Helena Bonham Carter, pravnučka britského premiéra z rokov 1908 – 1916 H. H. Asquitha je zároveň praneterou scenáristu, režiséra a producenta Anthonyho Asquitha. Práve ten roku 1938 nakrútil adaptáciu hry Bernarda Shawa Pygmalion, ocenenú Oscarom za scenár. Pygmalion sa stal roku 1964 základom muzikálového filmu My Fair Lady s Audrey Hepburn a Rexom Harrisonom, ktorý zdobí osem Oscarov.

Základný motív Pygmaliona (alebo, ak chcete, My Fair Lady), sa vinie celou Kráľovou rečou. Je však obrátený naruby, podobne ako rozprávkové motívy v Shrekovi: namiesto chudobnej kvetinárky Elizy Doolittle to máme princa Alberta, vojvodu z Yorku – neskôr kráľa Juraja VI. Správnu výslovnosť ho neučí zámožný aristokratický profesor Higgins, ale slobodomyseľný chudobný Austrálčan, samozvaný no úspešný logopéd Lionel Logue. A čo plukovník Pickering? Úlohu tohto zasväteného pozorovateľa, komentátora a katalyzátora v Kráľovej reči zohráva Jurajova pôvabná manželka kráľovná Alžbeta (Elizabeth Angela Marguerite Bowes-Lyon), ktorú sme v reálnom živote až do 30. marca 2002 poznali ako sympatickú a britskými národmi milovanú kráľovnú matku. A ktorú hrá práve Helena Bonham Carter.

Spolu s typológiou postáv sa do Kráľovej reči z Pygmaliona preniesli i rekvizity ba celé scény. Niektoré v náznakoch – odmietnutie vloženia si kamienkov do úst – iné v celej šírke (zásadná úloha nahrávky Albertovej reči pri prvej návšteve u Logueho je rovnaká, ako rola prvej nahrávky Elizy Doolittleovej u Higginsa).

Hra a pôvab sa skrývajú vo variáciách. Kým Eliza vyhľadala odbornú pomoc, lebo sa chcela prebiť do vyššej spoločnosti, princ Albert stojí pred úlohou, ktorá je pre členov britskej kráľovskej rodiny nová: musí sa naučiť oslovovať najširšie ľudové vrstvy svojho impéria prostredníctvom nového média – rozhlasu. Teda znížiť sa k nim. A tak, ako je pre Elizu rozhodujúcou skúškou stretnutie s kráľovnou Transylvánie na veľvyslaneckom plese, pre Alberta - už čoby Juraja VI. - je to rozhlasový prejav o vyhlásení vojnového stavu. Oboch - Elizu aj kráľa - nepriatelia spochybňujú, obaja majú jedinú príležitosť presvedčiť. Úlohu hochštaplerského Zoltana Karpathyho z My Fair Lady pri tom zohráva zlomyseľný a úklady spriadajúci arcibiskup z Canterbury Cosmo Lang (mimochodom, vo vynikajúcom podaní Dereka Jacobiho, ktorého máme v našich končinách radi už viac než tri desaťročia, od dôb úspechu britského seriálu Ja, Claudius v Československej televízii).

Paralel so Shawovým Pygmalionom je v Kráľovej reči oveľa viac, vráťme sa však k Helene Bonham Carter. V sérii filmov o Harrym Potterovi hrá smrťožrútku, čarodejnicu Bellatrix Lestrange. Nie je bez zaujímavosti, že umierajúceho kráľa Juraja V. v Kráľovej reči stvárnil Michael Gambon, predstaviteľ potterovského profesora Dumbledora. A Timothy Spall, ktorý v Kráľovej reči hrá budúceho premiéra Winstona Churchilla, v Potterovi účinkuje ako Voldemortov prisluhovač Červochvost. Zišla sa nám tu teda pekná potterovská čeliadka so zaujímavými vzťahmi.

Mimochodom, práve Spall určite nie je v Kráľovej reči obsadený nevhodne. A to nielen preto, že jeho vizáž je prinajmenšom rovnako bizarná, ako Chruchillova. Rozhľadený divák totiž vie, že tento 54-ročný herec z Londýna, vyznačujúci sa nezameniteľným zjavom, je častým spoluhráčom Heleny Bonham Carter. Stačí spomenúť okrem Harryho Pottera hoci Alicu v krajine zázrakov alebo muzikál Sweeney Todd: Čertovský holič z Fleet Street, kde pre zmenu stvárnil Beadla, poskoka záludného sudcu Turpina. To, že Helena Bonham Carter hrala v Sweeney Toddovi pani Lovettovú, ktorej špecialitou boli pirôžky z ľudského mäsa, netreba pripomínať. Napokon, jej kráľovná Elizabeth vo svojich replikách dostatočne nápadne naráža na to, že nevarí.

Podobných kontextových presahov a hračiek nájdeme v Kraľovej reči veľa. Veď Geoffrey Rush, ktorý ako logopéd Logue bojuje najmä s kráľovými neurózami a depresiami, spôsobenými dominantným otcom, sa stal slávnym vďaka Oscarovi za film Žiara, kde stvárnil fenomenálneho klaviristu - osudovo poznačeného despotickým otcom...

Sila Kráľovej reči väzí najmä v tom, že dokáže obdarovať každého. Prostého náhodného diváka, ktorý do kina zablúdil spred televíznej obrazovky, príbehom hodným tureckej telenovely. Znalca histórie presnosťou a dôslednosťou i novými, dosiaľ nepoznanými skutočnosťami. Milovníka dobrého herectva skvelými výkonmi. A filmového fanúšika, okrem iného, aj nekonečnými radostnými hrami s kontextom.

Foto: Bontonfilm