ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Art Film Fest: Osem filmových zastavení

Art Film Fest 2014 logo resizeArt Film Fest sa už prehupol do druhej polovice , čo však neznamená, že by nás nečakali ešte zaujímavé udalosti. Predovšetkým množstvo dobrých filmov, stretnutie s Ondrejom Šulajom oceneným tohto roku Zlatou kamerou a vrchol festivalu prítomnosť hviezdy svetového filmu, talianskej herečky Claudie Cardinale, ktorá si prevezme cenu Hercova misia a pribudne jej s tabuľka na Moste slávy. Lenže festival sú predovšetkým filmy a tentoraz to vyšlo tak, že v Trenčianskych Tepliciach premietli už všetkých 11 snímok zo súťaže  hraných filmov.

Klan a tí ostatní
klan resizeNič tak náhodou nenahralo do diskusie o téme, či festivalové filmy majú široké uplatnenie v distribúcii alebo nie, ako snímka Klan (Plemya) režiséra Myroslava  Slaboshpytskiyho. Všeobecne sa na otázku sa odpovedá, bez veľkého uvažovania, že iba niektoré. Ostatné si radoví divák ani nevšimne. Tak tomu bude aj v prípade Klanu. To však neznamená, že tieto snímky sú čo do umeleckého spracovania a závažnosti témy o dve triedy vyššie ako úspešné distribučné tituly. Len sú, buď tak realistické a kruté, alebo umelecky tak náročné, že radoví divák nemá ani chuť, ani trpezlivosť sa na ne pozerať. Je to osud všetkých veľkých festivalových filmov. Výnimiek je veľmi málo. Klan je originálny už aj tým, že v ňom neodznie ani jedno slovo, ani komentár, všetko je zakliate v obrazoch. A tie sú kruté. Hluchonemý Sergej príde do internátnej školy, kde vládne kriminalita a prostitúcia. Musí si tvrdo vydobyť svoje miesto. Niet kúta v tomto labyrinte hnusu, kde by nevládla krutosť a teror, no majú tu miesto aj hlboké ľudské city ako láska a nenávisť. Sergej zažije aj jedno, aj druhé. Po formálnej a kompozičnej stránke je tento film mimoriadny, len v istom smere prekračuje hranicu únosnosti krutosti. Tvorca si dal mimoriadne záležať aj na tom, aby sa nikto s hrdinami príliš nestotožnil, kamera ich berie z diaľky, detaily tvárí sa mihnú len v závere. Díva sa na tento svet mladých ľudí zdanlivo akoby nezaiteresovane, pritom cítiť, že im na nich záleží. Neviem si však predstaviť distributéra, ktorý bude mať tú odvahu, aby toto pozoruhodné dielo zakúpil.  Risk by to bol až príliš veľký. I keď si myslím, že citlivejší diváci by z neho dokázali veľa odčítať.

bielytien resizeDo tohto košiara patrí aj Biely tieň (White Shadow, koprodukcia Taliansko, Nemecko, Tanzánia) izraelského rodáka Noaza Desheho, pôsobiaceho v Berlíne a Los Angeles. Je všeobecne známe, že na černošských albínov v Afrike šamani poľujú v nádeji, že im ich orgány poslúžia pri liečení chorôb a zaklínaní. Dejiskom je Tanzánia kde mladý albín, Allas, zažije najprv zavraždenie otca a potom je neustále aj jeho život v ohrození. Pri pomyslení, že máme 21.storočie a navyše stredovek bol v porovnaní s tanzanijskou realitou priam idyla, behá mráz po chrbte. Rozmaznanému Európanovi sa nechce veriť, že ešte aj takto žujú ľudia, pritom vláda sa všemožne snaží popasovať s týmto zakoreneným zlom. Zatiaľ úspešne len čiastočne. Chlapec je iný a inakosť sa trestá. Dokedy ešte ?

vlastnici resizeInakosťou sa nevyznačujú hrdinovia snímky kazašského režiséra Adilkhana Yerzhanova Vlastníci (The Owners), majú však neslýchanú požiadavku, uplatňujú si nárok na dom zdedený po matke. John, mladší brat Erbol a chorľavá sestrička Alija sú nútení odsťahovať sa z Almaty. Akýže problém, na vidieku ich čaká dom. Lenže ten obýva už desať rokov brat miestneho policajného šéfa. Bezohľadný alkoholik vyhlási mladej rodine vojnu a s pomocou skorumpovanej polície a morálne zdevastovaného obyvateľstva aj uspeje. Snímka o ľahostajnosti, despotizme, korupcii je ozvláštnená pre Kazachstan cudzorodými prvkami, tvorcu vraj inšpirovali  Van Goghove obrazy. V tomto rýdzo kazašskom prostredí pôsobili európske zvyky a popevky priam smiešne. Tomu, čo sa tam odohráva rozumejú len oni, poznamenal jeden z divákov a nebol ďaleko od pravdy.  Hrdinovia s nostalgiou spomínajú na staré časy, namiesto toho, aby priložili ruky k dielu, tancujú, spievajú, vraždia a je im veselo. No takto cesta k svetlému zajtrajšku nevedie – zrejme na to Yerzhanov poukázať a možno aj na to, že v tomto kraji ešte dlho nebude pokoja.

Tichý život a 52 utorkov
tichyzivot resizeAk by si niekto zaslúžil cenu za herecký výkon tak je to Eddie Marsan za úlohu Johna Maya v anglicko-talianskom koprodukčnom filme Tichý život (Still Life)  režiséra Umberta Pasoliniho. O pominuteľnosti života uvažuje hádam každý. No tak naliehavo, ako túto otázku s nesmiernym vkusom a nevtieravo zobrazuje snímka Tichý život, vidieť málokedy. Nie je to srdcedrásajúci príbeh, len núti zamyslieť sa nad sebou, nad svojim životom a svojimi činmi. Núti uvažovať aj o tom, vybral som sa správnou cestou, nezablúdil som náhodou, mám čas ešte sa vrátiť a čo po mne zostane, spomenie si na mňa aspoň niekto. A John May, zamestnanec pohrebníctva má na starosti práve tých, ktorých nemá kto odprevadiť na poslednú cestu. Robí to s láskou, až kým mu šéf neoznámi, že po 22 rokoch už nemajú záujem o služby. Vymodliká si ešte vyhľadanie príbuzných jeho posledného prípadu. Zamotané rodinné vzťahy rozpletie, rodina otca pochová, len k Johnovi osud nie je taký milostivý. Krásne, jednoducho vyrozprávaný príbeh má hĺbku, posolstvo a filozoficky ľudský rozmer. Tento film by azda aj v distribúcii uspel.

Sedvicovyklub resizePrebúdzajúce sexuálne pudy adolescenta Hectora v pomalom tempe a s nesmiernym pochopením pre skryté pochody v duši mladých ľudí prezentuje  mexická snímka Sendvičový klub (Klub Sándwich) Fernanda Eimbckeho. Film však rozoberá aj zložité vzťahy matky a syna. Ich kontakty sú zvláštne a hlboké. Nepohoršujú, nevybočujú z normy, len pekne rozpleitajú ako sa mamička Paloma musí zmieriť s tým, že jej syn sa pozerá už za dievčatami a zrazu do hry pribudne niekto tretí. Strach zo straty syna, tak charakteristický najmä pre osamotené matky, je v centre pozornosti tohto smiešneho a svojim spôsobom aj smutného filmu. Matka si pritom neuvedomuje, že o syna nepríde, on len začína dospievať. Osobitnú pozornosť si zaslúžia inteligentné dialógy, ktoré príbehu zabezpečia hodnovernosť.

52utorkov resizeHrdinka súťažného filmu z Austrálie 52 utorkov (52 Tuesdays) režisérky Sophie Hyde sa zasa musí vyrovnať s faktom, že jej matka si celý život priala byť mužom a keď má dievča šestnásť rokov, rozhodne sa to uskutočniť. Dovtedy bol ich vzťah veľmi vrelý a úzky, ale odteraz bude musieť žiť s otcom a s matkou sa stretávať vždy len každý utorok v mesiaci. Pre dievča je to šok, dlho nevie ako sa s touto novou realitou vyrovná, no nakoniec sa s tým zmieri. Uvedomí si, že aj matka prekonáva ťažké a komplikované obdobie a v istom bode jej dokonca začína rozumieť. Kým však k nemu dospeje prejde zložitou cestou, začne skúmaním svojej identity, skúmaním svojich prianí a želaní, zaoberá sa sexualitou, skúša svoje sily a možnosti. Našťastie, túto háklivú tému režisérka zvládla s prehľadom a prepotrebným neodmysliteľným humorom.

Cesta ven a tie hrozné vlasy
01 Cesta ven resizeO česko francúzskom koprodukčnom filme Petra Václava Cesta ven sme na stránkach nášho časopisu podrobne písali v recenzii, z obsahom ktorej sa plne stotožňujem. Žiada sa mi však ešte v krátkosti dodať, že patrí k filmom, ktoré ašpirujú na niektorú z cien.„Díva sa na Rómov bez predsudkov a klišé, bez poetizácie a sociálneho sentimentu. Vníma ich život v rozporoch a kontrastoch, neidealizuje ho“, píše sa v recenzii k čomu sa nežiada viac dodať. Ďalej sa tiež konštatuje, že sa režisér dáva uniesť rodinnými oslavami a zábavami na diskotékach, čo by som osobitne podčiarkla, lebo si tiež myslím, že toho bolo až príliš veľa. Spev a tanec niekedy skutočne oslabili  hlavnú myšlienku filmu. A takisto súhlasím s názorom, že hlavá ženská predstaviteľka, neherečka Klaudia Dudová v úlohe Žanety podala skvelý výkon, hodný profesionála. Cesta ven nie je snímka bez chýb, ale je to jeden z mála filmov, ktoré podávajú rómsku problematiku nefalšovane, realisticky a verne zobrazujú  život a zvyky Rómov. Neidealizujú ich, problémy sú podané vierohodne. Musíme si priznať, že poukázať na diskrimináciu tohto etnika nie je výmysel režisérov, ale krutá realita. Či sa to niekomu páči alebo nie. A tento problém čaká na naliehavé riešenie...

Pelomelo resize„Ja chcem mať rovné vlasy“, sťažuje sa deväťročný Junior vo filme venezuelskej režisérky Mariany Rondón Nanič vlasy (Pelo Malo, koprodukcia Venezuela, Peru, Argentína, Nemecko). Junior žije s osamotenou mamou a mladším bratom v Caracase v ošarpanom panelákovom komplexe. Spolu s kamarátkou sa chystajú na fotografovanie pre školskú ročenku, na ktorej chce mať dieťa rovné vlasy. Kučery po černošskom otcovi sa nie a nie vyrovnať. To, že chlapec chce mať rovné vlasy a chce vyzerať ako jeho obľúbený popový spevák, si nervózna, nezamestnaná matka vysvetľuje synovou eventuálnou gayskou orientáciou, čo nie je opodstatnené ani náhodou. Matka zbožňuje mladšieho syna a staršieho sa štíti aj dotknúť. Chlapec tomu nerozumie a spor medzi matkou, černošskou babičkou je na obzore. Konflikt je neodvrátný. Ťažko je ho pochopiť, lebo istým spôsobom je to skrytá diskriminácia, prameniaca  možno z nedorozumenia, možno zo skutočnej nenávisti. Pre pochopenie si vypomôžem slovami režisérky z katalógu: „Vo Venezuele, môžete byť bielym, čiernym, alebo domorodcom, ale keďže sme všetci pomiešaní, máme sklony k „nanič vlasom“. Toto spojenie je metaforou pre odlišnosť. V mnohých z nás vyvoláva tento titul negatívne asociácie, zakorenené v otvorenom rasizme a sebanenávisti. Vypovedá o zložitom rasovom vývine v latinskoamerickej kultúre“. Dodávam: Venezulea je skutočne krajina kde je možné všetko.

Kto z 11 filmov, o ktorých sme referovali, získa najvyššie trofeje sa dozvieme v piatok. Podľa mojej mienky adepti na ceny sú List kráľovi, Cesta ven, Tichý život, Biely tieň a možno aj Rybolov bez sietí. Pridám ešte, hanbiac sa, otrepanú frázu: Možno bude všetko inak.

Share/Save/Bookmark