„Deti dávam vám zošit, do ktorého si všetko zapíšete, aby som vedel, ako ste všetko prežívali“ – týmito slovami sa lúči otec rodiny so synmi, ktorých matka z nepokojného mesta odnáša k starej matke. Film maďarského režiséra Jánosa Szásza Veľký zošit (Veľká cena - Krištáľový glóbus) bol od začiatku favoritom, nemal konkurenciu a úspech mu zaručovala už samotná predloha,  prvotina maďarskej spisovateľky Ágoty Kristófovej.

Autorka predlohy v roku 1956 emigrovala do Švajčiarska a začala písať po francúzsky. Českí kolegovia ju výstižne nazvali Milan Kundera v sukniach. Okolo realizácie filmu bolo problémov neúrekom. Najprv sa dohadovali, kto má na film distribučné práva, potom sama autorka dlho váhala, až do chvíle kým ju nepresvedčili, že János Szász je ten pravý na stvárnenie tejto témy, dala súhlas. Kristófovej, ktorá zomrela pred dvomi rokmi, však nebolo dopriate dožiť si filmového úspechu. Prečo film vzbudil u kritiky i publika také emócie? Deti trpiace vojnou a odlúčením od rodičov je vďačná téma na vzbudenie súcitu. V tomto prípade však 13-ročné dvojičky, odsunuté k babičke na vidiek, ktorá je všetko len nie láskavým človekom, sa učia sami byť krutými. Inak by neprežili. Učia sa prijímať i fyzickú bolesť, mlátia jeden druhého, aby keď príde k fyzickému násiliu boli už pripravení a zocelení. Napriek surovosti starej matky vznikne medzi zlostným a možno aj zlým človekom, hodujúcim navyše alkoholu, a deťmi zvláštny vzťah. Nepochopiteľná spriaznenosť, dokonca aj rešpekt a v neposlednom rade aj náznak náklonnosti a lásky. Deti inštinktívne vycítia, že ani otec, ani matka by ich tak nepripravili do života, ako táto navonok zlá starena. Krutosť, ktorú si dvojičky vzali za svoju, prekročí hranicu vojnového konfliktu a dáva možnosť na širšiu spoločenskú analýzu. Sám režisér hovorí, že pre neho je to „vojnový film bez vojny, o krutých deťoch, ktoré odolávajú akejkoľvek morálke“. V každej vojne sa morálka prehodnocuje a nikto nedokáže odhadnúť, čoho všetkého sme schopní, ako nám to život obráti naruby. Film teda presahuje samotný vojnový konflikt a kladie si otázku, čo v nás to besnenie zanechalo a ako budeme ďalej žiť. K úspechu snímky prispela aj mimoriadna herecká kreácia Pirosky Molnárovej v úlohe starej matky a tiež pôsobivo a vierohodne zvládnuté herecké výkony dvojičiek  Andrása a Lászlóa Gyémanta. Na besede s tvorcami sa konštatovala stará pravda, že nakrúcanie filmu je tímová práca a pracovníci idú aj na koniec sveta, aby našli, čo hľadajú. A tak na jednom konci sveta objavili Laciho a Andrása. Stálo to za námahu! Osobitnú kapitolu si zaslúži práca kameramana Christiana Bergera, dnes už legendy európskeho filmu. Jeho sugestívnu kameru poznáme z Hanekeho filmov Pianistka a Biela stuha.

Nič v živote nie je beztrestné
Pri vyhlasovaní víťazov festivalu, mnohí krútili hlavami nad rozhodnutím poroty. Zabudli (nespravodlivo) na taliansky film Nech žije sloboda (Viva la libretá) Roberta Andóa podľa mojej mienky filmu s najlepším mužským hereckým výkonom Toniho Servilla. Dostal ho niekto, kto nás ani nenapadol. Cenu za najlepší mužský herecký výkon získal Ólaf Darri Ólafsson za úlohu opitého islandský poslanec vo filme XL režiséra Marteinna Ƅórssona. Nebola som filmom nadšená, ale musím uznať, že herec podal pozoruhodný výkon, navyše aj sám seba so svojou nadváhou neváhal vhodiť do ringu. No tušila som napríklad, že anglický film režiséra Bena Wheatleya Pole v Anglicku (Zvláštna cena poroty), ktorému  málokto rozumel, jury na čele s Agnieszkou Hollandovou, očarí. Štyria dezertéri blúdia počas zúriacej občianskej vojny poľom, pojedia halucinogénne huby a dejú sa čudné veci. Nakoniec tento „výlet“ do neznáma prežije len jeden, a to ten najzbabelejší a najustráchanejší. Vo filme, v ktorom je dominantná hudobná zložka, sa dostanú na povrch mnohé krutosti a nespravodlivosti, v mnohom pripomínajúce dnešok. Asi chcel režisér trochu chaotickým spôsobom cez historický film nekonvenčným spôsobom zdvihnúť varovný prst.

Tiene minulosti, no nie tak výrazne ako v Kawasakiho ruži  a Nevinnosti, dobehnú aj hrdinov súťažného Hřebejkovho filmu Líbánky (Cena za réžiu). Dávno zabudnutú krivdu príde na svadbu ženíchovi pripomenúť pre všetkých neznámy hosť, dokonca zo začiatku aj pre novomanžela. Postupne sa však vynára nie práve najpozitívnejšia charakterová črta pre všetkých bezúhonného človeka. I keď svojou rukou k tragédii odohrávajúcej sa v jeho mladosti priamo neprispel, rozhodne ju však zavinil. Hřebejk, bez diskusie, možno najvýraznejší českí režisér súčasnosti sa témou, že nič človeku v živote neprejde beztrestne, zaoberá systematicky. O spisovateľoch sa hovorí, že len tí najväčší obmieňajú jednu tému, úspešne a menej úspešne, v rôznych formách, čo možno platí aj o režiséroch. Snímka so sugestívnym výkonom Anny Geislerovej nie je síce vrcholom tvorby Jana Hřebejka, ale po režijnej stránke, ako u tohto režiséra vždy, dobre zvládnutá filmová dráma.

Z malej nepozornosti veľká tragédia
Ako najsľubnejší debut sa označoval (právom) americký film Vtáčik Lancea Edmodsa. Príbeh naliehavo upozorňuje, že aj nepozornosť môže spôsobiť veľkú tragédiu. Dlhoročnú šoférku školského detského autobusu v mrazivom dni tak zaujme lietajúce vtáča, že ho po odchode celý neskontroluje. Až na druhý deň ráno zistí, že v ňom zostal už takmer zamrznutý chlapec. Táto udalosť rozvráti takmer celú rodinu, ba aj mestečko. Snímka v podstate veľmi jemne naznačí, že pri tragédiách by sa ľudia nemali od seba odvracať, ale pomáhať si – druhá cesta vedie k záhube a deštrukcii a večné obviňovanie nič nevyrieši. Prekvapením  však bolo, keď si až štyri herečky odniesli ex aequo Cenu za najlepší herecký výkon – Amy Mortonová, Louisa Krauseová, Emily Meadeová a Margo Martindaleová. Pohnutý život prvej poľskej rómskej poétky pod názvom Papusza režisérskej dvojice Joanna Kos Krauze a Krzysztof Krauze, získala Zvláštne uznanie. Vo filme sa väčšinou hovorí v rómčine a zobrazuje život kočovných Rómov. Čierno – biela snímka si vyslúžila cenu zrejme pre podmanivú kameru, precíznu prácu s detailom a pokus načrieť do koreňov ťažko riešiteľného problému – splynutiu Rómov so životom krajiny, kde žijú, čo skôr vzájomnému porozumeniu.

Úspech Lehotského Zázraku i Zamatových teroristov
Slovensko malo na tohtoročnom festivale veľmi dôstojne zastúpené a vďaka tomu neobišlo naprázdno. Potešilo nás najmä Zvláštne uznanie snímke Juraja Lehotského Zázrak uvedenej v sekcii Na východ od Západu. Lehotského výpoveď o mladej žene, ktorá objaví nakoniec svoj „zázrak“ v zo začiatku v nechcenom materstve, je nefalšovaný a uveriteľný. Uveriteľný, lebo zázrakom sa pri žene, ktorá odmieta akúkoľvek pomoc, niekedy ťažko uveriť. Režisér však príbeh vystaval a gradoval do finále v takom slede, že nepochybujeme, že z hrdinky bude dobrá matka, poučená zo svojich chýb. Elza (Michaela Bendulová) však za svoje potknutia nie je celkom vinná, žije v rozvrátenej rodine, matka jej v nijakom prípade nemôže byť vzorom.

Zamatoví teroristi Ivana Ostrochovského, Pavla Pekarčíka a Petra Kerekeša si odniesli neštatutárnu Cenu Feodora za najlepší film zo sekcie Na východ  od Západu. Traja muži – Stano, Fero a Vladimír neustále odporovali komunistickej moci. Tri pohnuté osudy z obdobia československej normalizácie balansujú na hrane dokumentu a fikcie. Porota však považovala  „inovantívny prístup k téme komunistickej minulosti videnej humorným spôsobom“ za  tak zaujímavý, že mu udelila svoju  hlavnú cenu.