Jubilejný 65. medzinárodný filmový festival v Cannes (Francúzi už dávnejšie skrátili názov na Festival de Cannes) je už minulosťou, no ostali po ňom filmy, ktoré až teraz začnú svoje ťaženie za divákmi. Oplatí sa zmieniť najmä o víťazoch a niektorých zbytočne opomenutých. Od začiatku skoro nikto nepochyboval, že najväčšia „bitka“ sa odohrá medzi rakúskym režisérom Michaelom Hanekem a talentovaným Rumunom Cristianom Mungiuom. Zvíťazil Haneke, ale Mungiu bol v jeho tesnom závese. Haneke bol zároveň aj víťazom všetkých novinárskym ankiet, čo však neznamená, že sa vždy stretnú s mienkou porôt, ale tentoraz sa názory zhodli.

Víťazná Láska

Michael Haneke je zároveň šiestym režisérom, ktorému sa v dejinách festivalu podarilo získať Zlatú palmu po druhý raz. V roku 2009 ju dostal za Bielu stuhu. Kým dej prvého oceneného plynie na povrchu zdanlivo pokojne, pod ním je však plný nepokoja, strachu, šikanovania, hrôzy a rafinovaným spôsobom predpovedá tragické udalosti čakajúce na Európu i svet, druhý nazvaný Láska (Amour) je komorným príbehom o umieraní. Láska citlivo, ale zároveň tragicky hovorí o zmierení sa s odchodom milovaného človeka. Dvaja profesori hudby, Anna a George, prekročili osemdesiatku, pokojne si užívajú jeseň života, kým Anna vážne neochorie. Stav milovanej ženy sa zo dňa na deň zhoršuje, jedna ošetrovateľka strieda druhú a George trpí, možno viac ako Anne, ktorá už svet nevníma. Keď sa už nedokáže pozerať na toľké utrpenie odhodlá sa k vážnemu kroku. Príbeh plynie v pomalom rytme, s dôrazom na každý detail, každé slovo, gesto a výsledok je dokonalý. Nebol by však tak pôsobivý, nedotkol by sa tak každého, keby Haneke nebol do hlavnej úlohy obsadil dvojicu hercov - Jean-Lous Trintignant a Emmanuelle Riva (preslávil ju film Hirošima moja láska). Režisér dokonca od začiatku úlohu Georga písal pre Trintignanta. Epizódnu postavu dcéru, takisto muzikantku žijúcu s rodinou v zahraničí, si zahrala režisérova obľúbená herečka Isabelle Huppert. Dvojica Trintignant – Riva je však nezabudnuteľná. On zdôraznil krehkosť a zároveň rozhodnosť svojej osobnosti, ona zasa mimikou tváre boj s neporaziteľnou chorobou. Láska je pochmúrny a šokujúci film, ktorý zároveň hovorí o veľkej láske a obetavosti. Nakrútiť takú háklivú tému a neskĺznuť to zbytočnej sentimentality, môže len veľký majster. Haneke ním je, a preto má druhú Zlatú palmu a bol od začiatkom favoritom festivalu.

Mungiu a jeho krutý svet

Manipulácia s ľuďmi v akomkoľvek systéme, či komunite a v podtexte odsúdenie totalitného systému ako takého, je hlavnou témou filmu Za kopcami (După deauluri) rumunského režiséra Cristiana Mungiua. Dve mladé ženy Voichitu (Cosmina Stratan) a Alinu (Cristina Flutur) dá osud dohromady v detskom domove. Neskôr sa Alina odsťahuje do Nemecka a príbeh sa začína, keď sa vracia domov, aby sa znovu stretla, s jediným človekom komu dôveruje a koho má rada, s Voichitou. Netuší, že tá sa upísala Bohu a žije mimo sveta v kláštore, čudnej to komunite, ktorú riadi papa – tak samozvaného kňaza oslovujú. Manipulovateľná Voichita slepo verí, kým Alina je reálna a pustí sa do boja s dogmatizmom, netušiac aký je to silný a takmer neporaziteľný nepriateľ. Zanovitosť a tvrdohlavosť sa jej stane osudnou, pokladajú ju za posadnutú diablom a vyháňajú ho kým dievča neopustí tento svet. Vynikajúca realizácia, skvelé herecké výkony priniesli svoje ovocie v Cena pre najlepšiu ženskú interpretáciu pre obe herečky a režisérovi prisúdili Cenu za scenár. Nepochopím prečo za scenár, keby si bol zaslúžil, buď Veľkú cenu alebo Cenu za réžiu. Porota, na čele s Nannim Morettim, rozhodla však proti všetkej logike.

Ostatní ocenenení

Veľkú cenu si odniesol talianska snímka Mattea Garroneho Reality, na ktorý sme takmer všetci zabudli. Priznám sa chvíľu som uvažovala, čo to bol za film, horko – ťažko som si ho vybavila a prišla na to, že predsedom poroty bol Talian, tak sa nemám čudovať. Hrdina filmu má jednu veľkú túžbu dostať sa do reality show a urobí pre to všetko. Nedostane sa, ale tak podľahne ilúziám, že sa ocitne nikde mimo života, ktorý žije a nepomáha ani zdesenie okolia a nárek jeho trpezlivej ženy. Téma isteže aktuálna, reality show hýbu svetom, ale film ním nepohne. O to spravodlivejšie bolo ocenenie anglickej veselohry Zo strany anjelov (The Angels´Share) režiséra Kena Loacha. Inšpirovala ho hospodársky kríza a bezradnosť mladých ľudí nájsť si zamestnanie. Cieľom bol dať im nádej a nebrať situáciu (ak sa vôbec dá) tak vážne na príbehu mladého delikventa, novopečeného otca, odsúdeného na 200 hodín verejnoprospešných prác. On a jemu podobní sa pretĺkajú životom, kým mladý muž neobjaví v sebe nadanie rozoznávať chute. Nie najčestnejšia kariéra budúceho someliéra bola osviežením a zároveň ukážkou, že aj na vážnu tému sa dá vkusne a neurážlivo žartovať.
Mexický tvorca Carlos Reygadas pri preberaní Ceny za réžiu nezabudol poďakovať aj novinárom, za to, že mu štyri dni ničili svojimi článkami život. Tlač ho nešetrila a chápem aj prečo. Čo sa týka obrazu a výtvarnej stránky je film priam skvost, ale dopracovať sa o čo mu išlo bolo treba mimoriadnu fantáziu a veru ani tá nepomohla. Osobne si myslím, že sa snažil poukázať na priepasť medzi bohatými a chudobnými a svojim spôsobom potrestať obe strany – jednu za pýchu, druhú za zločinnosť. Osobitnú zmienku si však zaslúži dánsky film Hon (Jagten) Thomasa Vintenberga. Ak si niekto zaslúžil cenu za scenár, tak to bol práve tento film (písal ho režisér spolu s Tobiasom Lindholmom). Hon bol po Loachovom filme štvrtý v poradí na niektorú z cien. Našťastie, sa mu ušla Cena za najlepšiu mužskú interpretáciu pre vynikajúceho Madsa Mikkelsena, ktorý hra štvanca za to, čo nespáchal. Novodobý hon na čarodejnice za údajnú pedofíliu prežíva divák od začiatku do konca bez dychu aj vďaka sugestívnej Mikkelsonovej kreácii.

Zabudnutí...

Priam do očí bijúce bolo opomenutie francúzskeho filmu Holy Motors Leosa Caraxa, pre mnohých favorita festivalu. Bola to najoriginálnejšia snímka tohtoročnej súťaže a vynikajúci výkon podal aj hlavný predstaviteľ Danny Lavant, ktorý v rôznych prevlekoch prežíva denne rôzne životné situácie. Asistujú mu napríklad pop hviezda Kylie Minogue , herečka a modelka Eva Medes. Nemalo by sa, ale stáva sa. Na prázdno obišiel aj ďalší francúzsky film Z hrdze a kostí (De rouille et d´os) Jacquesa Audiarda, kde herecky excelovala Marion Cotillard. Pôvabne nakrútené problémy jedného divadelného predstavenia Nevideli ste ešte nič (Vous n´avez encore rien vu) Alainom Resnaisom porotu tiež veľmi neoslovili. Našťastie, je ešte aj porota FIPRESCI, a tak ukrajnský režisér Sergej Loznitsa za snímku V hmle (V tumane) neodišiel bez ceny. Rozhodovanie o vine a nevine a kolaborácii počas druhej svetovej vojny označili za antifilm o vojne, s čím možno len súhlasiť. Konečne neheroizujúca snímka, ktorá podčiarkla tragiku vojny ako takej.

Možno by sa dalo spomenúť aj viac filmov z hlavnej súťaže, napríklad z americkej produkcie. Mnohé z nich iste uvidíme aj v našich kinách a nebude im možno vytknúť nedostatok profesionality. Spĺňali všetky kritériá dobrých diváckych filmov, ale absentovalo, či chýbalo to trochu navyše, čomu sa hovorí umenie.