Spravidla platí, že film, ktorý budí u kritikov nadšenie, masové publikum nezaujme. A naopak: ak sú recenzenti znechutení, producenti môžu čakať skvelú návštevnosť. Černobyľské denníky sú vzácna výnimka: takmer úplne rovnako sa nepáčia kritikom ani bežným divákom.

Čo sa stalo? Veď americký filmár pôvodom z Izraela Oren Peli (1971) sa preslávil ako scenárista, režisér a producent nízkorozpočtového hororu Paranornal Activity (2007), ktorý nakrútil za 15 tisíc dolárov a tržby vo svetových kinách sa vyšplhali nad 193 miliónov. Produkoval aj pokračovania, tržby celého fenoménu prekročili pol miliardy dolárov. Paranormal Activity publikum zaujal a uspel aj u kritiky.

Peli priznal, že k Černobyľským denníkom ho inšpirovali reportáže z miesta tragédie. Rozpráva o skupine mladých amerických turistov, ktorí sa v Kyjeve dajú zlákať nedôveryhodnou „cestovnou kanceláriou“ na výlet do zakázanej oblasti – mesta Pripjať, bývalého sídliska zamestnancov Černobyľskej jadrovej elektrárne. Bez poriadnej výbavy a bez toho, že by informovali svojich blízkych. Doslova si koledujú o to, aby sa im prihodilo niečo škaredé. A skutočne.

Na scenári spolupracoval Oren Peli s bratmi Shaneom a Careyom Van Dykovcami, scenáristami, režisérmi a hercami béčkových thrillerov aj hororov, nakrúcaných pre video. Na poste režiséra debutoval tvorca vizuálnych efektov Bradley Parker (Klub bitkárov, xXx, Peter Pan). Hudba k filmu je druhou samostatnou prácou skladateľa Diega Stocca. Kameramanom bol uznávaný Dán Morten Søborg (Hævnen).

Peli do Černobyľských denníkov investoval údajne len milión dolárov a treba uznať, že film po obrazovej stránke nepôsobí amatérsky, čo je najmä zásluha kameramana a strihača. Nie je však obrazom ani novátorský. Koncepcia vychádza z princípu Záhada Blair Witch (1999), len roztrasená „autentická“ amatérska ručná kamera je striedaná profesionálnymi zábermi, ktoré naplno vužívajú atmosféru miesta. V skutočnosti sa nakrúcalo v Maďarsku a Srbsku, no ilúzia je dokonalá. Všetko ostatné je zle.

Nezohraní herci, pozbieraní z celého sveta, mali k dispozícii biedny scenár. Nielenže z ich postáv robí hlupákov, ale stupídne sú aj dialógy. Tvorcovia sú nedôslední: zvolili si tradičnú tínedžerskú vyvražďovačku, ale samotné zabíjanie a vlastne ani páchateľov nám neukážu. Príbeh sa odvíja bez prekvapení podľa tradičných schém béčkovej kinematografie a po žiadnej stránke (ani hudobnej) nevyužíva relatívnu exotickosť dejiska ani film nijako neozvláštňuje, neštylizuje. Rovnako ako s atmosférou scenár ani réžia nevedia pracovať s napätím, jeho rozvíjaním, dávkovaním a stupňovaním. Mladí americkí turisti, ale aj ich ukrajinský sprievodca sú vykreslení tak nemotorne, že nevyvolávajú sympatie, záujem a teda ani obavy. Skôr máme sklon spokojne konštatovať: Tak vám treba, idioti! A horor, v ktorom publikum nemá strach, nie je hororom.

Nielen v Rusku, ale i v USA sa ozvali kritické hlasy, že celá myšlienka je cynická a znevažuje obete černobyľskej katastrofy. Je pravda, že vážneho umeleckého stvárnenia smutnej udalosti z roku 1986 sme sa dodnes nedočkali, no publikum v kinách neprijalo Černobyľské denníky z iného dôvodu: ak by šlo o film, šírený na lacných DVD, určený na sledovanie neskoro v noci, keď sa už pripití hosti na párty začínajú nudiť, všetko by bolo v poradku. No ak zaň máme platiť také isté nemalé vstupné do kina ako za výpravné veľkofilmy, nedokážeme sa zbaviť pocitu, že nás niekto ozbíjal.

Trpkou čerešničkou na tejto torte hodnej Eda Wooda je, že vďaka minimalistickému rozpočtu môže byť Peli s neúspechom svojho filmu spokojný. Veď Černobyľské denníky len do pokladníc amerických kín už priniesli viac než 18 miliónov dolárov!