Festival sa pomaly rozbieha a zatiaľ nepriniesla nijaké veľké prekvapenie. Dánsky film Potlesk režiséra Martina Pietera Zandvlieta o herečke, ktorá sa zmieta medzi materskými povinnosťami a povolaním, ale najmä bojuje s alkoholizmom je pozoruhodný najmä hereckým výkonom Papriky Steenovej.

Iránsky súťažný film Dvadsať nespokojných Európanov s pomermi trochu „prefacká“ a naplní radosťou, že napriek všetkým neduhom žijú na tomto kontinente. Režisér Abdolreza Kahani, patriaci k skupine nezávislých tvorcov majúcich navyše problémy s cenzúrou, citlivo poukázal na problémy dnešného Iránu, vrátane ponižujúceho postavenia žien, na hroziacom zániku jednej malej reštaurácie. Z Francúzska sa predstavil Benoit Jacquot filmom Villa Amalia, v ktorom si hlavnú úlohu zahrala Isabelle Huppertová. Herečka si zároveň prevzala pri premiére filmu Cenu za umelecký prínos svetového filmu – Krištáľový glóbus. Snímka je však, žiaľ, nudná a príbeh málo pravdepodobný. Nebyť zrelého herectva Isabelle je to viac ako priemerné kino. Žena v strednom veku po rokoch zistí, že ju životný partner klame s inou ženou a rozhodne rázne skoncovať s dovtedajším životom. Klaviristka a skladateľka (opäť podobná hrdinka ako v Hanekeho slávnom filme) uprostred turné všetko odriekne, predá byt, prosto všetko aj svoje šatstvo a odsťahuje sa do Talianska. Žije v chalupe, vznešene nazvanej Villa Amalia, a kochá sa v krásach prírody. Ešte sa dozvieme, že zaúradovala aj genetika, lebo aj otec mal túlavé topánky a rád pálil za sebou mosty. Málo na plnokrvný a uveriteľný príbeh. Huppertová však má na konte toľko úspešných filmov, že tento jej kariére neuškodí

Tlačová beseda s herečkou bola živá a v mnohom podnetná, lebo Isabelle hrá aj v druhom mimosúťažnom filme Patricea Chéreaua Gabriela. Vypočujme si teda, čo si herečka myslí o svojich hrdinkách a ako ich charakterizuje. „ To čo ich spája som predovšetkým ja. Jedna z nich nachádza slobodu a tá druhá sa jej vzdáva. Vzdá sa hľadania svojej slobody, pretože nemá dostatok sily, dostatok sebadôvery. Jedna hrdinka je možno hrdinkou začiatku storočia a tá druhá hrdinkou buď z konca alebo začiatku druhého storočia. Medzi týmito dvomi ženami je jedno uplynulé storočie a naučili sa reagovať a hľadať svoju slobodu každá po svojom. To je možno rozdiel medzi nimi. V prípade filmu Villa Amalia si myslím, že si každý uvedomí možnosť zmeniť svoj život. Ja vďaka svojim úlohám často mením životy, ale či by som to dokázala v praxi neviem. Často však o tom premýšľam.“ Na otázku aké ponuky má v súčasnosti, poprípade čo konkrétne nakrúca povedala.“ Momentálne nepracujem na nijakom konkrétnom projekte, dokončila som dva filmy, ktoré sa čoskoro uvedú. V zime budem hrať v divadle v Paríži, ale aj New Yorku. Potom sa vrátim do Paríža a bude pracovať s poľským divadelným režisérom. Takže to sú moje projekty.“
Isabelle Huppertová bola tohto roku predsedníčkou medzinárodnej poroty na filmovom festivale v Cannes takže ju neobišla ani otázka udeľovania cien a či niektoré rozhodnutia boli jednomyselné. „ Ja si myslím, že najlepší komentár k cenám je to, kto ich dostal. To, že film dostal Zlatú palmu znamená, že sa porote veľmi páčil ( Zlatá palma Michael Haneke Biela stužka). To isté platí o filme Larsa von Triera Antikrist ( Cena za herecký výkon Charlotte Gainsbourhová). Nemám komentár k týmto dvom filmom. Keď dostali cenu musím len zopakovať, že sa porote skutočne veľmi páčili.“ Isabelle ani porotovanie, ani chodenie na festivaly neodradí od pozerania filmov, tvrdí, že čím ich viac vidí tým väčšiu chuť má na ďalšie. „ Nemám pocit vyčerpania ani pocit zahltenia filmami. Rada sa na ne pozerám a rada ich nakrúcam. Porotovanie znamenalo pre mňa výnimočnú príležitosť tak pre úlohu diváčky, ako aj pre rolu herečky.“
Či je pre ňu dôležité nakrúcať s inými režisérmi ako francúzskymi Isabelle konštatovala: „Dôležité neviem? Zaujímavé a príjemné však áno. Veľa som nakrúcala mimo Francúzska. Nakrúcala som v Nemecku, Poľsku, Srbsku, Taliansku v rôznych iných krajinách. Vždy je zaujímavé pracovať s niekým, kto má odlišný pohľad na svet a udalosti ako vo vašej krajine. Je to vždy iný uhoľ pohľadu a pre mňa je to zaujímavé. Je to vždy dvojitá cesta – cesta do svojho vnútra a cesta do inej krajiny, a to je dva razy tak zaujímavejšie. Vždy sa do toho rada púšťala, bez toho, aby som vedela čo od toho môžem očakávať.“