Každoročná zbierka najnovších filmov v sekcii Na východ od Západu na MFF Karlove Vary  z bývalej komunistickej enklávy a Balkánu, je zaujímavým materiálom k tomu, čo sa v angličtine veľmi trefne nazýva "food for thought", v doslovnom preklade potrava pre myslenie. V priereze dnes už niekoľkých desaťročí je to vzorka, na ktorej sa dá veľmi dôkladne sledovať vývoj tém, príbehov, hrdinov i myšlienok, generovaných post-komunistickým svetom. Ak si k tomuto filmovému orbitu primyslíte vývoj jednotlivých kinematografií a dynamiku spoločensko-politického vývoja, môžete  "indukovať a dedukovať".

Tradičnou festivalovou konfiguráciou tém bolo v tejto sekcii duo : tristné dedičstvo minulosti a sociálny i morálny marazmus dnešných proletárov, plus všetkých, čo sa náhodne, alebo vedome vymkli zo spoločenskej muštry a neohrozene kráčajú k záhube. Zástup vyvrheľov –  narkomanov, neonacistov, rómskych prostitútok, zlodejov a vrahov, plávajúci filmami ako apoštoli na pražskom orloji, tí všetci  predkladajú divákom signály viac než skromné. Žiadajú len emocionálnu účasť v príbehoch, bez akýchkoľvek myšlienkových presahov, alebo sa vo svojej prostoduchosti zaoberajú kreslením jednoduchých hraníc, rozdeľujú nás všetkých na vinných a nevinných, väčšinových a menšinových, mužov a ženy, rodičov a deti. Hranice medzi týmito svetmi sú najčastejšie iluzórne, vykonštruované a často od pravdy na míle vzdialené. Každý rok sa vyznačuje snahou odkloniť sa kamsi inam, skúsiť nový žáner alebo aspoň štylistiku. Minulý rok sme videli neúspešný litovský science-fiction Aurora Krystyny Buožyté a skvelú estónsku komédiu Hubárčenie Toomasa Hussara. Tohto roku chýbalo aj jedno, aj druhé. Neznamená to, samozrejme, že takýchto filmov nebolo, ale do výberu, ktorého prvým kritériom je kvalita, sa asi nedostali.

Recyklačný syndróm

Skúmať, prečo sa v našich zemiach tento šport tak nadšene pestuje a aké sú jeho súradnice, by bol parádny námet na kolektívnu dumku kritikov a teoretikov. Nielenže by účinne pomohli decimovať otravný vírus lenivých školákov, ale konečne by si tvorcovia uvedomili, že aj čomusi rozumejú. V radoch filmológov je však, bohužiaľ, tento syndróm tiež pri sile, svoje  "svaly" radšej skúšajú na rešeršoch rešerší a do toho, čo ešte nebolo kdesi popísané a zhodnotené sa radšej nepúšťajú.     

Tieto úvahy  sa týkajú najmä  estónsko-švédskeho filmu Arbiter (2013) mladej režisérky Kadri Koussar. Človek už naozaj musí byť totálny filmový ignorant, aby za príbehom o inteligentnom vedcovi z Cambridge, ktorý sa rozhodne vykonávať spravodlivosť na vlastnú päsť, nevidel tony hollywoodskych filmov, vrelo popisujúcich nečinnosť štátu, jeho právno-represívnych štruktúr a osamelého hrdinu s nálepkou Spravodlivosť na čele. Okrem hollywoodskej mašiny, pre ktorú má tento príbehový model akési kultúrno - historické pozadie pionierskeho obdobia osídľovania Ameriky, môže jeho varianty chrliť aj Európa, od Jánošíka a Robina Hooda až po fašistických a komunistických diktátorov 20. a šialených strelcov 21. storočia. Vyniesť z tejto hromady originálny príbeh nie je nemožné. Treba len poznať rozdiel medzi recykláciou a hybridizáciou. Z toho prvého bývajú najčastejšie úsporné a ľahko rozoznateľné papierové výrobky, vrátane toaletného papiera. Z druhého pri troche šťastia a talentu nová kvalita. Na rainmenovskú tému brnkol poľský film Dievča zo skrine (2012) režiséra Bodo Koksa. Boli tu, samozrejme, dvaja bratia , jeden z nich autista a zdroj večných problémov, ktorý si v podobne postihnutej susedke našiel kamarátku. Keby dvoch bratov inovatívne nahradili dve sestry, hneď by sa divákovi, citlivému na  osvedčené kalibre ľahšie dýchalo.

V ústrety aspoň nejakej sviežej inovácii nekráča ani slovenský film Zázrak režiséra Juraja Lehotského a scenáristu Mareka Leščáka. Na osvedčené festivalové "know how", ktoré  tvorcovia evidentne ovládajú, dnes letia dve skupiny porotcov, alebo sú to sociálne zakomplexovaní jedinci z vyšších spoločenských poschodí a svoju absentujúcu skúsenosť z "reálneho života" forsírujú hysterickým potleskom filmom, vymáčaným v špine, biede a nespravodlivosti, alebo idealisti, ochotní umeleckú hodnotu obetovať sociálnemu a politickému apelu. Chápem pragmatizmus takéhoto prístupu, nakoniec sa osvedčil aj tento rok a film si odniesol Čestné uznanie poroty. Chápem aj  potenciálne motívy tvorcov, sprítomniť nám čosi, čo sa ich ľudsky na cestách po polepšovniach dotklo. Nechápem ich aspoň letmý záujem o mieru obohranosti tejto témy. Iste by zachytili výstražné signály o neustále sa opakujúcej téme krehkých ženských duší, prevalcovaných zlým svetom a hodených napospas osudu. Tradične, v sociálne kritických románoch zo začiatku 20. storočia končili svoj život skokom do vody, dnes už bez problémov porodia. Osud hrdinky Lehotského a Leščáka  nedojíma. Tam, kde máme vidieť zúfalú túžbu po láske, vidíme len tupú, sebadeštrukčnú tvrdohlavosť. Záchvev akejsi zodpovednosti na záver, označenej ako zázrak, je to, čo chýba len  náturám so skutočne hrošou kožou. Naozaj neviem, kam zaradiť tieto odemocionalizované prípadové štúdie, zbavené šokujúcich podrobností a "vyhladenej" minimalistickej štylistiky rumunských filmov, ktorým zároveň chýba analyticko-sociologický rozmer maďarských rodinných drám, vyhnaných do temnej absurdity, ako všetko, čo "život prináša a človek nikdy nevymyslí". Ak už sa slovenské filmy snažia kráčať po tomto chodníčku, patrilo by sa priniesť do  "ód na krutosť sveta"  okrem  autenticity aj čosi  osobité.

Ďalším adeptom na "večnosť" je príbeh o starnúcom rockerovi, ktorý predsa len akosi precitne. Stane sa tak aj kvôli manželke. Tá ho živí v bizarnom povolaní prostitútky po telefóne. K filmu Adria Blues bosenského režiséra Miroslava Mandiča čarovne pribudol v predposledný deň festivalu i mimosúťažný Revival režisérky Alice Nellis. Ako inak, tiež o prebudených starnúcich rockeroch. Film macedónskeho režiséra Vladimíra Blaževského Punk´s Not Dead totiž zvíťazil v sekcii Na východ od Západu v roku 2011 a bol, ako inak, o starnúcich rokeroch, ktorí sa po rokoch zase dali dohromady. Len pevne verím, že na budúci rok nepríde nejaký inovatívny slovenský tím, postihnutý recyklačným syndrómom s podobnou témou. Mali by sa čoho držať a iste by im to dodávalo dôveru, keďže v roku 1988 vznikol podľa scenára Štefana Uhríka film Iba deň.
    
Gay/lesbian Blues
    
Hlavnú cenu si v tejto sekcii z festivalu odniesol  poľský film Plávajúce vežiaky režiséra Tomasza  Wasilewskeho. Porota, ktorej  rozhodnutie je nepredvídateľné a nedá sa spoliehať na akýsi spoločný cit pre kvalitu, sa tentoraz vzácne zhodla na filme, ktorý s extrémnou odvahou  zobrazuje podrobností vzťahu dvoch mladých milencov, plavca Kubu a jeho kamaráta Michala. Pri sledovaní filmu som sa prichytila pri pocite, že som do sály vošla omylom a odohráva sa tu niečo, čo sa ma nijako netýka a ani nedotýka. Filmy o sexuálnych menšinách zvyčajne nerozprávajú o ničom inom, než o  utrpení zo zistenia  inej orientácie, ktorá je šokom pre rodinu, priateľov a často aj pre nich samých. Žijeme v slobodnej spoločnosti už viac ako dvadsať rokov a tieto knihy sťažností a nárekov, navyše  šťavnato  okorenených sexom, vyzerajú ako vďačné špílce pre sexuálne deprivovaných adolescentov. Faktom je, že niekomu  naozaj môžu pripadať ako  dramatické odhaľovanie sexuálnej identity. Musím povedať, že ma v tejto súvislosti viac než akékoľvek filmy, poučil a zaujal televízny rozhovor s Anetou Langerovou. Pýtali sa jej okrem iného na adopciu detí homosexuálnymi pármi. Veľmi jednoducho divákom vysvetlila, že pre deti z detských domovov je táto alternatíva rozhodne lepšia, než výchova v ústave. Chcem tým povedať, že je množstvo tém , ktoré  sú iste zaujímavejšie, než sledovať súlož na pokračovanie, v garáži, v bazéne, alebo na maminom gauči.

Profesionálne nakrútený je i ďalší príspevok k téme Duál slovinského režiséra Nejca Gazvodu. Venuje sa obšírne momentu, keď sa do seba zamilujú dve dievčiny, Slovinka Tina a Dánka Iben. Nasleduje  to, čo obvykle, ošiaľ  objavenej  lásky a reakcie zdesenej rodiny. Pri takýchto filmoch, samozrejme, treba vydržať,  aj keď  človek do filmu vidí ako do sklenej gule a nielenže vie čo bude nasledovať a ako to skončí, ale po krátkodobom tréningu dokonca vie  predpovedať aj jednotlivé dialógy. V duchu si po absolvovaní podobných filmov, ktorých nie je na festivaloch málo,  obvykle  želám, aby už konečne ich tvorcovia dospeli.
    
"Horný a dolný" svet
    
Je zaujímavé, ako v rámci festivalovej stratégie autorského filmového konceptu došlo k vylúčeniu  stredných a vyšších tried z centra záujmu filmárov. Niekedy sa zdá, akoby nás mátal duch socialistického realizmu so svojimi názormi na to, čo je buržoázne a reakčné, komerčné  a plánovito nepravdivé. Predstava, že realita a skutočnosť leží zakopaná tam, kde robotníci a roľníci žijú svoje tragicky skromné životy, poznamenané sociálnou nespravodlivosťou a ignoranciou bohatých a mocných,  je stále prítomná a ako prežila búrlivo  zamatové desaťročia, to namojveru neviem.  

Situácia sa postupne mení a svedkom toho "triedneho" prerodu je i ruský  film  režisérskej dvojice Nataša Merkulovová a Alexej Čupov nazvaného Intímne miesta (2013), podľa môjho skromného názoru, najlepšieho filmu celej sekcie Na východ od Západu. Rozpráva o sexualite z pohľadu vnímavého pozorovateľa, ktorý dokáže  odhaliť verejné fasády svojich hrdinov a zároveň ich "intímne miesta" , súkromie, priestor, kde sme všetci nahí a bezbranní. Ústrednou postavou filmu je fotograf Ivan. Rozhodol sa nafotiť prirodzenia mužov a žien a usporiadať z týchto obrázkov výstavu. Jeho prostredníctvom sa dostávame k ďalším protagonistom príbehu, manželským párom, ale i osamelej úradníčke z akéhosi ministerstva. Má dohliadať na morálku v umení. Vzápätí  sledujeme jej intímny život  a chvíle slasti s vibrátorom. Je to pôsobivo nakrútený originálny film so štylisticky inteligentou kamerou Estónca Marta Taniela, ktorý sa podieľal i na filmoch estónskej režisérskej hviezdy Veika Ounpuua (Jesenné tance, 2007, Pokušenie svätého Tóna,  2009).
    

Obsesia filmami sociálnej vendety, kde hlavným hrdinom je mstiaca sa obeť mocenskej zvôle, prerastajúcej cez kriminálne spoločenské sféry až kdesi k feudálnym modelom, ovládaných miestnymi chánmi/zemepánmi s neobmedzenou mocou nad všetkými a nad všetkým, je zdá sa už pasé. Občasné dozvuky ruského hyperrealizmu z konca 80. a začiatku 90. rokov, predstavované napríklad filmom Moje šťastie  (2010) Sergeja Loznicu, navyše vyrobeným v nemeckej produkcii, už neurčujú nové cesty ruského filmu. Čoraz viac tvorcov zaujíma to, čo sa skrýva pod povrchom príbehov, vnútorné, spirituálne obsahy, pretavené v príťažlivých vizuálnych kľúčoch do prekvapujúcich a zaujímavých foriem. Ruský film sa vo svojich najlepších dielach  obracia nielen k duchovnému odkazu vlastných umeleckých tradícií, ale nanovo skúma  spoločenské  rozdiely, tvorcov zaujíma  opätovný návrat k deleniu na bohatých a chudobných, ktorý sa takmer osemdesiatročný vývoj komunistickej spoločnosti snažil potlačiť ideológiou triednej nenávisti. Najvýraznejším filmom bol v tomto tematickom okruhu film Andreja Zvjaginceva Jelena (2011). Intímne miesta sú nevšedným pohľadom do dobre situovanej strednej triedy, prežívajúcej svoje emocionálne traumy, s trochou cynizmu možno dodať, že sú bonusom za dlho očakávaný blahobyt. Spolu s filmom More (2013) režisérky Alexandry Streľnej boli oba ruské filmy v súťaži tým najzaujímavejším, čo priniesla. Názor, že všetko zaujímavé a podnetné sa dá nájsť len v meste vyvracia. Mladý ruský fotograf si do rybárskej dediny na poloostrove Kola ide pre inšpiráciu  a skutočne ju tam nachádza. Obyvatelia dedinky hrali sami seba  vo svojom prirodzenom prostredí a výsledok bol nesmierne sugestívny.

Takmer všetky spomenuté snímky sa odohrávali v meste a vytvorili k tým ostatným výrazný kontrapunkt. Deliaca čiara, určená v predošlých ročníkoch najmä morálnymi spoločenskými kótami , získala  odrazu kultúrno-antropologickú optiku, ktorá sa hádam dá  pomenovať ako  "rural versus urban", dedina versus mesto. Na jednej strane stoja problémy  provincionálnej zúboženosti vidieka, ktoré nedáva šancu na dôstojný život a jeho obyvatelia  sa snažia odísť, alebo zahlušiť svoju nespokojnosť rôznymi kriminálnymi aktivitami, na druhej problémy odcudzenosti  a bezradnosti uprostred mesta ľahostajného ku všetkému, na čom záleží.  Hrdina srbského filmu Odumieranie (2013) režiséra Miloša Pušiča Janko sa vracia domov, do horskej dedinky, kde ho radostne víta matka Milica. Dúfa, že sa postará o svoje dedičstvo, dom a role. Janko má však v pláne predať čo sa dá a použiť peniaze na nový začiatok vo Švajčiarsku.

Osamelý a bezradný je i devätnásťročný hrdina filmu režiséra Igora Cobileanského Lekcia lietania (2012) Viorel. Nemá prácu a  jediná šanca, ktorá sa mu ponúka je začať ako pomocný kuchár v miestnej kantíne. S kamarátom Goosom si privyrábajú predajom marihuany  a ich optimizmus živí snaha vzlietnuť na po domácky zostrojenom rogale. Únik z tohto zovretia končí tragicky. Bezvýchodiskovosť malých svetov na okraji, dramatický úpadok vidieka a malých miest, odkiaľ sa snaží dostať každý, kto má aký taký pud sebazáchovy, je východoeurópsky fenomén a od svojho západoeurópskeho pendanta sa radikálne líši. Pre frustrovaných hrdinov nemá cenu pôda, ani rodinné vzťahy, Janko bez  problémov vykope rakvu otca, pochovaného na pozemku, ktorý chce predať. Viorelova nádej na zmenu končí  ešte skôr než sa ju snažil realizovať.
    

Obeťami malých pomerov sú aj hrdinova slovenského filmu Zamatoví teroristi  (2013) trojice režisérov Petra Kerekeša, Ivana Ostrochovského a Pavla Pekarčíka. Zostali vo svojom pokuse o odpor voči komunistickej moci osamelí a bezmocní, vydaní jej  vykonávateľom na milosť a nemilosť. Šance na radikálny odpor boli prakticky mizivé v minulosti a v mnohých  post - komunistických  takými ostali dodnes.  

Invázia dokumentu do hraného filmu priniesla nielen viac autenticity, ale v mnohých prípadoch dokázala presadiť sviežu inováciu stereotypmi preťažených hraných príbehov. Zdá sa, že tohto roku bolo noviniek viac než po uplynulé obdobia. Na záver ostáva len dodať, ak sa teda čosi na našich teritóriách vo filme deje, nech to vydrží čo najdlhšie.