sa najčastejšie okolo lásky, manželských „verností a neverností", príbehy sa odohrávajú v mestách, kláštoroch i na vidieckych sídlach. Od tohto diela sa začína odvíjať história talianskej prózy, keďže ho Boccaccio nenapísal latinsky, ale jazykom, ktorým sa hovorilo vo Florencii, teda akousi nekodifikovanou taliančinou. Jednotlivé príbehy sú poväčšine zozbierané a prepísané z ústneho podania a Dekameron vznikal v priebehu rokov 1348 až 1353. Vyvstáva v ňom živý obraz renesančnej spoločnosti, obratom sa vracajúcej k svojmu antickému dedičstvu, uvoľnenosti, hedonizmu, obdivu k telesnej kráse a všetkým telesným pôžitkom. Dedičstvo starého Ríma v renesančnej kultúre do značnej miery zľudovelo a dokorán otvorilo brány slobodnému duchu, zabavenému stredovekého asketizmu a prísnej cudnosti, založenej na dovtedajšej kresťanskej ideológii, tvrdiacej, že všetko hmotné je v človeku od diabla.V istom zmysle šlo o druh skupinovej terapie. Rozprávanie príbehov aj ich improvizovaná dramatizácia v sebe má tento katarzný moment spoločného emocionálneho prežitku i racionálneho poučenia.

Bratia Tavianovci, dosiaľ najsvetlejšie hviezdy talianskeho filmového neba, aj keď už majú obaja po osemdesiatke, zvolili cestu výtvarnej inšpirácie. Ich klasické, sošné  kompozície a významotvorný minimalizmus, orientovaný na estetiku tvaru, jeho harmónie a súmernosti, je výrazom obdivu k renesancii krásy, vizuálneho hedonizmu v priamej opozícii voči Pasoliniho ľudovosti, poetike úsmevnej škaredosti a vtipu ako výrazu zdravého a prirodzeného ducha i rozumu. Oba filmy tvoria zaujímavý dualizmus renesančného sveta, i vo svojich rozdieloch sú pevne zakotvené v dobe vzniku renesančného literárneho klenotu.

Tavianovci si zo zbierky vybrali štyri poviedky, zväčša orientované na tému lásky a smrti snáď ako priamu reakciu na nebezpečné obdobie, v ktorom si nikto nemohol byť ničím istý. V prvom príbehu ochorie krásna pani Catalinna, manželka nešťastného Niccoluccia. Nik nevie, čo jej je, ale všetci sa obávajú, že je to mor, a preto ju dá svokra odviezť z mesta. Po ceste Catallina umrie, ale sluhovia ju nechajú v kaplnke. Tu ju nájde jej tajný obdivovateľ Carissendi a keď sa dotkne jej hrude, zistí, že žije. Pomôže jej uzdraviť sa a zvolá stretnutie jej priateľov a rodiny. Za stolom im prednesie právny problém, kto má nárok na sluhu, umierajúceho a opusteného na poli, jeho pán alebo ten, čo ho zachránil. Slova sa ujme muž Catalinny a bez váhania pririekne sluhu druhému pánovi. Vtedy do spoločnosti vojde živá Catalinna a k svojmu prekvapenému manželovi sa prirodzene nehlási.

Viac anekdotický je ďalší príbeh, odohrávajúci sa v maliarskej dielni. Dvom šibalom, maliarskym učňom sa zachce urobiť si z istého Calandrina dobrý deň. Je protivný a navyše nešikovný, a tak si z neho vďačne vystrelia. Presvedčia ho, že existuje slnečný kameň s čarovným účinkom. Ten, kto ho nájde bude neviditeľný. Na breh rieky pohodia veľký čierny kameň a čakajú, kým ho Calandrino, ich maliarsky kolega, nájde a uverí, že je neviditeľný. Všetko na ulici k jeho domu zorganizujú tak, aby definitívne uveril kúzlu kameňa. Účinkujúci v tomto sprisahaní sa tvária, že nič nevidia až na manželku. Tá jediná ho vidí a hneď dostane od svojho manžela bitku, lebo ju podozrieva z čarodejníctva. Poslucháčom sa záver nepáči, a tak sa rozprávač musí kajať, rozbije si o hlavu melón.

Tankréd,  knieža salenský a jeho dcéra Ghismonda, ktorú  miluje a nechce ju vydať, sú hrdinami ďalšieho príbehu. Nakoniec ju predsa len dovedie k oltáru, ale dcéra čoskoro ovdovie a vracia sa k otcovi. Vychvaľuje pred ňou Guiscarda, umelca a skvelého majstra kováča. Láska nedá na seba dlho čakať a po búrlivom vzťahu nasleduje tragické finále. „Ak ste pri tomto príbehu plakali, o chvíľu to bude inak“, upozorňuje dievčenské publikum jeden zo zástupcov mužstva a pozabáva poslucháčky rozprávaním o komickej nepríjemnosti abatyše kláštora rehoľníčok. Keď ju prídu zavolať k odhaleniu jednej zo sestier, oddávajúcej sa tajne telesným rozkošiam, skrýva svojho milenca do truhlice a na hlavu si miesto čepca hodí jeho gate. Vinníčka ju na túto nepríjemnosť upozorní uprostred búrlivého kázania o čistote a nevinnosti. Osudným pre dôkaz lásky bohatej Giovanny a chudobného Fedrica sa stane jeho milovaný sokol. Keď ho vyvolená navštívi s prosbou, aby daroval jej chorému synovi  sokola, je neskoro. Nemal ju čím pohostiť, tak obetoval jediné, čo mal, a to ju presvedčilo.

V pozadí niektorých príbehov zaznieva operná hudba a zrejme to nie je náhoda, lebo čosi z veľkého dramatického gesta operných melodrám má i poetika rozprávania „ a la Taviani“.  Účinok tohto výtvarno-operného filmového súsošia je určený pre divákov so sofistikovanejším vkusom, zvyknutým na štylizáciu skôr divadelnej povahy. Od poetického realizmu  filmu Padre padrone (1977), vzbury voči uzurpátorskému patriarchalizmu, viedla cesta talianských bratov k výrazu, ktorý má od realizmu ďaleko. Je esenciou vysokej kultúry a stojí na úrovni slávnych operných domov, ovenčených pozornosťou a cenami. Za film Cézar musí zomrieť (2012)  dostali na Berlinale  Zlatého medveďa a je to len jedna z veľkých cien, ktorú si za svoje filmy odniesli z prestížnych svetových festivalov. Literárne dielo a jeho filmové adaptácie sa tak stávajú odrazom myslenia a potrieb rozdielnych desaťročí a zároveň demonštráciou  estetického vývoja, ktorým sa film uberal za posledných štyridsať rokov.

Úžasný Boccaccio (Maraviglioso Boccaccio / Contes Italiens / Wondrous Boccacci), Taliansko, Francúzsko, 2015
Dĺžka: 120 minút.
Scenár a réžia: Paolo a Vittorio Taviani
Kamera: Simone Zampagni
Strih: Roberto Perpignani
Hudba: Giuliano Taviani, Carmelo Travia
Hrajú: Lello Arena, Paola Cortellesi, Carolina Crescentini, Flavio Parent, Vittoria Puccini, Michele Riondino, Kim Rossi Stuart, Riccardo Scamarcio, Kasia Smutniak, Jasmine Trinca, Josafat Vagni a ďalší.
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 10. septembra 2015
Foto: Film Europe