ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Zomrela Viera Budská - Kačáni

VierkaBudska resizeVo veku 73 rokov zomrela 20. septembra  kultúrna redaktorka, výtvarníčka, kurátorka výstav a autorka niekoľkých monografií Viera Budská-Kačáni.

Rodáčka z Bratislavy pochádzala z divadelníckej rodiny. "Na bratislavskej Strednej škole umeleckého priemyslu študovala v odbore grafika, vo vysokoškolskom štúdiu na Univerzite Komenského vyštudovala dejiny umenia," priblížili príbuzní Budskej-Kačáni.

Ako redaktorka pracovala v časopisoch Sloboda, Kultúrny život a Národná obroda. Venovala sa i kurátorstvu mnohých výstavných podujatí osobností ako Bernardína Luntherová a Libuša Čtveráková, Lea Mrázová, Jozef Gális a Bohumil Bača. Venovala sa tiež písaniu scenárov, monografií a recenzií. Pomáhala pri propagácii festivalu Artfilm. Vo svojich príspevkoch sa zaoberala aj propagáciou animovaného filmu.

Bola manželkou novinára Dušana Kačániho. Žila striedavo v Bratislave a v Trenčianskych Tepliciach.

Ako sa ja pamätám na Vierku

Ako na priameho, čestného, optimistického človeka, s nákazlivým srdečným smiechom. Chvíľu mi trvalo kým som si uvedomila, že už nie je medzi nami. Ani teraz tomu ešte celkom neverím. Je to ťažké, keď človek príde o slušného človeka, lebo je ich veľmi málo, ak ich za život dokážete zrátať na pol ruke, ste dieťa šťasteny. A Vierka pre mňa tým slušným človekom bola.

Mala dve veľké lásky – výtvarné umenie a film. Obom sa venovala s plným nasadením. Najväčšou jej zábavou bolo robiť si, len tak pre seba a svoje potešenie, pôvabné postavičky, maľovať obrazy. Škoda, že svoj talent viac nevyužila. Starostlivo sa pripravovala ku každej výstave ako kurátorka. Vždy mala trému, aby to dopadlo čo najlepšie. Samozrejme, bola to zbytočná obava, vždy všetko išlo hladko. Aj k monografiám pristupovala až príliš pedantne, precízne zbierala materiál, aby sa, nedajbože, nikde nenastala nejaká chyba. A nikdy nebola.

V kinematografii sa najviac venovala animovanej tvorbe, ale aj ostatné žánre jej boli blízke. Nikdy nevynechala ani jeden festival krátkometrážnej tvorby, ktorý sa usporiadal v minulosti Piešťanoch, kde sme sa vždy stretli. Prežívali sme ho pracovne aj s humorom. Z príkazov a zákazov sme si veľa nerobili, hladko sme ich obišli alebo si ich zabudli všimnúť. Keď vznikol v Art Film v Trenčianskych Tepliciach nemohla pritom chýbať. Venovala mu, vtedy už ako redaktorka Národnej obrody, veľa pozornosti a publicity. Priložila ruku k dielu aj pri jeho organizácii. Bol to festival jej srdca. Toto krásne kúpeľné mesto si tak obľúbila, že sa rozhodla s manželom Dušanom Kačaním, kúpiť si tam milý bytík a bývať striedavo raz tam, raz v Bratislave. Zažili sme v ňom nejednu čarovnú neopakovateľnú chvíľu.

Spomínam si, ako sme spolu zakladali filmový časopis. Mali sme to „dôkladne“ premyslené, ale osud nám neprial. O čom by sme mali písať nám bolo jasné, ale čo všetko k tomu treba vedieť a ustrážiť,  sme v 90. rokoch nemali ani poňatia. A tak to aj dopadlo. Vrásky nám za to nepribudli, skôr sme si zo seba uťahovali...

Veľa by sa o nej dalo ešte pospomínať - na neopakovateľné stretnutia kamarátov ešte v rodičovskom byte, potom na chalupe v idylických Trajlinkách na Záhorí. Keď vidím košíky hríbov vždy mi napadne, ako sme tam hľadali šampiňóny, dubáky a bedle jedlé. Vracali sme sa väčšinou s poloprázdnym košíkom, ale Kačko, ako jej manželovi hovoríme, niečo zohnal od suseda a večera bola parádna. Nezabudnuteľný bol aj krst bytu v Trenčianskych Tepliciach - veselý, plný smiechu a radosti.

Vieročka bola spoľahlivá kamarátka, ale aj mimoriadne dobrá dcéra a sestra mladšej Jelene. Nikdy jej nezabudla kúpiť nejakú pozornosť a veľa o nej hovorila. Mala veľmi rada aj jej deti  - Veroniku a Oľgu. Tešila sa z ich úspechov a bola na nich pyšná.

Vierka, by mi iste prepáčila, že úmyselne nechcem vniesť do tejto spomienky tragické tóny. Mám pocit, že by sa nahnevala. Neznášala faloš, pretvárku a zbytočné dramatizovanie. Mala rada život taký aký je. Bol to vzácny človek, akých je dnes málo. Všetkým, ktorí sme ju poznali, bude veľmi chýbať.     
Emília Kincelová


Spomienka

Zoznámili sme sa ako začínajúce novinárky na vtedy populárnom hudobnom festivale Zlatá ruža na Detve. Stretávali sme sa potom na  rôznych kultúrnych podujatiach, či sa týkali výtvarného umenia, hudby, literatúry alebo filmu( bola dlhoročnou účastníčkou festivalu Artfilm v Trenčianskych Tepliciach). Neskôr sme sa zblížili, keď redigovala  moje príspevky ako redaktorka časopisu Sloboda.

Zážitkom však pre mňa bolo naše niekoľkodňové reportážne  putovanie vo dvojici autom i peši  po stopách  ľudových tradícií  a prírodných krás na  východnom Slovensku. Vtedy som  si  asi najviac uvedomila jej ľudské, organizačné, ale aj „zálesácke“ kvality. V odľahlých kútoch sme totiž neraz prespávali v stane a varili si v kotlíku. Vierka bola, ako sa vraví „dievča do koča i do voza“.  Obdivuhodná bola  jej zručnosť, ale aj to, ako si rýchlo vedela úprimnou srdečnosťou získať ľudí a zasvätene sa s nimi rozprávať bez ohľadu na vek či vzdelanie. To som ešte netušila, že  svoje poznanie pretaví do knižných publikácií i tvorby zaujímavých vlastných artefaktov.

Ako sa v tomto uponáhlanom živote stáva, v posledných rokoch sme si už iba telefonovali a sľubovali  si, že sa stretneme... Nestalo sa. Zvykám si na minulý čas  v súvislosti  s jej menom. Ale napriek tomu počujem v spomienkach  jej nenapodobniteľný hlas a smiech, cítim tú pohodu, ktorú okolo seba šírila. Ďakujem osudu, že som ju poznala.
Elena Ťapajová

Share/Save/Bookmark