Čo prinieslo tohtoročné Cannes ?

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne

biela_stuka_resizeNepokoj, ba až obavy z celosvetového vývoja. Všetky filmy, až na malé výnimky, sa zaoberali témami, ktoré až do nahoty obnažia kontinenty prekračujúce neduhy. Je to predovšetkým násilie a vraždenie, narastajúca deštrukcia spoločnosti, neschopnosť komunikácie, ľahostajnosť, týranie detí, prostitúcia a abnormality rôzneho druhu. Ak by sme svet hodnotili podľa súťaže, musíme konštatovať, že je chorý. Dúfam, že to nie až tak zlé, ako nám to svetová špička režisérskych osobností prezentovala, ale keď toľkí vidia svet takto, treba sa nad tým zamyslieť.

Víťaz festivalu rakúsky režisér Michael Haneke vo filme Biela stužka (Das weisse Band), ocenenom Zlatou palmou i cenou FIPRESCI, hľadá odpoveď na otázku, čo je príčinou vzniku teroru a násilia, z ktorého je potom už len krôčik k fašizmu. Pýta sa, ako prídu k moci rôzni Hitlerovia, Stalinovia i mnohí iní a odpoveď hľadá v deštrukcii spoločnosti. V spoločnosti, kde sú pokrivené mravné princípy, nič nie je sväté a všetko sa deje pod rúškom mravopočestnosti. V zdravej spoločnosti podobné indivíduá nemajú živnú pôdu , nemajú možnosť sa stať „vodcami“. Hanekeho čiernobiely film vonkoncom nie je čiernobiely, ale veľmi farebný a znepokojujúci. Príbeh je jednoduchý. Hlavnými hrdinami sú adolescenti žijúci v nemeckej dedinke tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny, ktorých formujú nie najpočestnejší rodičia, učitelia i pastori. Napríklad jeden z hrdinov, ktorý má choré nemanželské dieťa so ženou, ktorá mu vedie domácnosť, jej jedného dňa pokojne povie, že sa mu hnusí, smrdí jej z úst a nech sa prace kade ľahšej a zároveň spáva so svojou nedospelou dcérou. Pastor má zas také striktné zásady, že sa jeho deti za najmenší prečin telesným trestom nevyhnú. Ďalší zo zúrivosti zničí celú úrodu, vznešený veľkostatkár, keď zistí, že sa jeho žena sa chystá odísť (jediná cíti pohromu) sa pekne vyfarbí. Prosto všetci majú za ušami a všetci niečo taja a skrývajú. Kto je nakoniec za prečiny vinný nie je podstatné – podstatná je atmosféra, ktorá predpovedala celosvetovú katastrofu. I keď nepredpovedám tomuto filmu veľkú návštevnosť, neuberá mu to na umeleckých kvalitách, a preto bude veľmi žiadaný divákmi filmových klubov.

proft3Hlavnú cenu si odniesol francúzsky film Jacquesa Audiara Prorok (Un prophéte) za väzenské školenie na vrahov. Doslova. A ten bude mať zaručenú širokú divácku návštevnosť. Tým nechcem povedať, že je lepší ako Biela stužka, ale osloví priamočiarosťou viac divákov. Snímka má svižné tempo, výborne napísané dialógy, kamera je bravúrna a herecký výkon Tahara Rahimiho tak presvedčivý, že vraj by bez jeho výkonu film nevyznel až tak pravdivo. Je na tom trochu pravdy, ale snímka vznikla podľa námetu renomovaného scenáristu Abdula Raoufa Dafriho, ktorý písal scenár aj k filmom Verejný nepriateľ č.1 a Verejný nepriateľ č. 1: Epilóg, ktoré nedávno premietali aj u nás. A navyše Audiar patrí k svetovej režisérskej špičke. Snímka Prorok tne do živého a je to celosvetový problém, lebo čo sa deje všade vo väzniciach je už neúnosné. Hlavný hrdina nie je nijaký anjel, ale čo sa z neho stane po opustení väzenia je šokujúce. Tvorca tento celosvetový neduh, že z basy vychádzajú skôr gangstri ako napravení kriminálnici, demonštruje na korzickej mafii, ktorej šéf riadi zvnútra celú sieť. Bez problémov, jeden z väzňov dostane dovolenku a „vybaví“ čo treba. A kto mu to dokáže ? Nikto. Ani mafiánsky boss nie je však nedotknuteľný, zo začiatku zastrašený chlapec rýchlo pochopí, ako sa z toho pekla dostane von živý a ponúknuté príležitosti využije. Snímka krutá, priam dych vyrážajúca, ale, žiaľ, pravdivá.

tarantono_pitt_resizeTretí kandidát na jednu z väčších cien obišiel len s Cenou za najlepšiu mužskú interpretáciu a postaral sa tak o druhý triumf Rakúšanov. Americký režisér Quentin Tarantino dlho hľadal do filmu Neslávni bastardi (Inglourious Basterds) protihráča k Bratovi Pittovi. Náhodou objavil rakúskeho herca Christopha Waltza a zveril mu úlohu plukovníka Hansa Landu. Walzovi úloha tak sadla, že zatienil všetkých a bol pri preberaní ceny úprimne, ale dôstojne dojatý. Napriek tomu, že sa „bastardov“ názory veľmi rozchádzajú patrili k trojici kandidátov s Audiarom a Hanekem na Zlatú palmu. Iba pre zaujímavosť Tarantino si vyberá hercov tak, že spolu s nimi prehrá celú scénu. Nenechá nič na náhodu. Vo filme však fantázia a náhoda hrá veľkú rolu. Antifašisti – Američania, Francúzi, kolaburujúci Nemci, sa rozhodnú zavraždiť Hitlera a Goebelsa, čo sa im aj podarí. Absurdnosť vojny, nepriateľstva, nenávisti a túžba po odplate je podaná odľahčene, s humorom a striedaním žánrov. Ťažko je zaradiť tento film do nejakej kategórie – je prosto tarantinovský. Veľa režisérov sa len tak z pasie priam vyžíva vo vraždení ( robil to často aj Tarantino), lenže tentoraz bol disciplinovaný a potoky krvi neboli samoúčelné tak, ako ani vo filme Prorok. Inak by ani jeden z nich nebol tak upútal. Tarantino tvrdí, že je jedno, na ktorej strane človek bojuje, je vždy len vraždiaci „bastard“ a v prípade Proroka sa zasa konštatuje: ak chceš prežiť nemáš inú možnosť len prijať pravidlá hry. Jedno aj druhé je odsúdenia hodné. A varovné...

lars_von_trier_resizeAni veľkým nevyjde všetko

Nový film dánskeho tvorcu Larsa von Triera Antikrist (Antichrist) predchádzala veľká publicita. Priveľa sa očakávalo, asi preto bolo rozčarovanie tak veľké. Von Trier sa snažil niečo zo svojho strachu zo života a vývoja sveta naznačiť, len sa to stratilo v chaose, prílišného zdôraznenia sexuality a nelogickom vývoji. Myšlienkový chaos mu možno vytknúť, ale po remeselnej stránke sa kritizovať nedá. Tvorca je nesporne mimoriadne talentovaný a veľmi rozporuplný človek, jeho filmové videnie má svoje čaro a je neopakovateľné. Tentoraz mu však, žiaľ, pokus o horor skutočne nevyšiel. Príležitosť ukázať svoje herectvo však dostali Charlotte Gaisnbourghová a Willem Dafoe. Charlotte si Cenu za najlepšiu ženskú hereckú interpretáciu skutočne zaslúžila. Bola hádam jedinou adeptkou, lebo tohto roku, na rozdiel od vlaňajška, viedli muži. Tentoraz to nevyšlo ani veľkému Španielovi Pedrovi Almodóvarovi vo filme Zlomené objatia ( Los Abrazos Rotos), v ktorom sa aj tak dobrá herečka ako Penélope Cruzová stratila. Love story režiséra a herečky, z ktorých pri autonehode on oslepne a ona zomrie, je priam bezzubá. Kým v Antikristovi ostalo niečo z tvorcovho neopakovateľného rukopisu z Almodóvara sa čaro jeho rozprávania vytratilo. Aby bolo jasné na film sa dobre pozerá, svojim spôsobom je aj zaujímavý, ale od tvorcu sme očakávali viac. Nie je to Almodóvar akého sme doteraz poznali. Možno na budúce. Dobrý scenár, precízne herecké výkony, pekná kamera podčiarkujúca romantické prostredie, precízna réžia a ani to neprinieslo žiadaný efekt držiteľke Zlatej palmy z roku 1993 za Piano, režisérke súťažnej snímky Jasná hviezda (Bright Star) Jane Campionovej. Pozitívom ľúbostného príbehu veľkého anglického básnika Johna Keatsa a mladučkej Fanny Brawneovej sú krásnou angličtinou zarecitované Keatsove básne. Jedine Taiwančan žijúci v USA Ang Lee, ktorý sa prezentoval s komédiou Rozprávanie o Woodstocku (Taking Woodstock) nesklamal. Podarilo sa mu diváka zabaviť, ale aj donútiť zamyslieť sa nad tým čo je vlastne šťastie. Ang Lee má pravdu stereotyp ubíja, odviazať sa nezaškodí. Nie je mi celkom jasné prečo sa o ňom tak málo písalo, možno sa žánrovo nehodil do celkovej koncepcie, ale veľmi potešil.

Hľadanie východiska

028260penlope_resizeAnglická kinematografia sa zvyčajne prezentuje sociálnou tematikou a ani tohto roku sa jej nevzdala. Východisko z neutešeného života i nefunkčnej rodiny úspešne našla britská režisérka Andrea Arnoldová vo filme Rybia nádrž ( Fish Tank) za čo dostala ex aequo s filmom Park Chan-Wooka Smäd Cenu poroty. Východisko z monotónneho a neradostného života hľadal aj Eric, hrdina filmu renomovaného britského tvorcu Kena Loacha v snímke Hľadanie Erica (Looking for Eric). Ericov idol je známy futbalista Éric Cantona, ktorý sa zrazu zjaví, radí mu a rieši jeho problémy. Tiež sa od Loacha viac čakalo. Cena za najlepší scenár sa ušla Mei Fengovi za čínsky film Noci jarného opojenia (Nuits d´ Ivresse printaniere) režiséra Lou Yeho. Témou je homosexualita, v Číne je táto téma tabu a film je zakázaný. Neviem prečo vzbudil takú nevôľu, problém je pertraktovaný jemne, s citom a porozumením. Nič škandalózne na ňom nevidím. Doyena francúzskeho filmu Alaina Resnaisa poctili Mimoriadnou osobitnou cenou za celoživotné dielo, ale aj s prihliadnutím na súťažný film Bláznivé rastliny (Les herbes folles) nakrútenom podľa románu Incident Christiana Gaillyho. Resnais prešpikoval príbeh humorom, aby podčiarkol iracionálne konanie hrdinov smerujúce k tragickému a prekvapujúcemu záveru. Sympatické, úsmevné i trpké kino. Trochu v tieni ostala aj snímka Palestínčana Eliu Suleimana Čas, ktorý ostáva (The Time that Remains) autobiografický príbeh zostavený zo štyroch epizód jednej rodiny od roku 1948 do dneška. Tvorca tiež hľadal východisko z arabsko-izraelského konfliktu a spolunažívania, ktoré vyústilo do odchodu z krajiny. Osobne sa mi jeho pohľad na problém páči, lebo nerobí kategoricky odsudzujúce závery, len konštatuje a dá možnosť divákovi si urobiť vlastný názor. Nevnucuje mu svoj.

Utopené v krvi

eric_cantona_resizeŤažko pochopiť, ako mohla porota dospieť k názoru a udeliť dvom tak diametrálne odlišným filmom ex aequo Cenu poroty - už spomínanému filmu Rybia nádrž a juhokórejskému Smäd. Francúzi film preložili ako Thirst, ceci est mon sang... (Thirst, toto je moja krv...), v ktorom je reč o upíroch. Hľadať nejaký skrytý význam v tomto príbehu sa mi nežiada. A nežiada sa mi rozpisovať ani o thrillery Kinatay Filipínčana Brillante Mendozu, v ktorom sa jeden mladý adept policajnej akadémie musí prizerať, ako jeho starší kolegovia zavraždia prostitútku a rozkúskujú ju. Ako fakt je to alarmujúce, žiaľ, po filmovej stránke je to, podľa mojej mienky, nepodarok.
Nevedeli sme si vysvetliť prečo sa film Argentínčana Gaspara Noé Náhle prázdno (Enter the Void) premieta v tak nezvyčajnom čase. Pochopili sme, aby ho čím menej novinárov videlo. O čom je tento film? Nuž, o súloži na všetky spôsoby. Že do hlavnej súťaže nepatril je bez diskusie. A bez diskusie je aj posledný súťažný film Tvár (Visage) Malajčana Tsai Ming-Lianga. Na hlavné úlohy sa prepožičali Fanny Ardantová, Laetitia Castaová a Jean –Pierre Léaud, ale mihla sa aj Jeanne Moreauxová. Vraj je to príbeh o Salome. Ak by som si to neprečítala v materiáloch nikdy na to neprídem. Teda také bolo tohtoročné Cannes – na jednej strane tematicky znepokojujúce, ale filmovo dokonalé a na druhej rozporuplné a krvavé.

Nielen okolo filmov bolo rušno, ale aj v česko-slovenskom pavilóne. „ Mali sme v ponuke snímky Nebo, peklo...zem, Bathory, Anglické jahody a Tobruk. Veľký záujem bol aj o snímku Ako sa varia dejiny, ktorá dostala Zvláštnu cenu poroty na festivale v Toronte,“ povedala Alexandra Strelková, riaditeľka Národného kinematografického centra a vedúca slovenskej časti pavilónu. „Mimoriadny záujem je o naše festivaly a zaujímajú sa aj o vývoj digitalizácie kín. Prvé digitálne kino sa na Slovensku otvorí v júli v Ružomberku. Podľa mojej mienky tohto roku bolo o niečo menej hostí, čo však malo aj dobrú stránku, odpadli neefektívne rokovania a tie dohodnuté sú naplno využili. Výsledky o nákupe našich filmov sa dozvieme až po festivale.“ Budeme o tom informovať.

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.