ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Diagonale aj so slovenskými témami

Diagonale logoGraz (Štajerský Hradec) sa už po pätnástykrát stal v marci miestom konania rakúskeho národného filmového festivalu Diagonale. Ako jeden z vrcholných každoročných podujatí nielen na mape niekdajšieho európskeho hlavného mesta kultúry, ale prinajmenej aj v rakúskom, či stredoeurópskom rámci. Je zreteľné ako si podujatie reprezentanti regiónu vážia a doceňujú, pretože vedia, že im prináša záujem nielen o mesto a okolie samotné, kultúrne, turistické a devízové docenenie početných návštevníkov, ktoré je predsa len v tieni nepomerne väčšej Viedne. Domyslená komplexná prehliadka kinematografie s mnohými diskusnými, pracovnými a spoločenskými podujatiami kontinuálne na jednom mieste, priniesla juhozápadným susedom pozoruhodný vzrast kvantity a kvality tvorby, ktoré sa už prejavili viacerými najvyššími európskymi oceneniami i Oscarmi.

Isteže, ani tu nemôžete vidieť všetko a potrebujete neraz aj vám vkusovo blízke odporúčanie a informácie, aby ste obsiahli to najlepšie a najhodnotnejšie. Veľmi pomáha tradične profesionálne kvalitný a obsiahly katalóg, ale aj ďalšie početné informačné  materiály, ale i súčinná práca domácich médií, ktoré o programoch a tvorcoch nielen primerane informujú, ale zároveň aj do vysielania zaraďujú aj niektoré diela, aspoň tie na ktorých sa priamo tiež podieľali. Napríklad viedenská ORF v záverečný deň priniesla  dokument  Donauspital, režiséra Nikolausa Geyhaltera, spoza kulís a útrob diania modernej a najväčšej nemocnice u susedov aj ako reflektujúceho obrazu stavu spoločnosti.

DiagopnaleNa festivale riešite dilemu nielen čo uvidieť, ale aj čo neuvidieť. Hoci mám rád pozoruhodný trend rakúskeho avantgardného a experimentálneho filmu, stále jedného z najinšpiratívnejších nielen v Európe, ale aj bez prehnania i vo svete, videl som ho iba veľmi limitovane. Predovšetkým s objavom režisérky a výtvarníčky Miriam Bajtaly a nielen preto, že sa narodila v roku 1970 v Bratislave, ale, že po viacerých krátkometrážnych filmových a výtvarných experimentoch, ktorými sa vážnejšie začala presadzovať po roku 2003, nakrútila minulý rok titul 3 Stimmen  (Tri hlasy), kde sa prvýkrát svojsky zaoberá takou závažnou a osudovou témou  ako je emigrácia, ktoré v rôznych podobách, v jednej z najmasovejších podôb nenávratného či krátkodobého vysťahovalectva a exilu v európskom kontexte vôbec, postihuje slovenskú spoločnosť prinajmenej sedem generácií v rade. Bajtala však neskúma historické a sociologické okolnosti emigrácie, ide jej predovšetkým o individuálne a psychologické prežívanie šoku z „únosu“ sedemročného dieťaťa rodičmi  do absolútne neznámeho prostredia i do jazyka, ktorému spočiatku vôbec nerozumie ani ona, ani rodičia. Tvorkyňa sa s tým dokáže umeleckými prostriedkami vyrovnať až dlho po dospetí, prerozpráva svoj príbeh asimilácie a akulturácie vlastnou skúsenosťou a emotívnymi dojmami v zabúdanej a už nie dokonalej slovenčine, ktorú „prehlušujú“ dva dominantnejšie jazyky, nemecký a anglický. Tie však už v dokonalej podobe reprodukujú pôvodný text v slovenčine. Prekrývajú alebo aj dopĺňajú ho a nadväzujú naň dokonalým jazykom i profesionálnou hereckou interpretáciou zdanlivo iba staticky sediacej ženy a muža stredného veku v rozpoltenej časti obrazu, iba naznačenými gestami a mimikou. Film, ktorý je však zdanlivo iba akými happeningom, zasahuje diváka sugestívnym posolstvom straty, hľadania a úporného objavovania novej a zložitej identity. Bajtala minimalistickými vizuálno-výtvarnými prostriedkami dopĺňa svoje melancholicko-nostalgické rozprávanie obdobne ako ho v nemecko-švajčiarsko-rakúskom priestore robia už dlhšie a úspešne, čisto textami, /pôvodom slovenské/ prozaičky Irena Brežná a Zdenka Beckerová. Porota v cenách pre inovatívny a krátkometrážny film však absolútne docenila Hypercrisis Josefa Dabeniga, zrejme pre šifrované metaforické posolstvo i pokus o formálny odkaz z ruskej filmovej avantgardy  na pozadí urovnávania zakaukazského konfliktu a Unser Lied  (Naša pieseň), režisérky Cataliny Molina, kde v dobre vybudovanom a prerozprávanom príbehu je nezvyčajne dieťa nie obeťou nestarostlivého otca, ale naopak, prelietavej a unikajúcej mladej ženy z náručia manželstva, kde tvorcovia sa sústredili predovšetkým na jeho Passolini resizebolesť, bezmocnosť a utrpenie z nenapĺňaného vzťahu. Zaujal aj Pasolinicode 02112011, kde Ludwig Wüst iba skicovito skúma miesto a okolnosti zavraždenia veľkého talianskeho režiséra na malom futbalovom štadióne v Ostii. V bezmesačnej noci, krúživými pohybmi auta, iba sliepňavými reflektormi hľadá miesto, kde vrahovia priviezli jeho zavraždené telo. S tragikou iba fragmentárne rozokrytého osudu sa súbežne objavujú lyrické citáty z autorových diel vytesané do mramoru, ale aj poznanie, že „Smrť nie je v neschopnosti komunikovať, ale porozumieť.“

Témy viac či menej známych osobností sa tu objavili viackrát, viac či menej pozoruhodne. Medzi nimi je aj objav hollywoodskeho herca Charlesa Korvina /1907-1998/, výzorom pripomínajúceho Cary Granta, ku ktorému sa Rakúske filmové múzeum hlási, pretože sa narodil v Rakúsko-uhorskej monarchii, nevediac ešte podľa Festivalzeitungu Diagonale 2012 na strane 16, že rodisko Pöstyény sú dnešné slovenské Piešťany. Teda dostatočný dôvod, aby sme aj my si ho dodatočne zaradili do filmových dejín, spoznali jeho tvorbu a zrekonštruovali biografiu, kde je pravdepodobné, že uvádzaný neznámy krátky film, v ktorom ešte pod pôvodným menom Géza Kaiser stál ako malý nezbedný čertík už päťročný pred kamerou, sa zrodil v našich najznámejších kúpeľoch. A až potom ako dvadsaťročný začína kariéru fotografa v Londýne, študuje v Paríži, ako kameraman nakrúca španielsku občiansku vojnu: film Heart of Spain (Srdce Španielska), 1937, ktorý sa stáva medzníkovým dokumentom. Až potom nasleduje divadelná kariéra na Brodway a pod novým umeleckým menom vstup do Hollywoodu s nemenšou postavou ako elegantným zlodejom v Enter Arséne Lupin, 1943. Filmov tam mu pribúda až do roku 1953, v britskom televíznom 39-dielnom seriály Interpol Calling sa stáva inšpektorom Duvalom, je neprehliadnuteľným tiež v ďalších seriáloch Spy (Špión), The FBI, ale aj v miniseriály Holocaust,1978. Diagonale mu okrem španielskeho dokumentu objaviteľsky uviedlo  aj hereckú kariéru v This Love of Ours (Naša Láska), 1945, Berlin Express, 1948 a Loď bláznov (Shipp of Fools), 1965, režiséra Stanley Kramera.

Iným návratom, cez portrét osobnosti hľadačského rakúskeho režiséra Ferry Radaxa, boli dokumentárne obrazy profilujúcich literárnych tvorcov Thomasa Bernharda a H.C. Armanna zo zlomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia, ale aj už v súčasných filmoch, kde ďalší veľký, ale aj historicky vzdialenejší  básnik Geog Trakl je v Duša resizeTabu – Es ist die Seele ein Fremdes auf Erden (Existuje duša cudzinca na Zemi), je zobrazený konvenčnejšími prostriedkami hraného filmu, ale aj v aktualizovanom zakázanom a vášnivom incestnom vzťahu k svojej sestre. Prekvapujúco najväčší ohlas a divácku cenu získal dokumentárny film Bernda Liepolda Mosera o súčasnom mimoriadnom a nemecký priestor prestupujúcom, ale aj ďalšom kontroverzne vnímanom prozaikovi a dramatikovi Griffen – Auf den Spuren von Peter Handke (Po stopách P.H. V rodisku Handkeho), korutánskom mestečku Griffen, pôvodne so slovinským a dnes zväčša, počnúc nástupom hitlerovského nacizmu asimilovaným obyvateľstvom, rozokrýva obraz vidieka i tamojšej neideálnej spoločnosti u všedných ľudí, rovesníkov a rodiny, práve cez nepochopiteľný obraz vzťahu k textom a knihám veľkého európskeho prozaika a mysliteľa žijúceho v Paríži. Nechcú a možno ani nemôžu prekročiť rámce tradičného, zažitého a konvenčného a pravdaže ani vôbec nepotrebujú poznať a čítať Handkeho dielo k svojmu životu, hoci je čiastočne aj o nich. Vybavujú si ho iba ako neustále čítajúce a píšuce dieťa a chlapca, ktorý sa od prvopočiatku nepochopiteľne vymykal svojou cieľavedome budovanou intelektualitou z ich prostredia.

KernĎalšími, možno ešte pozoruhodnejšími dokumentárnymi portrétmi boli Kern  režisérov Veroniky Franzovej a Severina Fialu, jeden z najpozoruhodnejších filmov festivalu vôbec a Der Papst ist kein Jeansboy (Pápež nenosí džínsy), režiséra Sobo Sobotnika. V prvom objektom záujmu je jeden z najkritickejších a prenikavo najduchaplnejších režisérov a hercov na celonemeckej jazykovej scéne Peter Kern , ktorý odmieta byť iba objektom snímania a  vnímania inej generácie režisérov. Zo svojho minipriestoru, bytu audiovizuálneho tvorcu podnecuje i polemizuje s ich predstavami a úsilím zdokumentovať neuchopiteľnú osobnosť, teda seba, zároveň sa duševne i fyzicky rozokrýva s neskutočnými parametrami nadváhy a v kontraste brilantného, ironicky a vtipne komentujúceho seba, tvorbu i v polemickom dialógu a Papež resizehereckej vášni a ich dramatických premenách, kde začas ťažko rozoznať čo je pravda a čo iba hra i v jeho súkromnom a nejednoduchom príbehu. Okrem dokumentu o ňom festival uviedol aj ďalšiu kritickú i nelichotivú víziu o stave ľudskej mikro a makrosiety v Kernom najnovšom hranom filme Glaube, Liebe, Tod (Viera, láska a smrť). Neúčtuje iba pokojne ale i bezmocne, skoro až nudne, na odtrhnutom a nekontrolovateľnom hausbóte, obývacom člne, so vzťahom k matke a mladému priateľovi, ale celé to rámcuje nepochopiteľným obrazom utečencov do Európy, kde sú odmietaní a nechcení. Ale aj globálnym súdom nad stavom sveta a civilizácie, kde ním koncipovaný a nastrihaný haágsky tribunál vydáva rozsudok nie nad skutočne tam súdenými a už odsúdenými medzinárodnými zločincami, ale prekvapujúco a v rýchlom slede nasnímanými portrétmi nedotknuteľných posledných amerických prezidentov v kresle, vládnúcich počnúc vietnamskou až po súčasnú afgánsku vojnu. S tabuizovanými obrazmi tam brutálne a cieľavedome vojenskou mašinériou vraždiacich zväčša nevinných civilistov i deti. Otázne je, či takto alternatívne a nekonvenčne interpretované novodobé dejiny a konflikty Kernovi umožnia objaviť sa v tradičnej kino-distribúcii alebo aspoň nemeckých a rakúskych médiách.

Druhý spomínaný dokumentárny portrét režiséra Sobotnika, tiež takmer neprekračuje priestor súkromného bytu zahádzaného novinami a knihami, osamelého a chorého človeka, invalida, hrbáčika, ktorého fyzická schránka je akoby na najnižšom možnom dne a pred zánikom, kde má obrovské problémy so zaobstaraním stravy, a už urobením zopár šuchtavých krokov, ale predsa jeho takmer nezrozuminuteľný hovor, kontroverzné vášne, prezrádzajú stále takmer brilantný a jasný úsudok talentovaného človeka (predtým aj z televízneho kabaretu známy a okolie provokujúci publicista Hermes Phettberg), ktorý stále píše obdivované a veľmi čítané literárne glosy cez svoj osud  do profilového rakúskeho týždenníka Falter a zrejme sa bude usilovať o to, až kým neprekročí hranice života a smrti, alebo svojej úplnej bezvládnosti.

Pokračovať pozoruhodnými dlhometrážnymi dokumentami by sa dalo aj naďalej. Vášeň filmárov zobrazovať vonkajší globálny a dramatický svet, najprenikavejšie obrazovo, ale aj s najväčším možným humanistickým výkrikom sa odrazila na skúmaní príčin viny a spoluviny generácie rodičov a starých rodičov základnými otázkami ich detí a súčasného morálneho a historického vedomia, ktorí reprezentuje mladý budhistický mních. Konfrontácia s prítomnosťou a výpoveďami na miestach už prírodou zahladených zločinov a hrobov, väznení a mučiarní, dvoch miliónov genocídne zavraždených šialeným červeným pol-potovým režimom, je neobyčajne katarzne silná a varovná: režisérka Susanne Brandstätterová The future´s Past – creating Cambodia( Budúca minulosť – vytváranie Kambodže).

Ja a ty resizeMichael Glawogger pokračoval svojimi sondami a obrazmi globálneho sveta, kde zobrazuje zdanlivo aj atraktívny, neznámy a tajomný svet prostitútok v Thajsku, Bangladéši a Mexiku, navonok bez morálnych kódov, ale v skutočnosti je tam zachytená sociálna a mravná bezútešnosť i hlboké ľudské pády, kde pudovosť a zisk podlieha, alebo aj zápasí so vznešenejšími hodnotami ako je cit, priateľstvo a láska: Whore´s Glory (Prostitútkina sláva). Zaujímavých bolo aj niekoľko sondáží do východného priestoru, kde porota docenila ako najlepší dokument festivalu film Dariusa Kowalského Richtung Nowa Huta (Smer Nowa Huta). Režisér tu zaznamenáva súčasné premeny, ale aj priam heroickú odbojnú minulosť bývalého najväčšieho rovnomenného robotníckeho obytného areálu v Poľsku, Krakove. Z tých ďalších dlhometrážnych sociálno-historických  sondáží a správ zo súčasného sveta viac zaujali Evolution der Gewalt (Evolúcia násilia) režiséra Fritza Ofnera, pretrvávanie brutálneho konfliktu medzi ľuďmi aj po občianskej vojne v Guatemale ešte pred dvomi generáciami súčasníkov, aj dramaticky a silne katarzne nasnímaná reportáž  Way of Passion režiséra Joerga Burgera zo sicílskej veľkonočnej procesie, ktorá sa tu v tradícii zachováva vyše štyristo rokov. Aj rekonštrukcia v dejinách Mexika zamlčiavanej študentskej revolty v čase olympijských hier v roku 1968 Tlatelolco, režisérky Lotte Americké pasáže resizeSchreiberovej. Viac ako už v istých obrazových stereotypoch zotrvávajúce American Passages (Americké chodníky), alebo predsa len cez osobnejšiu výpoveď fotografa zaznamenaný vizuálnejšie dianie v málo známom súčasnom a nedávnom Kirgizstane Kleine Perestrojka (Malá perestrojka), nevraviac, že etnologicky atraktívna téma pretrvávajúcej úlohy ľudových kostýmov aj v živote modernej nemecky hovoriacej spoločnosti a krajinách v záľahe informácií postrádala cieľavedomejší výpovedný kľúč režiséra Stoff der Heimat (Látka vlasti). O čosi ďalej boli rakúski filmári v intímnejších portrétoch a sondách do fóbií do neraz jedincami nezvládaných psychických excesov, o ktorých hovorili nezvykle pre film otvorene Outing režisérov Sebastiana Meiseho a Thomasa Reidera. Alebo aj pravom opaku, až mrazivej kráse vzťahu zdravého jedinca s bezmocným invalidným a plne na ňom závislým partnerom Du und ich (Ty a ja) režisérky Ruth Rieserovej.

Dýchať resizeV tieni aj ďalšej neprehliadnuteľnej dokumentárnej tvorby sa ocitla väčšina celovečerných hraných titulov, ktorých je však aj nepomerne menej, boli tu však aj mimoriadne autorské výnimky. A nielen tie, ktoré už vzbudili zaslúženú pozornosť na medzinárodných festivaloch ako Michael debutujúceho Markusa Schleinzera, alebo Atmen (Dýchanie), opäť debutanta a známejšieho doposiaľ ako herca Karla Markovicsa, ako portréty mladých jedincov v zložitých súkoliach svojej jedinečnosti, potemnených vzťahov i formujúcej sa spoločnosti, ktorá nemá šancu v súčasnosti presadiť klasické meštiacke „ideálne“ klišé. Tak ako sa napríklad na neprijateľných princípoch formovala asi pred storočím aj v básnikových osudoch zakázanej lásky k sestre u Georga Trakla už v spomínanom Tabu – Es ist die Seele ein Fremdes auf Erd režiséra Christopha Starka, alebo v inom príbehu, hoci v Stilleben resizeobdobne pochmúrnej a tajomnej podobe a pod povrchom všednosti pretrvávajúcej a štruktúru, obraz i stav rodiny narúšajúcej i dnes Stilleben (Tichý život) režiséra Sebastiana Meiseho, ktorý získal Veľkú cenu Diagonale za hraný film. Alebo i tak ako seriálovú uhľadenosť predsa len rozbíja aj v prostredí zovretejšej a tradične patriarchálnej prisťahovaleckej tureckej rodiny, ktorej hodnoty sa tiež môžu otriasať v základoch i prispením odlišnej, predsa len o čosi menej konzervatívnej spoločnosti Kuma režisérky Umut Dağovej.

pošli na vybrali.sme.sk
Share/Save/Bookmark